Veľká Morava a jej osud v pazúroch sokolov

0
2813

Kronika

Dravé vtáky sa v dejinách Veľkej Moravy objavujú okrajovo. Predsa osudne. Mali pazúry v kľúčových momentoch života hlavných účinkujúcich príbehu krajiny. A boli prítomné aj pri jej zániku.

Rovnako ako život človeka, aj dejiny krajiny sa môžu prezentovať ako príbeh. Príbeh s postavami, rôznymi zvratmi, začiatkom a koncom, zaujímavými nuansami. A keď v niektorom veľkom príbehu objavíte opakujúci sa motív, zamyslíte sa. Môže to byť zaujímavá súhra náhod. Alebo symbol niečoho. Či idea, možno vtip, ktorý poukazuje na pravdu v pozadí, ktorá nie je odhalená.

Takýmto opakujúcim sa motívom je výskyt dravých vtákov v príbehu Veľkej Moravy. Jastraby, sokoly, orly a iné ich druhy boli už v najstarších civilizáciách (napríklad v starovekom Egypte) symbolom nebies, moci a duchovného pozdvihnutia sa. Výskyt ich pomenovaní bol značne rozkolísaný, dnes sa nedá presne určiť, pre ktorý konkrétny druh sa ktoré meno používalo. V článku uvediem tri prípady, keď podľa kroník a legiend sa dravce stali nástrojom zmeny smerovania udalostí. Týkajú sa svetskej moci Svätopluka, duchovnej sily Konštantína a príchodu starých Maďarov.

Prípad Svätopluka – svetská moc

Najväčší územný rozmach dosiahla Veľká Morava za vlády Svätopluka. Postava tohto panovníka je značne kontroverzná.

Svätopluk bol synovcom a spoluvládcom Rastislava v Nitriansku. Keď v roku 869 na Moravu a Nitriansko zaútočila Východofranská ríša, Svätopluk sa snažil dohodnúť separátny mier. Rastislav tieto snahy vnímal ako ohrozenie a snaživého synovca chcel zneškodniť. Podľa dostupných prameňov ho pozval na hostinu, kde ho hodlal zajať. Svätopluk však jeho zámer zistil, ušiel, sám zajal svojho strýka a vydal ho Východofranskej ríši, kde ho oslepili a zomrel vo väzení. Po ďalších peripetiách, v ktorých nechýbali ani franské väzenie, ani zrada, sa Svätopluk stal vládcom Moravy a Nitrianska. Počas jeho vlády krajina dosiahla mocenský aj kultúrny vrchol, získala vlastné arcibiskupstvo, nakoniec prerástla vlastné možnosti a po Svätoplukovej smrti postupne upadala.

A kde sa do príbehu zapájajú sokoly? Poľovačka s nimi prakticky zachránila Svätoplukovi život. Keď mu v roku 870 Rastislav pripravil pascu, podľa Fuldských análov ušiel Svätopluk pod zámienkou lovu so sokolmi:

„Ten (Svätopluk) sa však s Božou milosťou vyslobodil z nebezpečenstva smrti, pretože prv, ako by tí, čo ho mali zavraždiť, vstúpili do domu, vstal od hostiteľovho stolu, upozornený niekým, kto o týchto úkladoch vedel, a predstieral, že ide na lov so sokolmi. Tak vyviazol z pripravenej pasce.“

Takto na krídlach sokola vyviazol Svätopluk zo smrteľného nebezpečenstva, aby sa stal strojcom svetskej moci krajiny, ktorú dnes nazývame Veľkomoravskou ríšou. Treba však dodať, že o jeho autenticite možno pochybovať.

Sokol

Prípad Konštantína – duchovný odkaz

Duchovný rozmer Veľkej Moravy dnes spájame v prvom rade s činnosťou bratov zo Solúna, Konštantína a Metoda. Mysliteľom z nich bol starší Konštantín, ktorý bol autorom staroslovienskeho písma aj myšlienky, že ľuďom sa má evanjelium hlásať v zrozumiteľnom jazyku, preto sa spolu s bratom snažil zaviesť a ubrániť nový liturgický jazyk – dnes nazývaný starosloviensky. Značne tým predbehol svoju dobu, a aj keď pápež Hadrián II. uznal oprávnenosť myšlienky, ktorú naplno rozvinul až 2. vatikánsky koncil v 60. rokoch 20.  storočia, jeho misia sa v oblasti západného kresťanstva skončila neúspechom.

Konštantínov život však určite nebol neúspešný z kresťanského hľadiska. Svoje názory síce musel stále obhajovať, aj v kresťanských kruhoch čelil nepochopeniu a odmietaniu, úspech svojich myšlienok a snáh reálne nezažil (ale ani ich pád) a zomrel relatívne mladý. Je však uctievaný medzi svätými, dosiahol teda najväčší úspech, o aký sa človek podľa kresťanskej viery môže usilovať – večný život.

A jedným z činiteľov, ktoré ho priviedli na víťaznú cestu spásy, bol jastrab. Stalo sa to v časoch jeho mladosti, ako o tom informuje jeho legenda Život Konštantína:

„Jedného dňa ako je u zámožných mladíkov zvykom zabávať sa lovom, vyšiel (Konštantín) s nimi do poľa so svojím jastrabom. A len čo ho (jastraba) vypustil, Božím riadením sa strhol vietor, vzal mu ho a odniesol. Chlapec preto prepadol skľúčenosti a smútku a dva dni nejedol chlieb. Svojou láskou k ľuďom ho totiž milosrdný Boh, ktorý nechcel, aby si zvykol na svetské veci, ľahko ulovil. Ako predtým ulovil Placida jeleňom, tak aj jeho teraz jastrabom. Zamyslel sa nad radosťami tohto života, začal sa kajať hovoriac: „Taký je teda tento život, že v ňom namiesto radosti prichádza žiaľ? Od tohto dňa pôjdem inou cestou, ktorá je lepšia ako táto, a nebudem márniť svoje dni v zhone tohto života.“

Jastrab sa pre Konštantína (podľa jeho legendy) stal nástrojom Boha ukázať pominuteľnosť pozemských radostí, preto zmenil smerovanie svojho života a načal cestu, ktorá ho doviedla do Veľkej Moravy. Priniesol tam grandiózne myšlienky, ktoré ovplyvnili, aj keď naplno neoslovili, jeho súčasníkov a ktoré ani dnes nestrácajú aktuálnosť. Je prameňom duchovnej sily, ktorá pôsobí dodnes.

Prípad Álmoša – zánik

Ďalší jastrab alebo sokol, u Maďarov v tvare turul, zasiahol do osudu Veľkej Moravy menej oživujúco. Priam zhubne. Aj keď sa príbeh začína plodením. Narodenie Álmoša, ktorý priviedol maďarské kmene na kraj územia Panónie, kde sa dostali do konfrontácie so Svätoplukovou ríšou, opisuje Anonymova kronika. Príbeh odzrkadľuje pohanskú vieru starých Maďarov vo zvieracom predkovi, ktorý je praotcom vládnucej dynastie:

„Álmoš však dostal meno vďaka Božiemu zjaveniu, lebo jeho ťarchavej matke sa v sne ukázalo Božie videnie v podobe jastraba, ktorý ju sotva priletiac, obťažkal a oznámil jej, že z jej lona vyrazí bystrina a z jej bedier sa zrodia slávni králi, no nebudú sa množiť vo svojej krajine. A keďže sen sa v maďarskom jazyku povie álom a jeho narodenie bolo predpovedané vo sne, dostal meno Álmoš.“

Príchod maďarských kmeňom bol jednou z príčin zániku Veľkej Moravy – nie však jedinou. Spolupodieľali sa na tom aj iné faktory – prerastenie vlastných možností, kríza po smrti silného panovníka Svätopluka, nezhody elít.

Iróniou osudu je, že ďalší prastarý maďarský mýtus hovorí o tom, že aj vodcom starých Maďarov do novej vlasti bol jastrab. Ten istý vták, ktorý prispel k rozkvetu a bol nástrojom rozvoja duchovného rozmeru, teraz prispel k ukončeniu príbehu jednej krajiny.

Zdroj: forumhistoriae.sk

ZANECHAŤ ODPOVEĎ