Harvepíno, Quix a Máša, učili slovenské deti cudzie jazyky

0
16684

What does it mean HarvepinoĎalšou z legiend vysielania Slovenskej televízie v ére detstva mnohých súčasných tridsiatnikov bola nepochybne aj známa 10 minútová relácia venovaná výuke nemčiny a angličtiny pre deti a začiatočníkov. V 1990 vyrábaný a aj vysielaný program, ktorý jednoduchou formou chcel priblížiť cudzie jazyky mládeži, mal viacero krátkych častí. Existovali dve relácie. Angličtinu vyučovali v What does it mean, Harvepíno? a nemčinu v Was bedeutet das, Harvepíno? Po vizuálnej stránke veľmi jednoduchý program, ktorý dnes dokáže pobaviť mnoho mládeže, najmä ak majú počítačovo zdatnejší za sebou už nejaké grafické práce na inej úrovni. V tejto dobe však nešlo o grafickú podobu, ako skôr o obsah samotný.

Harvepíno
S postavou a menom Harvepíno sme sa mohli stretnúť už predtým v inej detskej relácii s menom Abeceda Harvepína. V nej boli hosťom viaceré známe osobnosti tej doby a účinkoval v nej ešte ako 6 ročný slovenský herec Filip Tůma, ktorý sa neskôr preslávil najmä úlohou syna a nadšenca pre ibištekový čaj v slovenskom sitkome Duch rodiny Pačmagovcov a neskôr sa mimo divadlo v televízií preslávil ako André v Búrlivom víne. Harvepíno bol predstavovaný ako škriatok, no s najväčšou pravdepodobnosťou inšpirovaný prerasteným červíkom, mal strapaté modrozelené vlasy a modré telo s dvoma veľkými tykadlami a fialovým spodným dielom s dvoma plochými nohami z textilu. Napriek snahe zistiť pôvod jeho mena sa nám to nepodarilo. Jeho kamarát bol Quix, s ktorým sme sa stretávali v Was bedeutet das, Harvepíno?.

Was bedeutet das, Harvepíno? relácia

Nenáročná príprava a prínosný program
Relácia v mnohom pripomínala iné známe formáty televízie, najmä nedeľný detský program Od Kuka do Kuka, alebo reláciu Slniečko. Práve z nej pochádza aj moderátorka Máša Sedláková, ktorá divákov sprevádzala jazykovou výukou a rozprávala sa s čudesnou postavou Harvepína. Nemčinu sprevádzala aj postavička Quixa, ktorú daboval Miro Noga. Šlo o zvláštneho škriatka červeno žltej farby, vzdialene podobného na mimozemšťana Alfa s operením. Podobne, ako spomínané detské známe programy, aj Harvepíno využíval čierne pozadie na scéne a možnosť ovládania jeho tela na diaľku pomocou drôtov. Napriek nenáročnej výrobe šlo o prínosný formát, ktorého dôležitosť si mnoho mladých uvedomilo až neskôr. Mnohí sa programu vyhli, pretože jazyku nerozumeli, ba dokonca pokladali výuku cudzieho jazyka za nepotrebnú. Rok 1992 bol vskutku rokom, kedy mali mnohí očakávania, no nikto nevedel aké. Pokročilejší, či staršie deti reláciu pokladali za priveľmi pomalú a krátku. Pre zvyšnú mládež, ktorá nové stručné skúsenosti vzala ako malé vlastné obohatenie, bol krátkym nástrojom nenúteného vzdelávania, ktorý však nakoniec nemal dlhú históriu.

Aj v knižnej podobe
Mnohé úspešné, či menej úspešné tituly z televízie sa dostávali aj do knižnej podoby. Pri výukovom formáte programu je to ešte viac očakávateľné. 98 stranovú knihu s rovnomenným názvom ako bola relácia, napísala Máša Staroňová-Sedláková a Daniela Ondeková-Barátová. Primárne je určená pre deti a až na pár antikvariátov sa už nedá zohnať len tak ľahko.

Mária Sedláková stále v televízií
Mária Sedláková, ktorá sa v relácií volala Máša a s týmto menom ju mnohí v televízií poznali aj pri iných formátoch, pracuje v televízií už tri desaťročia. Od roku 1999 pracovala na Ministerstve kultúry SR, neskôr aj v nakladateľstve Mladé Letá. Postupne od roku 2002 sa objavovala v spojitosti s TV JOJ a o niekoľko rokov sa opäť vrátila do Slovenskej televízie. Na relácii What does it mean, Harvepíno? pracovala aj ďalšia známa osobnosť televíznej tvorby dramaturgička pani Svatava Maria Kabošová. Na nemeckej relácií sa podieľali M. Eliášová, M. Žuchová, L. Staroňová, Ch. Eichberg, J. Siebenstichová, E. Siebenstich, M. Burglas, D. Mikletič, J. Hajdu, S. Párnický, M. Valková, E. Zahoráková, E. Farkašová a ďalší. Naopak Harvepíno zanikol a zmizol. Zmienka o ňom sa od skončenia relácie azda už nikde, mimo ojedinelé spomienky v médiách, neobjavila.

Pri mnohých reláciách a programoch, pri ktorých si chceme zaspomínať a nedovoliť celkom zabudnúť na mnohým dôverne známe veci, narážame len veľmi ťažko na zmienky. Preto sa spoliehame na vlastné spomienky a zistenia. Veľmi by sme však ocenili, ak by samotnáSlovenská televízia venovala viac priestoru publikovaniu aj práve takýchto informácií, ktoré môžu poslúžiť v presnejšej a odbornejšej podobe napríklad aj na vzdelávacie účely.