V oblasti práva sa už na stredných školách študenti stretávajú s pojmami ako verejné a súkromné právo. Ako ich názov napovedá, ide o dve prevažne v Európe fungujúce podoby práva. Jeho dve časti, pričom každá z nich má niekoľko zásadných odlišností od druhej.
Verejné právo
Tak ako súkromné, tak aj verejné právo v hrubej podobe, ako ho poznáme dnes, vzniklo v Starovekom Ríme. Verejné právo, používané prevažne v Európe, je zamerané na ochranu verejných vecí, záujmov štátu a slúži na zachovanie verejného poriadku. Štát v ňom vystupuje ako nadradený subjekt, ktorý je zároveň nositeľom moci zákazovej a donucovacej. Polopatisticky vysvetlené, štát stojí na súde oproti vám, no nie ako rovnocenný, ale nadradený subjekt.
Súkromné právo
V rámci súkromného práva, inak nazvateľného aj ako civilné právo, môže štát vystupovať ako rovnocenný subjekt práva s iným subjektom. Má rovnoprávne postavenie ako iní. Nejde o občianske právo, pretože to tvorí až jeho jednu z častí. Spory v rámci súkromného práva sa riešia z iniciatívy zainteresovaných osôb a spor teda nevyvolá štát samotný. Ak sa tento spor štátu netýka a týka sa dvoch rovnocenných subjektov, je to celkom jedno. Stále platí niekoľko zásad v rámci súkromného práva všeobecne. Ide o zásadu rovnosti, individuálnej autonómie, spravodlivosti, zásady prevencie, istoty a stability v súkromnoprávnych vzťahoch a tiež zásada známa ako „všetko je dovolené, čo nemáme zakázané“.
Rozdiely v skratke
Rozdiely medzi nimi sú teda jasné. Celkovo môžeme hovoriť o rozdieloch:
1. charakter právnych noriem (zákonov), 2. postavenie jednotlivých subjektov, 3. sankcie. Sankcie vo verejnom práve sú represívne a nie sú ekvivalentom pre spôsobenú ujmu (trest ma inú podobu ako to, čo vinník spôsobil). Súkromné právo zase vyvoláva záväzky napríklad za spôsobenú škodu je napríklad prikázané nahradiť škodu. Sankcie súkromného práva poznáme:
A) reštitučné: vyžadujú vrátiť vec do pôvodného stavu
B) reparačné: vyžadujú poškodenému odškodné v peňažnej sume, ktorá je ekvivalentom spôsobenej ujme
C) satisfakčné: vyžadujú morálnu satisfakciu – ospravedlnenie, alebo priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak napríklad došlo k zásahu do osobnostných práv jednotlivca, poníženie dôstojnosti, cti a došlo teda k ohrozeniu človeka a jeho cti v očiach verejnosti.
Aj verejné aj súkromné právo sa však delí aj podľa odvetví práva, ktoré k nemu patrí. Niektoré z nich môžu čiastočne zasahovať aj do druhého.
Ide o:
Verejné právo:
- štátne (ústavné právo)
- správne (administratívne právo)
- finančné právo
- právo sociálneho zabezpečenia
- trestné právo
Súkromné právo
- občianske právo (súkromné odvetvie)
- rodinné právo
- obchodné právo
- pracovné právo
- medzinárodné právo (súkromné odvetvie)
