Teta Nátherová, tak ju miestni volajú, je svojrázna žena. Úprimná, veselá, s veľkým zmyslom pre detail a ešte väčšou dávkou trpezlivosti. Vyrába bábiky – celkom maličké, a tie sa podľa jej slov na ľudí usmievajú. Privítala ma vo svojom domove, uvarila šálku silnej kávy a rozprávala o tom, prečo ju táto práca teší a napĺňa.
„Do rúk sa mi dostala stará balocká bábika. Úplne jednoduchá, vyrobená zo zásteroviny z modrotlače, s uviazanou šatkou a v obyčajnom kabátiku. Kornútkové bábiky sa kedysi používali ako ozdoba a deti ich vešali na vianočné stromčeky. Maličká bábika v mojich rukách bola rozkošná,“ začína svoje rozprávanie.
Anna Nátherová sa výrobe kornútkových bábik venuje už piaty rok. Za ten čas vyrobila asi dvetisíc kusov a jej bábiky môžete nájsť kdekoľvek na svete: „Už sú hádam všade – v Číne, v Japonsku, v škandinávskych krajinách, v Austrálii, v Afrike, v Nikarague, v Ugande a v Keni,“ s neskrývanou radosťou menuje exotické krajiny. „Keď si chce človek spraviť radosť, kúpi si niečo pre seba. Ale toto je vec, ktorú si nikto nenechá doma v kredenci,“ pokračuje.
Výroba jednej bábky jej trvá niekoľko hodín, neraz aj celý deň. Používa malé kusy látky, korálky, povystrihované krajky, stužky, rôzne čipky a výšivky. Pracuje pedantne, inak to nejde. Pomaličky priliepa kus za kusom, čaká kým jednotlivé časti zaschnú, a až potom pokračuje. Medzitým operie prádlo, vyvešia ho a v duchu rozmýšľa, ako bábiku ozdobiť, vylepšiť a do akého kroja ju tentokrát zaobliecť. „Pri tvorbe bábik musí byť človek oddýchnutý a šťastný, plný elánu. Robím aj tri-štyri veci naraz a najradšej tvorím doobeda, keď svieti slniečko,“ priznáva s úsmevom.
Ako sama hovorí, dbá na vypracovanie. Nedá sa odkopírovať všetko, ale záleží jej na tom, aby sa kroje zhodovali aspoň v základných prvkoch konkrétneho regiónu. Drží sa predlôh, navštevuje festivaly, rôzne folklórne vystúpenia a snaží sa čo najviac zachytiť a zapamätať. Doma má knihu z knižnice, ktorú jej napokon podarovali. „Ľudia by si nemali šťastie kupovať. Moje bábiky sa smejú. Samé sa núkajú. A obyčajne človek, ktorý príde ku môjmu pultu a zahľadí sa do nejakej, tú si napokon aj zoberie.“
S obdivom beriem do rúk krehkú bábiku. Nevidím na nej stopy po lepe, pýtam sa, ako pracuje. Tajnostkársky pošepká, že každý má svoju techniku. Ona nepoužíva žiadne špeciálne prostriedky. Špičku ihly namáča do lepu a prácne priliepa korálku za korálkou. „Neviem robiť veľké veci, ale viem robiť tie malé a ešte menšie. Skôr urobím toto než by som mala ušiť sukňu.“
Odkiaľ berie táto žena inšpiráciu, po kom zdedila talent a zručnosť? „Obaja rodičia boli krajčíri, otec pánsky krajčír, mamka dámska krajčírka. Nenaučili ma šiť, nemali na to čas, ale to je voľáko v človeku. Ani štrikovať ma neučili, ani vyšívať ma neučili, ani háčkovať. To všetko som sa naučila sama. V škole sme mali ručné práce, možno som tam čosi pochytila.“
Vyrába aj iné veci. Spriada starú vlnu, po pôjdoch hľadá ľanové látky, obrusy, zástery, a všetko ďalej zužitkuje. Hlavne, aby to bol prírodný materiál. „Netreba veci vyhadzovať, treba si ich postrážiť pre niečo iné a tešiť sa z ďalšieho.“ Tak pod jej rukami vznikajú nové kabelky, výšivky, rôzne náramky a iné ozdoby.
So svojimi bábikami chodí aj po jarmokoch. Kedysi častejšie, dnes už sporadicky. Väčšinou predá všetko. „Už v škôlke som podnikala. Predávala som veci na bábiky, upravovala pre ne večerné róby, prerábala, skúšala a učila sa. Na barbiny som šila šaty, silonové rukavice, dokázala som uštrikovať ponožky na štyroch očkách, a dokonca mali aj tvar,“ smeje sa na svojej vynachádzavosti.
Ľudia sa k nej vracajú, posielajú svojich priateľov a priatelia zase svojich známych. Obyčajne jej prezradia, kam jej bábika pocestuje. Istý horolezec sa priznal, že keď šiel na výpravu, manželka mu do batoha pribalila práve jej bábiku, aby mu pripomínala domov. Takéto príbehy má teta Nátherová rada. Vtedy sa usmievajú nielen jej bábiky, ale aj ona sama.
