Agresívne ratolesti tretieho milénia

0
1790

agresivne deti

Hriešne médiá, zločinec Dobšinský a krehkí homo medialis

Deťúrence našej doby vidia v médiách viac krvi než divoký Django v prvej línii. Poznajú viac rafinovaných spôsobov mučenia ako suroví stredovekí kati. Ľudia, ktorí im zomreli pred očami, by naplnili mamutí masový hrob. To nie je mediálny matrix, to je realita. Naša!

Kam sa hrabe Modrofúz…

Spomínate si na nesmrteľné rozprávkové trio Janka, Marienku a archetyp zla – ježibabu? Za brutálny koniec rozprávky (ježibaba zhorí v peci) by sa nemusel hanbiť ani pološialený Tarantino. Čo je však podstatné, Perníková chalúpka vysiela do sveta myšlienku morálneho víťazstva, jasne v nej defilujú hrdinovia a ich temné opaky. No pri mnohých rozprávkach dnešného typu sa milunké postavičky (len tak z nudy) menia na sadistické šelmičky, kde tento rozmer ťažko rozlíšime. Na konci epizódy sú ich zdevastované telíčka opäť kompletné, a tak dieťa môže nadobudnúť pocit, že „priklincovanie údov k drevenému trámu“ je pohodový spôsob riešenia konfliktov. Decká majú neuveriteľný pozorovací talent (dokonca už ročné imitujú televízne scénky) a tak, prirodzene, prevezmú všetko, čo vonkajší svet odzrkadľuje. Čo chceme, aby videli?

Herkules a Ares v nás!

Aby sme si rozumeli. Nemáme v úmysle rozlusknúť dilemu, či dať alebo nedať priestor mediálnemu násiliu. Chceme skôr poukázať na zámer, s akým sú agresívne móresy do ríše „Petra Pana“ infiltrované. Ako súčasť našej kultúrnej identity vnímame fakt, že mediálni hráči už celé roky servírujú kreslené filmy či rozprávky medzi siedmou a ôsmou hodinou ráno s istotou, že budú klopať do rozospatého sveta tých najmenších. Málokto z nás má však odvahu (v modernej terminológii skôr čas) uvedomiť si, že takýmto instantným riešením im už odmalička predkladáme vzory agresívneho správania. Podľa výsledkov sheffieldského výskumu malo až 70 percent všetkých prejavov televízneho násilia nereálny základ, pričom najväčší podiel pripadal práve na „bohumilé“ kreslené filmy. Na obranu súčasného stavu médií je však zaujímavý názor psychiatra Doc. MUDr. Jozefa Hašta, PhD.: „Nedá sa povedať, že mediálne násilie je dané iba touto dobou, pretože keby sme sa nad tým zamysleli, tak najväčší mediálny zločinec by bol Pavol Dobšinský. V jeho rozprávkach sa nachádza veľa násilia. Ľudia mali vždy afinitu k hrôzostrašným príbehom, veď aj grécke báje sú toho dôkazom.“  To je síce pravda, lenže my, súčasní homo medialis, akoby potrebujeme silnejšie stimuly, aby sme sa „naštartovali“. Naše volanie po vzrušujúcej mediálnej potrave je tak vypočuté už od prapočiatku – kreslených rozprávok.

agresivne deti

Kŕmenie pri telke je smrrrť!

Mimochodom, stáva sa vám, že váš hyperaktívny „Spider-Man“ či jeho sestra „Hello Kitty“ odmietajú vaše kreatívne podkuté raňajky? Niektorí lekári upozorňujú na nezdravú symbiózu televízie a gastroenterologických zákutí (najmä malé deti trpia nechutenstvom). V animovaných filmoch sa totiž expresne striedajú jednotlivé obrazy, čo negatívne vplýva na ich koncentráciu a vašu rannú piplačku (nech by ju vyčaroval aj pojašený Jamie Olivier) vyhodnotia ako menej lákavú.

agresivne deti

Detský „Blue Monday“

Akoby to nestačilo, v tesnom závese tu máme tzv. pondelkový syndróm. (Ak nie ste učiteľkami v „kindergartene“, tak vám to môže evokovať drastické pondelkové stavy pri opúšťaní vyhriateho pelechu.) V skutočnosti ide o zvýšenú agresivitu detí v materských škôlkach a školách. Cez víkend sa drobci nasýtia násilnými mediálnymi scénkami, ktorých dozvuky si potom ventilujú na nevinných jednookých medvedíkoch (v horšom prípade na dvojokých spolužiakoch). V rodinách, kde neexistuje žiadny pomyselný bič nad mediálnymi kanálmi, pozerajú deti neselektovane takmer všetko. Otázka znie: Čo je nebezpečné virtuálni parťáci televízia/tablet/PC hry alebo spôsob, akým tieto deti fungujú? Podľa psychológa Mgr. Miroslava Záhumenského rodičia často nemajú čas, aby svojim potomkom do toho zasiahli (ukázali nejaké iné hodnoty) a práve v tom spočíva nebezpečenstvo agresívne ladenej mediálnej scény.

Foto 4

 

Kto je nevinný, nech hodí ovládačom!

A nebezpečná pre mentálne zdravie hlavy rodiny môže byť aj nasledovná sonda do detskej duše. Máš radšej svojho otca alebo televíziu? znela otázka, ktorú položili deťom predškolského veku v rámci istého výskumu v USA. Výsledok: 44 percent zo 156 opýtaných „neviniatok“ dalo prednosť televízii!!! Aj keď sa za veľkou mlákou vždy diali bizarné veci, je jasné, že toto asi nie je úplne OK! Ak ste si vydýchli, pretože je u vás pozeranie telky za zenitom, dlho nejasajte. Máte predsa počítač?! A v izbe zhypnotizovaného internauta?! V súvislosti so závislosťou na počítačových hrách dospel Mgr. Záhumenský k záveru, že rodičia veľakrát nedocupitajú kvôli problému samotnému, ale kvôli dôsledkom toho problému. „Keby sa dieťa dobre učilo, tak to rodičom nevadí. Existuje neuveriteľná tolerancia rodičov na počítač, je až zarážajúce, keď to v ordinácii počúvam.“ Nuž vyzerá to tak, že samotný vplyv médií je skôr nadnesenou témou a skutočným vinníkom nie je virtuálny vychovávateľ, ale ten pokrvný, všakáno.

agresivne deti 5

Ja nič, ja iba rodič

Možno sa (s obranným štítom) teraz pýtate: Tak kto má rozhodnúť o tom, na čo sa bude 40 percent detí dnes pozerať? Hm. A je vôbec potrebné, aby sa niekto taký našiel? Našou úlohou totiž nie je čakať na mediálneho spasiteľa, ktorý nám, zblúdilým ovečkám, ponúkne manuál k TV a spol. Najdominantnejšou skúsenosťou pre dieťa predsa nemá byť ovládač, ale rodič! Ak bude fungovať nadčasové spojenectvo dieťa + rodič, nech si médiá vysielajú, čo chcú. Podľa docenta Hašta by človek nemal byť neschopný vidieť násilie, takže prudká izolácia nie je riešenie. Alfou i omegou nemajú byť príkazy a zákazy, ale kritický pokec s drobcom o tom, čo sa to v tom zlom filme vlastne stalo. Ak sa táto kľúčová myšlienka implementuje do „krvného obehu“ našich domácností, na telku a jej príbuzenstvo si vulgárne slová navždy odpustíme. Veď, prečo mrhať energiou na niečo, čo nás nemôže ohroziť?

ZANECHAŤ ODPOVEĎ