Recenzia filmu: T2 Trainspotting je neradostný „dojazd“ z heroínového opojenia plný nostalgie a výbornej hudby

0
1698

Táto recenzia vôbec nebude objektívna. Bude sentimentálna. A patetická. Legendárny Trainspotting totiž patrí medzi moje filmové srdcovky. Na ohlásené pokračovanie ikonickej snímky režiséra Dannyho Boyla som sa tešila ako malá už niekoľko týždňov. Vedela som prečo.

 Aj keď sú sequely v Hollywoode vždy krušnou filmovou záležitosťou, T2 ma nesklamal, ale ani nijak zvlášť nenadchol. S legendárnou jedničkou sa pokračovanie nedá zrovnávať. Ani si to nedáva za cieľ. Mám dojem, že Danny Boyle mal jednoducho potrebu story heroínovej partičky definitívne uzavrieť.


Tip redakcie: Recenzia filmu: 50 polôh mikrospánku alebo ako som (ne)prežila (ne)erotický „thriller“ v kine


Prvý Trainspotting bol ako čerstvá rana päsťou rovno do nosa, priniesol do kinematografie čerstvý závan iskrivej filmovej vizuality plnej neónov, pauznutých záberov, skrytých hesiel a scenára, ktorý to na diváka solil v nezastaviteľnom dynamickom tempe. T2 Trainspotting je dospelejší. Kľudnejší. A veľmi nostalgický.

obrazok 1

Bolo to presne v roku 1996, kedy kreatívny trojlístok v podobe režiséra Dannyho Boyla, scenáristu Johna Hodgeho a kontroverzného spisovateľa Irvina Welsha vytvoril jeden z najväčších filmových kultov 90. rokov – Trainspotting: film o partičke narkomanov, ktorí lietajú z jedného prúseru do druhého. Do hlavnej úlohy vybrali mladého britského herca Ewana McGregora, ktorý hneď v úvode filmu predniesol dnes už kultový monológ „Choose life“ („Zvoľ si život). Celý príbeh sa odohrával v škótskom Edinburghu a spôsobil celosvetovú hystériu. Silnou súčasťou Trainspottingu bol aj výrazný soundtrack s hitovkami Underworld: Born Slippy alebo našľapanej Lust for Life od Iggyho Popa, ktorá tvorila ústredný song filmu.

obrazok 2

T2 Trainspotting sa odohráva presne o dvadsať rokov neskôr po obrovskej zrade, ktorú hlavná postava Mark Renton (Ewan McGregor) spôsobil svojim kamarátom. Po úspešnom záťahu si zobral získaných 16 tisíc libier a zmizol bez toho, aby sa s nimi podelil. Teraz sa vracia domov – čistý, no s bremenom minulosti a pocitom viny. Samozrejme, jeho návrat spustí lavínu nepredvídateľných reakcií a udalostí. Čakajú ho starí známi: Spud (Ewen Bremmer), Sick Boy (Johny Lee Miller) a psychotický Begbie (Robert Carlyle).

Popravde, od T2 som nič svetaborného neočakávala. Išla som si do kina s nádejou, že sa aspoň na chvíľu ponorím do tej magickej atmosféry a zaspomínam na svoje „mladšie roky.“ Myslím, že tvorcovia s týmto efektom viac menej počítali. Dokonca si dovolím tvrdiť, že kto nevidel jedničku, nech na dvojku ani nechodí. Nemá to zmysel. T2 Trainspotting totiž ako samostatný film sotva obstojí.

obrazok 3

Všetky jeho dejové slučky, hudba i vizuálna stránka sa kŕčovito držia flashbackov a odkazov z prvej časti. Je to ako veľký spomienkový večer plný historiek, ktoré si rozprávate so starými známymi. Nečakajte žiadnu filmovú smršť. Danny Boyle si síce dal záležať na charakteristickej výtvarnej stránke jednotlivých obrazov, je to skutočné vizuálne porno, ale T2 postráda nadupanosť prvého dielu.

Vadilo mi množstvo zbytočných, nedokončených dejových odbočiek. Narúšali kompaktnosť a plynulosť deja, následkom čoho je T2 až príliš roztrieštený a chaotický. Prekvapivo však nenudí. Boyle ešte stále dokáže prinavrátiť tú šialenú atmosféru 90. rokov. Intenzívne mu v tom pomáha soundtrack a scenáristické skratky do minulosti.

obrazok 4

Hlavní hrdinovia sa síce opäť stretávajú po dvadsiatich rokoch, ale cítia sa rovnako stratení. Dospelosť je pre nich len ďalšou útrpnou stanicou, nevedia čo si počať so životom, zúfalo sa snažia prežiť bez drôg, podaktorí stále s drogami, hľadať nové, zdravšie závislosti, ale život ich neustále hádže do bezvýchodiskových situácií. Preto jediné, na koho sa môžu spoliehať sú kamaráti z detstva. Avšak nikto nikomu neverí. A na každom kroku číha zrada…

Pár silných scén ma skutočne chytilo za moje clivé srdce a vyplavilo aj pár bláznivých spomienok. A bolo to príjemné. Ponoriť sa trochu do minulosti a vidieť, kam sme to s filmovými hrdinami dobastlili. Všetkým fanúšikom Trainspottingu ostane po návšteve kina hrejivý pocit v hrudi a na tvári trpký úsmev z toho, že sme toho za dvadsať rokov stihli posrať dosť, ale stále sme tu. 

Zvolili sme si život. Nech je už akýkoľvek…

ZANECHAŤ ODPOVEĎ