Slovák v kanadskej divočine napísal zaujímavý (Yu)konský zápisník

(Yu)konský zápisník je lahôdka pre tých, čo majú radi prírodu, divočinu a dobrodružstvo. Autor Martin Notbúk Šóš  je rodák z Tatier, no odmalička ho lákal život severoamerických Indiánov. A tak sa vybral do malej dedinky Mayo uprostred divočiny, ktorá sa mu stala druhým domovom. Martin si založil zápisník a písal. Našťastie, lebo to čo zažil, sa nielen dobre číta, ale je to aj podnetné a inšpiratívne. Živil sa ako wrangler, traper, či tesár. Dokonca bol aj IT konzultantom indiánskej vlády. Vyše roka strávil so psím záprahom na samote hlboko v buši. Toto je jeho zápisník, správa z cesty za naplnením chlapčenského sna.

Jeho kniha je vzácnym a autentickým pohľadom na prácu wranglerov (pastierov koní) na kanadskom Yukone i na medziľudské vzťahy v prostredí, v ktorom „čo sa pohybuje príliš rýchlo, neprežije“.  „Už viem, ako chutí život v buši. Tá chuť sa človeku nepreje,“ píše na konci svojej knihy Martin Notbúk Šóš.

Prečítajte si úryvok z knihy (Yu)konský zápisník:
Yukon je to pravé miesto, kde človek nájde slobodu pre svoje telo i myseľ. Územie s rozlohou desaťkrát väčšou ako Slovensko a len s okolo tridsaťtisíc stálymi obyvateľmi poskytuje dostatok priestoru pre dušu hľadajúcu pokoj. Stačí si v hlavnom meste Whitehorse nakúpiť a vyraziť ktorýmkoľvek smerom. Kamkoľvek, napríklad do Mayo, typickej yukonskej komunity. Tento bývalý uzol historickej striebornej banskej cesty so súčasnými približne štyrmi stovkami obyvateľov je priam balzamom na zahltené zmyslové receptory človeka z veľkomesta.
Naladil som sa na yukonský čas a po niekoľkých hlbokých osviežujúcich nádychoch som cítil, že sa približujem k svojim dávnym snom. Hory, lesy, rieky, jazerá, zver… Len natiahnuť ruku a dotknúť sa! Obraz i zvuk dokonalý! Prečo to však ešte stále nie je dobrodružstvo z mojich snov?! Netušil som, odkiaľ prichádza vzduch presiaknutý vysnenou vôňou. Cítil som sa ako v múzeu. Exponáty boli skutočné, ale chýbal im život.
Stretával som stále viac ľudí so silným putom k yukonskej divočine. Domáci ju neoznačovali inak ako buš. Nemohol som sa nasýtiť ich príbehov. Aj ja som túžil zažiť podobnú spriaznenosť s prírodou. Buš ma vôňami príbehov týchto ľudí začal pokúšať. Len som nevedel, kde a ako začať. Dúfal som, že narazím na niekoho, kto mi pomôže otvoriť zázračnú bránu divočiny, vpustí ma dnu a bude mi sprievodcom. Predstavoval som si hrdinov z kníh Karla Maya a Jacka Londona, ako ma uvedú do svojho sveta. Najväčšie nádeje som vkladal do Indiánov. No krátky pohľad do ich súčasného života ma zobudil z mojej romantickej predstavy.
Hľadal som múdrosť, zručnosť a veľkú dušu tvarovanú stáročiami života spätého s prírodou. Kultúru, ktorú som poznal z filmov a z kníh. To, čo som v Mayo našiel, boli iba smutné trosky kultúry a torzo prírodného štýlu života. Dušu i múdrosť už dávno zavial nános popolčeka západnej civilizácie. Veľká časť indiánskeho obyvateľstva našla úbohý únik z agónie pôvodného spôsobu života v rôznych závislostiach. Indiánmi závislými od alkoholu, drog, hracích automatov, televízie i nezdravej stravy sa to na Yukone len tak hemžilo. Nedarilo sa mi nájsť pôvodných obyvateľov aspoň čiastočne poznačených múdrosťou svojich predkov, ktorým zostala divočina stále domovom. Nakoniec sa mojou novou nádejou stali bušmani. Väčšiu časť roka žijú v buši, ďaleko od nástrah miest, bez rôznych výdobytkov vedy a techniky, ale aj bez mnohých chorôb a závislostí dnešnej doby. Bušman však nie je označenie človeka, ktorý nemá vo svojom príbytku tečúcu vodu, elektrický prúd alebo vyzerá ako horal. Bušman je človek, ktorý žije vo veľmi dôvernom vzťahu s okolitou prírodou. Našťastie, niekoľkí sa našli aj v okolí Mayo.