Autorka mimoriadne úspešných Džínsových denníkov Zuzana Šulajová začína písať novú kapitolu svojej tvorby. Tajomstvá jedného domu je jej prvý román pre dospelých. Napínavý príbeh s kriminálnou zápletkou, ktorý nepustíte z ruky, kým ho neprečítate. A v predpredaji špeciálne aj s podpisom autorky.
Takže neváhajte, pohodlne sa usaďte, pretože jediné osudné rozhodnutie spustí lavínu udalostí a odhalí tajomstvá jedného domu…
Ženu, ktorú by najradšej videlo mŕtvu azda až priveľa ľudí, zavraždia. Je páchateľom jej ponižovaný partner alebo bývalý manžel, ktorého dohnala ku korupcii?
Synovia, ktorí si jej smrťou finančne prilepšia?
Niektorý zo susedov, čo dlhé roky museli znášať jej arogantné správanie?
Alebo nebodaj niekto celkom iný?
Zdanlivo jednoduchý prípad, z ktorého sa vykľuje tvrdý oriešok i pre partiu skúsených kriminalistov. Prípad, ktorý zmení život takmer všetkým. Navyše poručíka Tibora Dregoniča čosi neodolateľne priťahuje k jednej z podozrivých. Pre vášeň riskuje viac, než tuší…
„Po deviatich knihách pre mladých som potrebovala od tohto žánru prestávku, a tak som zabila dve muchy jednou ranou: napísala som krimiromán o medziľudských vzťahoch, ktoré vedia pekne zamiešať karty. Vo vydavateľstve mi totiž vraveli, že výborne píšem o vzťahoch,“ usmieva sa sympatická autorka.
Na knihe pracovala s konzultantmi, lekármi aj kriminalistami, zisťovala a overovala si fakty a príbeh ju unášal sám. Nemala veľa možností si vymýšľať a robiť si s dejom, čo sa jej zachcelo. „Prácu kriminalistov som sa snažila vykresliť tak, aká aj v skutočnosti je: namáhavá, stojaca na detailoch, často zbytočná, lebo musia skúmať aj to, čo sa neskôr ukáže ako bezpredmetné. Nerobila som z ich práce americký triler. Samozrejme, absolútnou realitou nie je ani moja kniha, ale myslím, že kriminalistov neurazí,“ myslí si úspešná autorka.
Takmer 500-stranový román Tajomstvá jedného domu je výborne napísaný, pútavý a premyslený. Ako nám prezradila autorka, vražda mala byť len jedna, úmrtia sú napokon štyri.
A kde sa inšpirovala? Ako tvrdí, stačí načúvať ľuďom a chodiť po svete s otvorenými očami. Život píše príbehy, aké nevymyslí žiadny autor. A ak ich autor dá na papier, čitatelia to často odsúdia ako nereálne.
Začítajte sa do novinky Tajomstvá jedného domu:
Vrah, ktorý nebol vrahom, lebo ešte nikdy nevraždil, nespal. Chvel sa. Stále dookola zvažoval a prehodnocoval svoj plán od A po Z, od Z po A. Ak spraví toto, môže sa stať tamto alebo hento. Keď sa stane hento, musí myslieť na ono. Ak tamto, môže to viesť k tomu.
Ako šachová partia. Ibaže šach mat musí dať on, inak ho súper rozmetá v zuboch.
Nesmie na nič zabudnúť. Nesmie nič vynechať. Musí byť dokonalý.
Plánovaná vražda nie je vražda v afekte. Je to ešte horšie ako afekt.
Naozaj je to jediné riešenie? Skutočne nie je iná možnosť?
Pozrel sa na pripravené nástroje.
Toho, čo zvažoval, že bude vraždiť, obklopovala tma. Sedel na gauči a zhlboka dýchal. Na čele sa mu perlil pot. Obavy, znepokojenie, no najmä horúce leto. Sedel v nočnom úbore, okná otvorené dokorán, balkónové dvere takisto, ale vo vzduchu sa nepohol ani lístok. Betón, asfalt, autá vyparovali vlastnú horúčosť, zapnuté klimatizácie vypúšťali do povetria ďalšie teplo.
Začarovaný kruh.
Unikne? Alebo si nadobro zničí život?
Nesmie sa rozrušiť. Chladnokrvnosť je alfa a omega činu.
Na nejaký zvuk zdvihol hlavu. Očividne nebdie iba on.
Áno. Pohár pretiekol. Plný bol už dávno.
Keby tak budúca obeť tušila, že v horúcej, bezveternej noci sa plamienok sviece jej života divoko trepoce a čochvíľa navždy zhasne.
Pôjde si ľahnúť. Zajtra jeho čin pomôže svetu.
DEŇ PRVÝ
Bublanie pod povrchom
piatok, 18. 8. 2017, 5:40, Kalištná, Devínska Nová Ves
Spálňou sa rozľahlo nepríjemné drnčanie budíka. Tibor sa strhol zo spánku s pocitom, že mal byť dávno v práci. Vystresovane zažmúril na číslice a upokojil sa. Zaklapol bzučanie, ktoré by prebralo aj múmiu, a znovu klesol do postele. Rozhodne nebol vyspatý. Manželka Gréta už vedľa neho neležala. Zavrel na chvíľu oči a takmer zase zaspal. Radšej sa s nechuťou vyhrabal z postele. Po dnešnom výjazde by teoreticky mal mať zajtra voľno. S Grétou plánovali ísť na Košariská pri Dunajskej Lužnej a aj s jej rodičmi si užiť priezračne čistú vodu.
„Dobré ráno,“ pozdravil ženu, ktorá zo seba v kúpeľni robila divu. Na moment si znovu pripomenul, prečo sa do nej pred piatimi rokmi na firemnej oslave ich spoločných známych zbláznil. Jej ryšavé vlasy žiarili ako oheň, ktorý ho pohltil. Sivé oči orámované ceruzkou priťahovali pohľady ako magnet.
Gréta mu pozdrav neopätovala, iba naňho nespokojne zazrela. „Včera si bol zase dlho v práci.“
Tibor sa zastavil s rukou na kľučke toalety. „Prepáč, administratíva nepustila, šéf čaká výsledky. Na poobedňajšom rozdelení som sľúbil, že ráno to bude hotové.“
„Ale už štvrtý deň po sebe si prišiel tak neskoro, že som šla spať sama, Tibi,“ namietla smutne.
„Mrzí ma to…“
Gréta znovu upriamila pozornosť na svoje mihalnice. Vyšla z kúpeľne, prv než tam z toalety došiel Tibor. Keď sa umyl a oholil, prišiel za ňou do spálne. Obliekala si krátke biele šaty bez rukávov s čipkou na dekolte, ktorá jej zakrývala krk až po bradu.
Tibor sa na ňu usmial a za útly driek si ju pritiahol k sebe. Položila mu ruky na plecia. Díval sa do jej sivých očí, z ktorých vyžarovalo nekonečné dobro. Pobozkal ju.
„Naozaj ma mrzia tie nakopené neskoré príchody domov…“ šepol. „Mám skrátka priveľa prípadov. To lúpežné prepadnutie starkého, ktorého uviazali o sporák. Zavraždená hovorkyňa ministra… A ten prípad športovca, čo zrazil malého chlapca, mi včera vzali…“ s horkosťou v hlase sa posťažoval Tibor. „Mal som chuť sa ožrať. Toľko mesiacov tvrdej práce vyšlo navnivoč…“
„Prečo ti ho vzali?“
Sarkasticky odfrkol. „Vraj či si uvedomujem, aká je to významná osobnosť a čo všetko robí pre šport našej republiky. Prišli si po spis s tým, že sa prípadom budú zaoberať sami. Tí zhora.“
Pokrútila hlavou. „To je smutné, ale čo už, no, tak to budú riešiť oni.“
Ironicky sa zaškľabil. „Práveže nebudú. Nejako to ututlajú.“
Gréta sa zaksichtila. „Ach… Ale nič s tým nenarobíš,“ brnkla mu po nose a vtisla mu jemný bozk. Následne sa zvrtla k zrkadlu a zatočila sa pred ním. „Môže byť?“
„Si krásna.“
Polhodinu po tom, čo mu zazvonil budík, spoločne opúšťali byt. Vo vchode stretli susedku Škerlíkovú a vypočuli si sťažnosti, že manžel si zadovážil na chalupu dvoch baranov, ktorých bol nútený nahlásiť Štátnej veterinárnej a potravinovej správe a dokonca vyplniť aj voľáke formuláre. Škerlíková bola vcelku príjemná žena, no až príliš zhovorčivá. Urýchlene sa rozlúčili a šli k autu. Tiborovi už teraz spod hnedých vlasov vyrážal pot. Hoci bolo skoré ráno, teplomer ukazoval dvadsaťpäť stupňov. Tohtoročné leto bolo horúcejšie ako leto v južných krajinách. Tretí mesiac nepršalo, stromy boli ovisnuté, mnohé predčasne zožltnuté. Tráva nerástla, ale dožlta uškvarená sa tlačila k popukanej zemi. Vtáčence zúfalo hľadali vodu. Tibor im každý večer, keď sa vrátil z práce, dolieval vodu do misky na balkóne.
Naštartoval, zapol klimatizáciu, utrel si pot a pustil rádio. Pozrel na manželku, ktorá si vypisovala s kamorátkou a kolegyňou.
Vyrazili. Ďalší deň pred nimi.
piatok, 18. 8. 2017, 6:30, Kuklovská, Karlova Ves
Miloš Szeheren zaklapol vibračný budík pre sluchovo postihnutých. Musel si kúpiť taký, lebo Astre, ako svoju partnerku Esteru prezýval, prekážalo, že ju buntoší zo spánku, keďže zvyčajne vstáva skôr ako ona. Istý čas mal pod vankúšom mobil, ale to jej zase prekážalo elektromagnetické žiarenie pod hlavami. Skončil teda pri vibračnom budíku pre sluchovo postihnutých. Najradšej by ešte driemal. Bol strašne dolámaný. V noci sa pekne rozdivočili. Pozrel na svoju nahú družku. Nebola zakrytá, bolo príliš horúco. Jej telo lačné po extáze už pokrývali červenkasto-modrasté podliatiny.
Miloš bol so sebou nesmierne spokojný, a zároveň frustrovaný a nerozhodný.
Vstal, pripravil raňajky, umyl sa, obliekol a vybehol von so Sárou. Hneď pred bytovými dverami stretol vždy dokonale upraveného suseda z vyššieho poschodia Oskara Bonárta. Miloš toho chlapa nemal rád. Bol príliš sebaistý a namyslený. Pán riaditeľ z automobilky. Miloš mu ani neodpovedal na neúprimný pozdrav. Čakal na výťah. Vonku zase stretol veterinárku Paľovú, ktorá každé ráno so svojou borderskou kóliou chodievala behať. Jej pes okolo nej poskakoval a štekal.
Miloš spravil so Sárou zvyčajný okruh okolo domu a potom si sadol na lavičku. Sáru nasmeroval do tieňa. Sučka bola slepá, prišla o zrak pred piatimi rokmi kvôli neliečenému zelenému zákalu. Miloš spomínal, ako Astra hartusila a chcela ju ako obťažný hmyz dať utratiť. Veterinár odmietol, lebo inak bola Sára zdravá. Astra sa tak rozzúrila, že urobila scénu, a potom nasadla do auta a odišla domov. Nechala ho tam so Sárou samého. Musel sa do Karlovej Vsi ponížene vrátiť autobusom. Napokon Astru presvedčil, aby psa nechala nažive, a postupne našiel spôsob, ako žiť so slepým kokeršpanielom . Bol rád, že má verného spoločníka, ktorý ho nijako nesúdi.
Miloš dookola dennodenne už šesť rokov premýšľal, aké ťažké je s Astrou vyjsť. Bola to nádherná, živočíšna bytosť, mala obrovské modré oči, podľa niekoho možno nevýraznú tvár a veľké zuby, ale jej vyžarovanie to všetko vynahrádzalo. Bola primerane vysoká a „správne“ tvarovaná, síce vyššia ako Miloš, ale to on, bohužiaľ, príliš nenarástol. A vedela si užívať. Páni, ako si len vedela užívať! No neprešiel jediný deň bez toho, aby mu za niečo nevynadala. Občas sa sám seba pýtal, prečo s ňou vlastne žije. Stačí iba milovať…?
Mal by sa vzchopiť. Mal by urobiť to, k čomu sa odhodlával už tak dávno…
Ak nebude jeho, nebude ničia.
Tá myšlienka ho uspokojovala.
Rozhodne vstal. Buď teraz, alebo nikdy.
