10. júl 1973, Praha, všedný pracovný deň. 22-ročná Olga Hepnarová, šoférka z povolania stočí svoju dodávku Praga RN na chodník v ulici Obrancov mieru, vyrovná kolesá, dupne na plyn a namieri si to priamo do hlúčika čakajúcich ľudí na autobusovej zastávke. Počuť zúfalé výkriky, plač a hystériu. Hepnarová konsternovane sedí za volantom a nehýbe sa. Práve zabila osem nevinných ľudí. O dva roky neskôr je popravená obesením a stáva sa oficiálne poslednou ženou odsúdenou na trest smrti v Československu.
Film Já, Olga Hepnarová vznikal dlho a za veľmi ťažkých podmienok. Tvorcovia si miestami mysleli, že ho ani nedokončia. Celovečerný film sa točil v koprodukcii štyroch štátov: Česka, Poľska, Francúzska a Slovenska, čo prinášalo množstvo problémov, presunov a finančných ťažkostí. Režiséri Tomáš Weinreb a Petr Kazda spočiatku chceli nakrútiť len „kraťas“, ale po objavení knihy od Romana Cíleka: Zabíjela, protože neuměla žít, prišli na to, že to je neuskutočniteľný plán, vzhľadom na ťažkú tému a komplikovanosť celého prípadu. Začali teda pracovať na scenári na celovečerný film. Téma osudu Hepnarovej ich pohltila a boli fascinovaní jej príbehom. Túžili preniesť ho na filmové plátno v čo najobjektívnejšom svetle. Pre oboch tvorcov je film ich debutom.
„Primárne sme sa snažili držať skutočnosti. Niektoré udalosti síce nie sú v presnom chronologickom poradí, ale vždy sme sa snažili nekriviť, nedeformovať samotnú príhodu. Stáli sme pred umeleckým problémom ako Olgine pocity vyjadriť pomocou obrazu a dialógu. Čo hovorila Olga? Ako sa cítila? Čo na to jej okolie? Nechceli sme dokument, chceli sme čiernobiely celovečerný film,“ vysvetľujú tvorcovia v rozhovore pre pantarei.cz.
Film nehodnotí, neprikláňa sa na žiadnu stranu, snaží sa len verne zobraziť tragické udalosti a čo im predchádzalo. Ukazuje osamelé dievča, ktoré celý život bojovalo so svojím okolím – či už išlo o rodinu, školu, učiteľov, lekárov a v neposlednom rade sama so sebou. Postupom času sa u nej vyvinul tvrdohlavý pocit ublíženosti a obetného baránka, čiernej ovce spoločnosti. Pri výsluchoch opakovane tvrdila, že mala v úmysle zabiť aj svojich rodičov, no nakoniec to neurobila, lebo „by nestihla zabiť iných ľudí“. „Nepostihla by som všetkých, a to by bolo nespravodlivé.“ Nielen policajti, ale i psychiatri, súdni lekári boli šokovaní jej stoickým kľudom, úprimnosťou a absolútnou absenciou empatie, ľútosti alebo prejavených emócií. „Ľutujem, že zabitých nebolo viac…“. Ako sa môže v 22-ročnom dievčati skrývať toľko beštiality a krutosti?
Škola bola pre Hepnarovú peklom. Nazývali ju „Dračica“, pretože sa neustále mlátila a bola šikanovaná. V šiestej triede začala školu zanedbávať, museli ju preradiť do paralelnej triedy, ale ani to nepomohlo. Ako 13-ročná sa pokúsila o samovraždu – prehltla dve tuby plné tabletiek, skončila v bezvedomí, ale podarilo sa ju zachrániť.
Na základe výpovede jej rodičov bola mĺkva, osamelá, tvrdohlavá a neustále sa strácala v dennom snení. Okolie ju považovalo za „divnú“. Pri chôdzi pozerala do zeme a takmer nikdy sa nezdravila. „Ja nenávidím ľudí, pane… Viete, zaujímalo by ma, aký asi bude môj vzťah k nim neskôr. Chcela by som, aby pre mňa ľudia neboli, aby mi boli ľahostajné ich slová, ich reči. To by som si priala. Som radšej sama, než s nimi… Zmrzačili moju dušu. A preto ich nenávidím.“ písala 13-ročná Olga svojmu ošetrujúcemu psychiatrovi. Z jej desivých slov je cítiť veľká krivda, osamelosť a pocit izolovanosti. Po tomto incidente skončila Hepnarová v polepšovni v Opařenech, kde sa naučila fajčiť (čo jej zostalo) a prejavilo sa to negatívne aj na jej správaní. Žiadny psychiater, ani lekár (a bola s nimi prakticky v neustálom kontakte) nestanovil Hepnarovej žiadnu jasnú psychickú poruchu, označovali ju ako nevyrovnanú, problémovú, ale nie duševne chorú. Jedine jej ošetrujúci psychiater tvrdil, že Hepnarová trpí schizofréniou.
Olga Hepnarová milovala knihy, vyštudovala kníhkupectvo. Bola nadpriemerne inteligentná, veľmi zdatná v písomnom a ústnom prejave. Čítala filozofiu, poéziu a lekárske knihy svojej mamy, ktorá bola zubárkou. Jej druhou vášňou bolo šoférovanie, ktoré sa nakoniec stalo aj jej zamestnaním a osudom. Chodila tiež strieľať. Svojho otca nenávidela, tvrdila, že ju psychicky a fyzicky týral. Dokonca kvôli nemu zapálila aj rodinnú chatu. Hepnarovej matka bola chladná, neprejavovala emócie, jej pacienti hovorili, že niektoré ošetrenia prebehli bez jediného slova. So sestrou mala Hepnarová bezproblémový vzťah, paradoxne to bol jediný človek, ktorý jej príliš nevadil.
Portrét Olgy Hepnarovej / Photo credit © art148.pl
Súd trval len päť dní. Ani počas jedného líčenia Hepnarová neprejavila žiadnu ľútosť. Naopak, ešte dodala, že keby jej ľudia ublížili znovu, svoj čin by zopakovala. Rozsudok prijala pokojne, poďakovala a nehodlala podávať odvolanie. Iný názor mala jej matka, ktorá robila všetko preto, aby svoju dcéru dostala spod oprátky. Nepomohla ani opakovaná žiadosť o milosť. Hepnarová bola popravená 12. marca v roku 1975.
Film, Já, Olga Hepnarová sa má do kín dostať koncom marca. Hlavnú úlohu stvárňuje charizmatická poľská herečka Michalina Oslzanská.
Ak by ste sa dovtedy chceli vedieť o tejto kauze viac, môžete si pozrieť tento zaujímavý trojdielny dokument: 1. časť , 2. časť, 3. časť.
Photo credit © bontonfilm.cz
