V novembri 2004 vo vysokých Tatrách zasiahla víchrica, ktorá definitívne zmenila podobu Tatier, slovenských veľhôr kedysi zelených a bohatých na život, na nepoznanie. 19. novembra 2014 sa do oblasti Tatier posúval orkán zo severu. Na silný vietor upozorňovali meteorológovia vopred. Očakávala sa silná víchrica. V okolí Podbanského popadali prvé stromy na cestu, čo odstavilo dopravu. Požiarnici boli od tejto chvíle zavalení prácou a čakala ich azda najhoršia služba v ich živote. Vysoké Tatry nesmierne bohaté na mohutné stromy však vplyvom silného vetra o svoju živú pýchu prichádzali postupne. Stromy padali zaradom, praskali v strede, alebo ich vyvracalo aj s koreňmi.
Veľmi rýchlo rôzne oblasti Vysokých, ale už aj Nízkych Tatier prišlo o elektrický prúd. Elektrické vedenie stiahli k zemi na viacerých miestach stromy. Hotely, domy a budovy mali porozbíjané okná a viacero autobusov a áut bolo zničených padajúcimi stromami. Najhoršia situácia prichádzala po zotmení, kedy boli záchranárske linky preťažené a ľudí volajúcich o pomoc priveľa. Bez elektriny a bez svetla v silnom vetre sa ocitlo viacero domov, hotelov a ľudí. Nebezpečné bolo prechádzať ulicami a v okolí budov, kedy hrozilo riziko pádu plechov zo striech, alebo iných predmetov. Táto víchrica celkom zmenila vzhľad Tatier, časti Nízkych, no najmä Vysokých Tatier.
20. 11. 2004: ráno prinieslo hrozný pohľad. Aj ľudia, ktorí Tatry poznali, by mali ťažkú orientáciu. Jedine podľa riek a budov sa dalo rozpoznať, kde presne ste. Celý nasledovný týždeň prebiehal krízový stav, ktorý prinášal neustále nové vyčísľovanie škôd, bol plný práce záchranných zložiek, ale aj nesmiernej súdržnosti ľudí, ktorí Tatry milovali, alebo v nich priamo žili. Na pomoc totiž do Tatier prichádzali aj ľudia, pre ktorých šlo o citovú záležitosť , Tatrám chceli pomôcť na úkor vlastného voľného času, dovoleniek, či vlastnej techniky s ktorou sa zapojili do odpratávania škôd. Následne prebiehalo niekoľko mesiacov riešenia osudu a ťažby kalamitného dreva.
Tatry sú menej zelené, no nie vinou človeka
Pekná Vyhliadka je dnes peknou len v spomienkach, ponúka aj so širokým okolím výhľad na posledných pár pahýľov, nerovný povrch od povyvracaných koreňov a len pomaly sa prebúdzajúcu zeleň mladých stromov, ktoré tak dostali šancu rásť a obnoviť zeleň. Pravidelní turisti v Tatrách od tohto dňa Tatry nespoznajú. Nespoznal som ich ani ja na miestach v ktorých som bežne chodieval pomedzi vysoké stromy v hustom lese na Hrebienok od Smokovca, ani na miestach okolo ktorých prechádzala električka deň čo deň. To všetko sa odvtedy zmenilo a dnes, ak sa turisti dostanú do Tatier a nepoznajú túto smutnú históriu, možno sa medzi nimi tiež ozve názor turistu v električke, ktorý odlepil zrak od mobilu a pozerá von cez rozľahlé okno na 10 rokov staré pozostatky spúšte a počujete „Ti Slováci blbí si to tady všechno vykáceli? Co se pomátli?“. Pri týchto slovách bezohľadného turistu sa miestnemu môžu tlačiť slzy do očí. Naozaj podľa niektorých turistov, ktorí nič netušia o desať rokov starej tragédií, sa Slováci pomiatli, pretože si vyťažili drevo a majú holé kopce.
