Post mortem, posmrtná fotografia milovaných od 19. storočia po dnes

0
7064

Post Mortem fotografieFotografia Post Mortem označuje fotografiu, ktorú dnes považujeme často za zvrhlú a šokujúcu. Objavila sa v počiatkoch samotnej fotografie v druhej polovici 19. storočia a patrila medzi pomerne bežné možnosti, ako zachovať tvár milovaných osôb na dlhší čas. Fotografie Post Mortem, vyhotovené krátko po smrti zosnulého, neboli fotografie, ktoré by si rodiny vešali na stenu. Teda až na pár výnimiek. Šlo však skôr o fotografie umiestňované na posledné strany v albume, prípadne fotografie, ktoré patrili do albumu len s posmrtnými fotografiami. Pokiaľ vám pripadá nechutné mŕtveho obliecť, posadiť na stoličku a fotografovať pre pamiatku pozostalých, takto to chápeme my dnes, no v minulosti znamenala pre ľudí fotografia niečo iné. Bola niečím výnimočným, prinášala určitý druh dovtedy nepoznanej nesmrteľnosti, dokázala zachovať večne živé niečo na obrázku. Fotografia sa využívala v celkom inom pomere na rôzne účely než dnes.

Od počiatku fotografie a aj pred ňou
V 19. storočí bolo fotografovanie veľmi nákladné. Často sa stávalo, že rodina po narodení detí nemala s nimi žiadnu fotografiu. Deti často postihovali záškrt, týfus a iné ochorenia. Rodičia chceli mať na deti pamiatku a jedinou možnosťou, ako mimo samotných spomienok zachovať ich tvár, bola fotografia tváre. Dnes, keď má každý z nás množstvo vlastných fotografií, je doba iná. Skôr ako existovala fotografia, za predchodcu Post Mortem fotografie možno považovať podobne vyhotovované maľby. Obrazy mŕtvych detí a ľudí pritom nemali vždy hneď jasný výjav smrti. Neraz bol maliar požiadaný o to, aby obraz namaľoval tak, akoby bol mŕtvy ešte živý. Kým sa našiel po náhlej smrti ochotný maliar, trvalo to aj niekoľko dní a tak nebolo ničím neobvyklým aj zápach a riziko ďalších chorôb pri manipulácií s mŕtvym.

Post Mortem fotografie
 fotografia mŕtvej v strede podopieraná sestrami, zdroj: youtube

Ako živý
Pre fotografiu Post Mortem boli najčastejšími objektami deti. Rodičia sa fotili s mŕtvymi deťmi azda najčastejšie. Poklady, ktoré si nestihli zvečniť počas ich života, chceli mať na pamiatku aspoň raz po ich smrti. Dieťa, ako symbol nevinnosti a mladosti, na každej fotografii zachytené ako mŕtve vyvoláva zmiešané a nikdy nie pekné pocity. Takáto fotografia bola často upravená. Mŕtve dieťa dávali do postele, do kolísky, k hračkám. Aby vyzeralo ako spiace stačilo málo. Oveľa častejšie sa však stretneme s fotografiami, kedy rodičia dieťa držia na rukách, alebo sa ho pokúsili postaviť, zavesiť na konštrukciu, udržať za opasok, alebo cez záves. Zákulisie naaranžovania tiel do „živej“ polohy neraz zachádzalo do zvrátených medzí. Výsledná fotografia však bola pamiatkou pozostalým. Fotograf mal pritom oveľa menej práce, pretože mu nahrávala skutočnosť nehybnosti fotografovaného objektu.

Prečo ich je tak málo?
Fotografie Post Mortem sa v priebehu posledných sto rokov strácali a ničili. Mohla za to najmä skutočnosť, že v priebehu posledných 80 rokov sa takéto fotografovanie takmer celkom vytratilo. Narastala nechuť a netolerancia niečoho takého medzi rodinnými fotografiami. Fotografie v albumoch začali byť oveľa viac dostupné rovnako, ako prístroje a dostupnosť fotografa. Rodinní príslušníci tak mali viac vlastných fotografií a nebolo tak nutné vyrábať aspoň jedinú, a to po smrti, ak sa nestihla za života. V priebehu rokov takéto nájdené fotografie ľudia zničili, spálili, ale keďže takýchto fotografii je i tak málo a o mnohých pre naaranžovanie nemožno hneď povedať, že sú post mortem, mohli byť len prehliadnuté. Zo strachu, že ide o niečo nečisté boli zničené aj také fotografie, ktoré si rodina odkladala so spomienkou na niektorého člena rodiny.

Niekoľko zachovaných fotografií na videu
Nasledovné videá nie sú vhodné pre deti. Niektoré z nich majú nie príliš adekvátnu hudbu, preto opatrne s hlasitosťou:


Súčasnosť post mortem fotografie
Dnes sa s posmrtnou fotografiou stretneme lokálne v Afrike, v Ázii, no oveľa skôr v pravoslávnej cirkvi. Ničím výnimočným nie je ani u nás na Slovensku. Mnoho rodín má svojich mŕtvych fotografovaných aj pred pohrebom samotným. No tieto fotografie sú takmer vždy dobre skryté a mnohokrát sa na ne samotný autor, či ktokoľvek z rodiny nikdy nepozrie. Obľúbená je v Južnej Amerike, kde sa fotografujú aj celé rodiny s rakvou. Fotografie však patria medzi neverejné a utajované. Pár hazardérov sa však našlo a v snahe byť moderný, zdieľalo na Facebooku. To však začína rodinný rozbroj a fotografia potom ihneď zmizne. Na verejných miestach sa dá s takouto fotografiou stretnúť na náhrobných kameňoch detí v zahraničí, kde jediná fotografia mohla byť post mortem. Tento druh fotografie sa objavil aj ako dôležitá súčasť scenára hororu Tí Druhí z pred pár rokov.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ