Prečo sme závislí na cukre
Neuroveda považuje jedlo za „prirodzenú odmenu“. Aby sme prežili ako živočíšny druh, musí náš mozog považovať činnosti ako prijímanie potravy, sex či starostlivosť o druhých za príjemné. Iba tak sa z nich stanú prirodzene podnietené a opakované reakcie. Objasníme si niekoľko dôvodov prečo sme závislí na cukre.
Cukor: prirodzená odmena, neprirodzené riešenie
Evolúcia vyústila do vytvorenia takzvanej mezolimbickej dráhy, teda mozgového systému, ktorý dešifruje takéto prirodzené odmeny. Keď urobíme niečo príjemné, zväzok neurónov vo ventrálnej tegmentálnej oblasti vyšle pomocou neurotransmitéra dopamínu signál do časti mozgu, ktorá sa nazýva nucleus accumbens.
Prepojenie medzi časťou nucleus accumbens a prefrontálnym kortexom ovplyvňuje naše motorické pohyby, napríklad pri rozhodovaní, či si máme dať ešte jeden kúsok skvelej čokoládovej torty. Prefrontálny kortex okrem toho aktivuje hormóny, ktoré nášmu telu vysielajú informácie ako: „Hej, tá torta je ozaj dobrá. Budem si to pamätať.“
Nie všetky jedlá pôsobia rovnako uspokojujúco. To je prirodzené. Väčšina z nás si dá radšej sladkosti než niečo kyslé či horké. Počas evolúcie nás totiž mezolimbická dráha naučila, že sladké potraviny sú pre naše telo zdravým zdrojom uhľohydrátov. Keď sa naši predkovia vybrali zbierať lesné plody, kyslá chuť znamenala ešte nedozreté, horká zase pozor – jed!
Tip redakcie: Najväčšie tajomstvo: Ako sa navždy zbaviť chuti na sladké
Ovocie je jedna vec, no moderné diéty si dnes akosi žijú vlastný život. Pred desiatimi rokmi skonzumoval priemerný Američan podľa odhadov 22 čajových lyžičiek pridaného cukru denne, čo znamenalo 350 kalórií navyše. Je dosť možné, že tieto hodnoty odvtedy narástli. Pred niekoľkými mesiacmi istý odborník vyhlásil, že priemerný Brit dostane každý týždeň do tela 238 čajových lyžičiek cukru.
V dnešných časoch, keď hrá pohodlie pri výbere našej potravy dôležitejšiu úlohu než kedykoľvek predtým aj to je jedným z dôvodov prečo sme závislí na cukre. Je takmer nemožné nájsť spracované či hotové jedlá bez pridaného cukru. Jeho úlohou je totiž zvýrazniť chuť, predĺžiť trvanlivosť, alebo oboje.
Takéto pridané cukry sú zákerné – vypestujú v nás závislosť a ani si to neuvedomíme. Podobne ako drogy, napríklad nikotín, kokaín či heroín, ovládnu systém odmeňovania v mozgu a užívatelia sú na ne čoskoro odkázaní. Dôkazy opierajúce sa o neurochemické procesy a správanie čoraz častejšie naznačujú, že cukor vytvára závislosť rovnakým spôsobom ako drogy.
Závislosť na cukre naozaj existuje
Závislosť sa skladá zo štyroch hlavných častí: holdovanie, vysadenie, túžba a prenesená citlivosť (jedna návyková látka predurčí subjekt k závislosti na inej). Všetky tieto časti skúmali vedci na zvieratách – pri závislosti na cukre aj na drogách.
Typický pokus prebieha asi takto: potkany sú každý deň 12 hodín bez potravy a potom dostanú na 12 hodín prístup k sladkému roztoku a bežnej potrave.
Po mesiaci takejto dennej rutiny vykazujú potkany podobné správanie ako pri zneužívaní drog. Veľmi rýchlo začnú uprednostňovať roztok s cukrom pred ostatným jedlom. Okrem toho sa u nich v obdobiach bez prísunu potravy objavujú príznaky úzkosti a depresie.
V porovnaní s inými potkanmi, ktoré neboli vystavené konzumácii sladkého roztoku, si spomínané jedince navyknuté na cukor oveľa rýchlejšie vypestujú závislosť pri neskoršom kontakte s drogami ako kokaín či opiáty.
Podobne ako v prípade drog, aj cukor podporuje uvoľňovanie dopamínu do časti mozgu nazvanej nucleus accumbens. Pri dlhodobej konzumácii cukor v podstate mení génovú expresiu a ovplyvňuje dostupnosť dopamínových receptorov v strednom mozgu a frontálnom kortexe.
Presnejšie povedané, cukor zvyšuje koncentráciu dopamínového receptora D1, ktorý zodpovedá za dráždenie, no znižuje koncentráciu receptora D2, ktorý má naopak tlmiacu funkciu.
Pravidelná konzumácia cukru okrem toho spomaľuje fungovanie takzvaného dopamínového transportéru, teda proteínu, ktorý pumpuje dopamín von zo synapsie a potom naspäť do neurónu.
To v skratke znamená, že opakovaný prísun cukru vedie k predlžovaniu času pri vysielaní signálov prostredníctvom dopamínu, silnejšiemu dráždeniu systému odmeňovania v mozgu a potrebe ešte väčšieho množstva cukru, aby sa zaktivovali rovnaké dopamínové receptory v strednom mozgu ako predtým. Mozog sa jednoducho stane voči cukru odolnejším – takže na dosiahnutie rovnakej úrovne cukru bude potrebovať vyššiu dávku.
Abstinenčné príznaky pri prerušení konzumácie cukru tiež existujú
Hoci sa spomínané pokusy robili na hlodavcoch, tvrdenie, že v ľudskom mozgu prebiehajú rovnaké primitívne procesy, nie je až také pritiahnuté za vlasy.
Počas výskumu, ktorý urobil v roku 2002 Carlo Colantuoni spolu s kolegami z Princetonovej univerzity, absolvovali potkany typický proces vytvorenia závislosti na cukre a následne fázu vysadenia. Buď im odobrali potravu alebo podávali naloxón, ktorý sa používa pri liečbe závislosti na opiátoch a viaže sa na receptory systému odmeňovania v mozgu.
Oba spôsoby vysadenia cukru spôsobili objektom fyzické problémy, vrátane drkotania zubov, chvenia labiek a krútenia hlavy. V prípade podávania naloxónu sa potkany okrem toho javili vystrašenejšie, keďže sa oveľa zriedkavejšie zdržiavali na vyvýšenej konštrukcii, ktorej chýbali steny.
Podobné pokusy s vysadením cukru od iných vedcov poukazujú na podobné príznaky depresie pri rozličných úlohách, napríklad nútenom teste plávania. Potkany s abstinenčnými príznakmi majú vo vode namiesto aktívneho pokusu ujsť skôr tendenciu správať sa pasívnejšie (vznášajú sa), čo naznačuje ich pocit bezmocnosti.
Istá štúdia, ktorú zverejnil Victor Mangabeira so svojimi kolegami v časopise Fyziológia & správanie, tvrdí, že vysadenie cukru súvisí aj s výbušným správaním. Potkany sa pri pokuse spočiatku naučili, že dostanú vodu po stlačení páčky.
Po tréningu sa vrátili do svojich klietok a mali v nich prístup k cukrovému roztoku a vode, respektíve iba k vode. Po 30 dňoch dostali znovu možnosť stlačiť páčku, aby sa dostali k vode. Potkany, ktoré si vypestovali závislosť na cukre, stláčali páčku opakovane a dravejšie v porovnaní s ostatnými, čo naznačuje impulzívne správanie.
Všetko sú to, samozrejme, extrémne pokusy. My, ľudia si neodoprieme potravu na 12 hodín, aby sme sa potom po zvyšok dňa napchávali šiškami a zapíjali ich malinovkami. Skúmanie hlodavcov nám však každopádne približuje neurochemické procesy, ktoré sa dejú pri vytváraní závislosti na cukre, jeho vysadení a súvisiacom správaní.
V ére rôznych diét a úspešných bestsellerov sa už dlhšie pohrávame s pojmom závislosť na cukre. Ľudia, ktorí ho prestali konzumovať, hovoria o silnej túžbe, ktorá môže viesť k recidíve či impulzívnej konzumácii jedla.
Existuje množstvo článkov a kníh o jedincoch, ktorí sa zriekli cukru a zrazu pocítili obrovský nával energie či novonájdené šťastie. Napriek skutočnosti, že cukor sa nachádza takmer vo všetkých potravinách, je však téma závislosti na ňom ešte stále tabu.
Ešte stále máte chuť vzdať sa prísunu cukru počas pôstu? Možno premýšľate, koľko asi potrvá, kým sa zbavíte vedľajších účinkov a abstinenčných príznakov. Na to však odpoveď neexistuje – každý človek je iný a pokusy na ľuďoch zatiaľ neurobil nikto.
Čítatje tiež:
Doprajme si sladké bez konzumácie cukru
Toto sú ceny potravín v Austrálii. Je tam pekne draho
Zdroj: http://edition.cnn.com/2017/03/02/health/sugar-brain-diet-partner/index.html
Comments are closed.