V histórii ľudstva vieme o minimálne dvoch pokusoch vyvinúť látku, ktorá by zrušením nutnosti spánku mohla docieliť z človeka supervojaka. To najbežnejšie a najhoršie, čo môže vojaka uprostred vojnovej zóny zasiahnuť, je spánok. Vtedy je najzraniteľnejší a najviac bezmocný. Uvedomujúc si túto skutočnosť, sa jedným šialeným pokusom zaoberali už Američania po II. svetovej vojne, ale v poslednom čase zavítala aj do slovenských internetových vôd zmienka o ruskom „spiacom“ experimente. Hoci pod názvom Ruský spiaci experiment – Russia Sleep Experiment sa už v minulosti dalo nájsť zopár hesiel, až teraz ich v trochu širších článkoch publikujú zahraničné blogy. Ako vždy, aj tu je vierohodnosť presného popisu deja v rámci experimentu čisto špekuláciou, keďže reálne zdroje chýbajú. Skôr prevláda názor, že ide o poviedku, no dobre šíriacu poviedku. V každom prípade, pokiaľ údajné dokumenty, ktoré sú považované za uniknuté materiály z ruských archívov, pravé, ide o desivý experiment, ktorému nahráva fakt, že v minulosti ruská vláda usilovala o superzbrane a supervojakov, aby sa mohla rovnať a prekonať USA. K experimentu tiež neexistuje žiaden relevantný obrázok, no mnoho blogov uvádza obrázok, ktorý je predpokladáme len ilustračný. Jeho pôvod sa nám nepodarilo zistiť, rovnako ako reálnu spojitosť s týmto experimentom.
Tento článok nie je vhodný pre deti a mladistvých, môže popisovať situácie, ktoré nie sú vhodné svojou tvrdosťou. Je možné, že sa nikdy nestali, keďže ide o fakty a tvrdenia uvádzané len na neoficiálnych zdrojoch, ktoré o projekte informujú, no zámerne neuvádzajú zdroje a mená. Článok je tiež nevhodný pre slabšie povahy, no ideálny pre milovníkov šialených príhod, „Mendelevovských poviedok“ a záhadných pokusov na ľuďoch. Obrázok v článku má nevystopovateľný pôvod, keďže mnoho blogov ho uvádza bez uvedenia autora a súvislosti s témou.
Experiment mal priniesť spôsob, ako na bojisku vydržať celé týždne
Ruský „spiaci“ experiment sa mal nachádzať v ruských archívoch NKVD (KGB) ako experiment pre ministerstvo vojny a vôbec pre účely armády v rokoch 1940 až 1950. Za všetkým stál Felix Nikolajev a jeho plyn, ktorý mal udržiavať ľudské telo stále bdelé. Jeho silná dávka by mohla byť smrteľná, preto sa používalo len veľmi malé množstvo, ktoré bolo uvoľňované postupne. V roku 1940 sa mal realizovať pokus s výberom piatich väzňov, ktorí patrili medzi politických väzňov a teda nepriateľov Sovietskeho zväzu, čo bolo prijateľnejšie pre vysvetľovanie prípadných zlyhaní. Samozrejme šlo o zdravých mužov. Tých zatvorili do jedinej miestnosti s kachličkami, z ktorej nebolo úniku, no priestor medzi nimi a pár vojakmi s vedcami oddeľovalo hrubé nerozbitné sklo. Do tejto miestnosti postupne uvoľňovali Nikolajevov plyn zároveň s kontrolovaným množstvom kyslíka. Pre tento projekt nezískali kamery, ktorých obsluha by bola v týchto podmienkach komplikovaná, no v miestnosti mali niekoľko mikrofónov, ktoré neustále nahrávali. Vo svojej miestnosti mali viacero kníh, deky, tečúcu vodu, toaletu, veľmi malú posteľ, ale aj dostatok sušeného jedla po dobu 1 mesiaca pre všetkých piatich.
Prvých 5 dní
Počas prvých piatich dní malo podľa záznamov prebiehať všetko bez komplikácií. Testovaní zajatci naozaj nespali. Aby docielili ich väznitelia túžbu nespať, bolo zajatcom prisľúbené, že pokiaľ nezaspia, čaká ich sloboda. Spoločne diskutovali o traumatizujúcich udalostiach v ich životoch. Po piatich dňoch však začali diskutovať a protestovať proti väzneniu. Viac sa stupňovalo ich nepochopenie, ale tiež čoraz väčšie snahy niektorých z piatich zajatcov pristupovať k mikrofónom a vyjednávať s väzniteľmi v snahe donášať na ostatných.
Deviaty deň
Jeden z mužov začal kričať a nedokázal prestať. Počas troch hodín bez prestávky kričal na plné hrdlo bez akejkoľvek prestávky. Menil miesta v miestnosti a kričal, pričom ostatní si ho vôbec nevšímali, respektíve nijako nereagovali. O chvíľu sa opäť pri mikrofóne objavil niektorý z mužov a začal žalovať na ostatných, no čoskoro sa našli ďalší dvaja, ktorí na plné hrdlo začali kričať. Jeden z dvoch mužov, ktorí nekričali, začal vytrhávať z kníh stránky a s vlastnými výkalmi, ako lepidlom začal tieto stránky lepiť na tučné sklo, aby sledujúci experimentátori nevideli nič, čo sa u nich deje. Akonáhle boli všetky okná zastreté prilepenými stránkami spolu s výkalmi, zastavil sa akýkoľvek krik, prestalo aj šepkanie a donášanie do mikrofónov, ale v mikrofónoch nebolo počuť vôbec nič.
Dvanásty deň
Na 12. deň nemali výskumníci pokoj. V mikrofónoch sa neozývali žiadne zvuky a tak mali obavy, či vôbec fungujú. Od piatich ľudí na druhej strane neprichádzali žiadne zvuky, no podľa príjmu kontrolovaného kyslíka sa javilo, že päť ľudí naozaj v miestnosti je, pričom podľa hodnôt by sa dala napočítať spotreba aj siedmych ľudí. Síce ťažko povedať, ako mieru kyslíka a jeho čerpanie v minulosti mohli zaznamenať, všetky zdroje do jedného tento údaj uvádzajú. Rozhodli sa navštíviť miestnosť s väzňami a preto vyhlásili správu. „Za krátku chvíľu otvoríme, vojdeme dnu skontrolovať mikrofóny a všetci budete ležať s rukami nad hlavou na zemi. Jeden z vás tým získa okamžitú slobodu„. Na počudovanie všetkých sa opäť mikrofóny rozozvučali. Ozvalo sa v nich „My už nepotrebujeme byť slobodní“. To vyvolalo debatu výskumníkov, ale aj armády, ktorá sa na výskume podieľala a preto sa plán vstúpiť do miestnosti odložil o niekoľko dní.
Pätnásty a ďalšie dni
Komoru vyprázdnili od zvyškov plynu a napustili ju len kyslíkom. Už počas odčerpávania plynu sa našli traja, ktorí do mikrofónu prosili, aby vrátili späť pôvodný plyn. Na vojakov, ktorí vstúpili do miestnosti čakal zvláštny pohľad. Žili len štyria, jeden z nich bol mŕtvy. Jedlo, ktoré sa dalo počítať ako prídel za posledných 5 dní bolo nedotknuté, za to mŕtvy mal vyjedenú svalovinu na nohách a na iných miestach. Bol rozobratý a na niektorých miestach podlahy ležali jeho zvyšky. Jeho telom bola zapchatá kanalizácia v strede miestnosti a tak sa tam hromadila voda. Ostatní mali rôzne zranenia, ktoré si spôsobili sami, odtrhnuté kože a podobne. Jeden zo štyroch, ktorý prežil, bol s prasknutou slezinou odvezený na operačný stôl, kde ho nedokázali uspať anestetikom pred tým, ako mu chceli slezinu ošetriť. Nakoniec však zomrel po niekoľkohodinovom kričaní. Zvyšní traja, ktorí prežili, prosili naďalej o plyn, pričom dvaja mali poškodené hlasivky. Jedného z nich čakal operačný stôl, no ani na neho nezaberali žiadne anestetiká, a aj pri veľkom kriku a silnom protestovaní proti uspatiu sa ho podarilo spacifikovať privolaným vojakom. Zastavilo sa mu srdce, pričom krátko na to zistili aj možný dôvod. V krvi sa mu nachádzalo pomaly viac vzduchu ako krvi, svalovinu mal na mnohých miestach roztrhanú a taktiež niekoľko zlomených rebier a kostí po tvrdom zápase v ošetrovni.
Druhý, ktorý prežil, bol zároveň prvý, čo začal silno kričať. Jeho hlasivky celkom zlyhali a nemohli tak akokoľvek odmietnuť operáciu, či inak protestovať. Reagoval len trhaním hlavy. Aj v jeho prípade sa chirurg chcel pokúsiť o zašitie potrhanej a vyškriabanej kože na hrudi a tele, aby zacelil rany, ktoré si väzni spôsobili. Ani pri ňom veľmi anestetiká nezaberali a ako personál okolo neho zistil, muž zvládal operáciu, šitie a rezanie pri plnom vedomí.
Sestra, ktorá mala byť pri operácii prítomná, mala uviesť, že sa opakovane jej oči a oči operovaného stretli, pričom on vždy reagoval pokojným úsmevom. Po operácii chirurg nazeral na pacienta, pričom mu oznámil, že už je koniec. Muž však začal funieť, bojovať a snažil sa niečo naznačiť. Chirurg, ktorý predpokladal, že pôjde o nejaký problém, alebo niečo náhle a vážne, mu odviazal ruku a nechal písať na kúsok papiera čo chce povedať. Mal napísať „Pokračujte v rezaní“. Aj pri poslednom mali podobný problém. Radoval sa zo zákroku, rezanie a šitie ho uspokojovalo, rovnako ako aj predchodcu. Pri bližšej analýze, prečo sa stále dožadujú toho plynu, dostali odpoveď, že „nechcú zaspať“. Experimentátori a armáda však nevedeli čo s nimi, preto im dopriali návrat do plynu. Neskôr ich však mal dôstojník KGB postrieľať a tým ukončiť zvláštny experiment, o ktorom sa nachádzajú informácie len na webe pod pojmom Russian Sleep Experiment.
