Dorian Gray ako naivný školáčik alebo zrkadlo ľudskej duše?

0
1044

Idea nesmrteľnosti a večnej mladosti prenasleduje ľudstvo už od počiatkov. Ženy sa uchyľujú k úteche, ktorú prinášajú vrstvy make-upu a muži sa kŕmia pilulkami na rast vlasov, no vystupujúca holá lebka na temene nie a nie zmiznúť. V živote sa dá ujsť pred všetkým, ale nie pred smrťou. Oscar Wilde sa chytil pomerne vďačnej témy, ktorej odkaz sa môže aplikovať naozaj na každú dobu, veď liek na smrť ešte nikto nikdy nepriniesol a je vysoko nepravdepodobné, že sa tak stane.

Recenzia divadelného predstavenia Slovenského komorného divadla v Martine- Portrét Doriana G.

Portrét Doriana Graya je príbeh mladého krásneho muža, ktorý zapredal dušu obrazu, aby namiesto neho znášal rany a vrásky života. Dorian Gray, ktorého tvár očarúvala každého, kto ju zahliadol, však skrýval za pozlátkou krásy odpornú, ohyzdnú dušu bezcitného zhýralca a vraha. Dielo stavia do popredia ľudskú morálku a kladie nepríjemné otázky. Snažíme sa byť dobrými len preto, že vieme, že po našich činoch prichádzajú dôsledky? Ako by sme sa správali, keby tresty za naše zločiny prestali existovať? Stali by sa z nás bábky vlastných pudov, sebci bezhlavo sa ženúci za rozkošou v akejkoľvek forme?

Dorian Gray si vyskúšal život bez následkov a nakoniec ho zničila paradoxne práve ťarcha jeho vlastnej duše, škeriaca sa z portrétu. Oscar Wilde nakoniec predsa len zanecháva pozitívny odkaz pre ľudstvo. Po toľkých rokoch hedonistického života sa ustatý a znechutený Dorian Gray chce opäť vrátiť na začiatok, keď bol nevinný, naivný a dobrý. Preto sa rozhoduje obraz zničiť ale nakoniec sám v zohavenom a zničenom tele leží prebodnutý vlastnou dýkou pred portrétom, ktorý sa vrátil do pôvodnej podoby.

Tento silný a filozofický príbeh si vzal do rúk režisér Marián Amsler. Inscenácia bola určená pre Slovenské komorné divadlo v Martine, ktoré však nie je trvalým pôsobiskom Mariána Amslera a práve preto sa jeho inscenácia Portrét Doriana G. výrazne líši od typického tradičného repertoáru tohto divadla. Marián Amsler pôsobil v Slovenskom Národnom Divadle, divadle Astorka a momentálne je režisérom na voľnej nohe. V inscenácií naplno preukázal svoj talent na pretváranie klasických diel do obrazu dnešnej doby, čím sa snažil predlohu viac priblížiť divákovi. Túto metódu bolo možné vidieť aj v jeho inscenáciách Čechovových hier Platonov a Ivanov, za ktoré získal cenu Dosky v kategórii Objav roku. Otázkou však ostáve, či nie je príbeh Doriana Graya už sám o sebe taký nadčasový, že nepotrebuje žiadne manikúrové úpravy, snažiace sa dielo zmodernizovať.

Daniel Žulčák ako Dorian Gray
Daniel Žulčák ako Dorian Gray, sdkmartin.sk

 Daniel Žulčák ako Dorian Gray, sdkmartin.sk

Úlohu Doriana si pod krídla zobral martinský herec Daniel Žulčák. Keďže jeho zvyčajné roly pozostávajú väčšinou z mladých arogantných mužov (Študent Bulanov v hre Les, rebelant Vajanský v predstavení Národný cintorín), bol jeho výkon pre publikum prekvapením. Jeho elegantná figúra a mladá tvár boli preňho určite výhodou ale bola to rola, s ktorou sa stotožnil až po niekoľkých predstaveniach.

Ako úplne prvú krátku scénu vidíme už zničeného a nervózneho Doriana, ako prosí niekoho na telefóne, aby ho vypočul, no dotyčný telefonát zruší. Počas celého predstavenia sa k tejto retrospektíve nevrátime, čo je mierne mätúce ale poslúžilo to na okamžité vtiahnutie diváka do dramatického deja. Scéna stmavne a my sa ocitáme na úplnom začiatku v ateliéri Basila Hallwarda, ktorého stvárnil výborne obsadený Tomáš Mischura, herec útleho a malého vzrastu a počas predstavenia vzbudzujúci detský dojem čistoty, naivity a nevinnosti. Tomáš Mischura sa väčšinou pohyboval v nevýrazných vedľajších úlohách, preto sa svojej pomerne dôležitej postavy Basila zhostil zodpovedne a predviedol svoj herecký talent. Neskôr spomínaná Basilova spoveď o jeho citoch k Dorianovi bola skvelým výkonom a publikum počúvalo so zatajeným dychom.

Jeho úplným opakom je sir Henry Wotton, muž s ostrým jazykom i umom, ktorý si nado všetko cení vonkajšiu krásu a užíva si radosti života. Postavu stvárnil Marek Gaišberg, stály martinský herec so širokým repertoárom už odohraných postáv (Hamlet v predstavení Hamlet, hasič Miloslav Schmidt v predstavení Národný cintorín, vypočítavý Icharev v Hráčoch). S výzorom uhladeného lorda a cynickým úškrnom sa dôveryhodne zhostil svojej role a opäť nesklamal. Na scéne na nachádza režisérska stolička, na ktorej počas celého predstavenia sedí takmer stále iba Henry, čo naznačuje, kto ťahá nitkami.

Henry a Basil prezerajúci si fotografie
Henry a Basil prezerajúci si fotografie, sdkmartin.sk

 Henry a Basil prezerajúci si fotografie, sdkmartin.sk

Basil rozpráva o svojej novej múze, o chlapcovi, ktorého spoznal, a ktorý ho natoľko očaril, že sa úplne zmocnil celého jeho umeleckého bytia a tvorby. V porovnaní s knižnou predlohou dej zjednodušili a Doriana nevykreslili ako chlapca, ktorý zdedil majetok po strýkovi a je prvýkrát vo veľkom meste, ale ako čašníka v lacnej reštaurácii. Henry je zvedavý a chce Doriana spoznať, proti čomu je Basil striktne proti. Je si celkom istý, čo by skazený Henry Wotton a jeho hriešne reči spôsobili jeho krásnemu a nevinnému chránencovi. No dotyčný mladý muž zrazu vtrhne na scénu na skateboarde a stretnutiu s Henrym sa už nedá vyhnúť. Chlapec pózuje Basilovi pri fotografovaní, nie pri maľovaní ako v knižnej predlohe, čo je celkom vydarené prepojenie s dnešnou dobou a nepôsobí rušivo. Henry zatiaľ okamžite využíva príležitosť manipulácie s nepopísaným a čistým hárkom Dorianovej mysle.

V tomto momente vzniká portrét, ktorý sa Dorianovi neskôr stane osudným. V momente, keď je do jeho mysle zasadené prvé semienko Henryho zničujúceho vplyvu. Ten sa napokon plne prejaví pri Dorianovom nervovom zrútení, keď zahliadne svoj portrét. Ničí ho predstava vlastného starnúceho tela, zatiaľ čo Dorian na fotografii bude navždy rovnaký – mladý a nádherný. Dal by všetko, len aby sa mohol vyhnúť ťarche času a na scéne zablikajú svetlá, šnúra na ktorej visí fotografia sa zakolíše a ozve sa zvláštny zvuk, akoby spomalene cvakajúceho objektívu. Divákovi sa naznačilo, že sa práve stalo niečo hrozné, paranormálne a nezvrátiteľné.

Od toho momentu trávi Dorian všetok voľný čas s Henrym, ktorý ho zoznamuje s vyššou spoločnosťou a smotánkou a pomaly mu tvaruje myseľ na svoj obraz. Dorian je pre neho prototypom až priam ideálom, ktorému svet leží pri nohách. Jeho krása odzbrojí každého a preto si nesmie odopierať žiadne potešenia a život musí piť plnými dúškami. Dorian spoznáva mladú chudobnú herečku Sibylu Vaneovú, do ktorej sa vášnivo zamiluje pre jej talent i nevinnú krásu a zasnubuje sa s ňou. Sibylu hrá útla a detsky pôsobiaca Jana Kovalčíková, martinská herečka venujúca sa v poslednom čase hlavne natáčaniu úspešného seriálu Oteckovia, kde hrá právničku Emu.

https://a-static.projektn.sk/2020/12/arsga.jpg
Jana Kovalčíková sko Sibyla Vaneová, sdkmartin.sk

Dorian pozýva Sibylu na párty v ateliéri, kde ju chce predstaviť svojim priateľom ale oslava sa končí katastrofálne, keď je Sibyla vyzvaná, aby predniesla slávny balkónový monológ z Rómea a Júlie. V tomto momente vidíme jasné nedostatky vo vysvetľovaní situácie v porovnaní s knižnou predlohou.  Knižná Sibyla monotónne recituje repliky, je nemožná herečka celkom bez talentu a Doriana poníži pred známymi i priateľmi. V predstavení Sibyla sedí na gauči a prednáša schopne, s citom a vládne ticho. No posledné vety povie so smiechom, čo sa dá pripísať alkoholu, ktorý už vypila a Dorian reaguje neprimerane situácii, kričí na ňu, že zabila jeho lásku lebo už nevie hrať a strápnila ho. Nemožno povedať, či sú nedostatky v réžií, pretože replika bola priamou citáciou knihy, alebo len herečka Jana Kovalčíková nezvládla zahrať zlú herečku.

Divák je zmätený, no párty pokračuje a tu je ďalší mätúci náznak, ktorý sa počas hry už vôbec nespomenie ani nevysvetlí. Basil behá po celej scéne s fotoaparátom a fotí,  Henry ide za Sibylou a skončia spolu v sprche, ktorá symbolicky naznačuje Sibylinu smrť utopením. Bol Henry zodpovedný za jej smrť? Možno metaforicky áno, ale prečo na druhý deň potajomky vchádza do ateliéru, aby našiel a zobral usvedčujúcu fotografiu jeho a Sibyly?

Dorian sa zobúdza po prehýrenej noci a chce sa ísť ospravedlniť Sibyle, no už je neskoro. Správa o jej smrti nám odkrýva, čo sa stalo s Dorianom. Pokúša sa plakať, ale nedokáže to. Premieta na stenu fotografiu z USB kľúča, ktorý nosí na krku a zisťuje, že jeho črty sa zmenili a zohavili. Uvedomuje si hroznú skutočnosť – portrét sa stal jeho dušou. Jeho želanie z onoho osudového dňa, keď sa prvýkrát zoznámil s Henrym a uvidel svoj portrét, bolo vypočuté.

https://a-static.projektn.sk/2020/12/saeg.jpg
Dorian a jeho obraz, sdkmartin.sk

V tomto momente patrí pochvala režisérovi za spracovanie necenzurovanej verzie predlohy, keď bez okolkov zobrazuje homosexualitu i drogy. Vášnivé scény s Dorianovým priateľom, vedcom Alanom Campbellom (herec Tomáš Grega) boli určite pre konzervatívnejších divákov poburujúce ale výborne zobrazili Dorianov divoký spôsob života. Počas celého predstavenia počúvame Henryho monológy, šokujúce a nútiace premýšľať, no divák prichádza o možnosť plného pochopenia ich významu, keď hrá neustále v pozadí veľmi hlasná a intenzívna undergroundová hudba alebo cez jeho repliky rozpráva niekto iný. Henryho repliky boli presnými citátmi z knihy, nie upravenou a zmodernizovanou verziou a keďže celá hra bola posunutá o storočie dopredu, vyznievali smiešne a umelo. Veľká škoda, pretože kniha Oscara Wilda bola odsudzovaná a kontroverzná aj kvôli Henryho mefistofelovským a poburujúcim myšlienkam.

Predstavenie naberá na obrátkach, keď prichádza Basil s novinou o svojom odchode do zahraničia a žiada Doriana o svoju fotografiu, ktorú chce vystaviť v galérii. Vyznáva mu svoje city a apeluje na Doriana, nech sa lepšie prizrel svojmu portrétu, aby v ňom uvidel Basilovu kričiacu posadnutosť. Dorian je zahnaný do kúta a nakoniec sa rozhoduje Basilovi portrét ukázať. Na stene sa nám premieta zlomyseľná, zostarnutá a odpudzujúca podobizeň. Basil chce fotografiu zničiť, aby zachránil Dorianovu dušu, na čo Dorian stráca nervy a Basila zavraždí. Volá Alana, aby mu pomohol zbaviť sa tela a vydiera ho, že prezradí ich tajomstvo verejnosti. Alan nemá na výber a telo rozpúšťa v chemikáliách.

Dorianov skazený život pokračuje, zatiaľ čo jeho priatelia starnú a slabnú. Na jeho štyridsiate narodeniny príde Henry a Dorianovi už začnú vadiť Henryho reči, ktoré ho tak zničili. Henry vyznieva ako hlupák, pokrytec hovoriaci o živote rozkoší, ktoré však nikdy nemal odvahu vyskúšať. Nabádal na ne Doriana, ktorý na to doplatil. Dorian je unavený a otrávený, chcel by byť opäť dobrý a nevinný ako na začiatku predtým, než spoznal Henryho.

https://a-static.projektn.sk/2020/12/gyfz.jpg
Dorian a Henry, sdkmartin.sk

Po oslave sa k nemu vláme brat Sibyly Vaneovej prisahajúci pomstu za smrť sestry, ktorá sa zabila pre svojho arogantného snúbenca. No váha, pretože Dorian, ktorý pred ním stojí, nemôže mať viac ako dvadsať rokov a pritom jeho sestra je mŕtva už vyše osemnásť. Je to paradoxne práve Dorian, kto sa ho snaží presvedčiť, že on je zodpovedný za Sibylinu smrť. Vidíme ho presviedčať jej brata, aby ho zabil, aby ho vykúpil z hrozného hriechu, ktorý sa mu stal životom. Sibylin brat nezvláda situáciu a obracia hlaveň proti sebe. Na Dorianovo konto sa pripisuje ďalšia mŕtvola.

Na scénu sa vracia Henry, Dorian s ním však odmieta hovoriť a jeho reči ho už privádzajú do šialenstva. Keď Henry odíde, Dorian premietne na stenu svoj portrét, ktorý je zmenený na nepoznanie. Dorian naň kričí a z kútov vyliezajú všetci mŕtvi, za ktorých je zodpovedný. Scéna naberá hororovú a psychadelickú atmosféru. Dorian strieľa na portrét, ten sa zmení na obrovské zrkadlo a my vidíme Doriana spredu, akoby z pohľadu portrétu. Dorian padá mŕtvy na zem, scéna stmavne a keď sa rozsvieti, na stene je fotografia opäť mladého a nevinného chlapca.

Predstavenie bolo teda zamerané na pocitové vnímanie, a nie myšlienkové. Hlasná nepríjemná hudba, hororové motívy, rýchlo blikajúce svetlá a zvuk cvakajúceho objektívu vplývali priamo a intenzívne na diváka, rovnako ako nikdy sa nemeniaca scéna. Ateliér pôsobil stále viac stiesnenejšie, čím bola ťarcha Dorianových činov horšia. Nemennou a stálou scénou sa však stratil motív Doriana ako cestovateľa a nadšenca pre krásu rozličných kultúr a pre hudbu, ako bolo v predlohe. Celá inscenácia vnášala skôr pohľad na vyvrheľa spoločnosti, izoláciu a narkomanskú atmosféru.

Je veľká škoda, že si človek odnáša skôr pocit z výchovného protidrogového koncertu pre mládež, než z klasického nadčasového diela zaoberajúceho sa ľudskou podstatou. Aj tak sa však k divákovi dostane hlavná myšlienka – mali by sme sa prestať naháňať za mladosťou. Každé obdobie ľudského života je jedinečné a potrebné. Nemožno ísť proti prírode. Rovnako ako Dorian Gray, aj my si napokon uvedomíme, že večná mladosť, so svojou nerozvážnosťou, impulzívnosťou a nerozumnosťou, je skôr na ťarchu ako na úžitok.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ