Prečítajte si napínavú novinku Dym

0
1578

Čo keby ste svoje myšlienky nedokázali ukryť pred ostatnými? Jednoducho by boli „vidno“ a každý by vedel, na čo a na koho myslíte. Či sú vaše myšlienky čisté, alebo… Vitajte vo svete Dymu. Knižná novinka plná tajomstiev a nezvyčajnej atmosféry vás pohltí ako čierny kúdoľ dymu šíriaci sa z tiel hriešnikov.


Tip redakcie: Recenzia: Divoké vlny 2 sú naozaj divoké


Anglicko pred sto rokmi.
Ľudia s nečistými myšlienkami tu boli označení dymom, ktorý im unikal z tela a bol znakom ich úpadku. Šľachta nevypúšťala dym, bol to dôkaz ich cnosti a práva vládnuť, zatiaľ čo nižšie spoločenské vrstvy sa utápali v hriechu a sadziach.
Celkom čudné, no celkom skutočné Anglicko.Dym

Elitná internátna škola, kde vychovávajú synov zámožných ľudí, aby podľa práva prvorodených prevzali moc. Učitelia so záhadnými prepojeniami na súperiace politické frakcie na najvyšších vládnych úrovniach.
Traja mladí ľudia, ktorí zistia, že všetko, čo ich učia, je lož – toto poznanie ich môže stáť život. Majestátny kaštieľ, kde v podkrovných izbách a v skrytom laboratóriu číhajú tajomstvá. Milostný trojuholník. Zúfalé prenasledovanie. Revolucionári a tajná polícia. Náboženskí fanatici a bezcitní vedci. Vražda. Londýn plný nebezpečenstiev a divov. Strastiplný vzťah medzi matkou a dcérou a matkou a synom. Nečakaní zloduchovia a nečakaní hrdinovia. Chladný rozum a vášeň. Bohatí a chudobní. Správne a nesprávne, hoci nie je jasné, čo je čo.

Toto je svet Dymu, majstrovské rozprávačské dielo. Spletitý príbeh a la Charles Dickens. Vyznačuje sa urputnou silou predstavivosti, bohatou atmosférou a napätím.

Londýnska hmla smrdí hriechom.

Novinka Dym je originálny príbeh zasadený do viktoriánskeho Anglicka, ktoré je trochu iné, ako ho poznáme z učebníc dejepisu.

Začítajte sa do novinky Dym:

Dlaždice na toaletách ich chladili pod chodidlami. Bola to veľká miestnosť lemovaná hranatými umývadlami z bieleho porcelánu, ktorých povrch križovali pavučiny prasklín takých jemných, že by ste ich nenahmatali prstom – akoby ich niekto nakreslil tenkou ceruzkou. Na opačnom konci boli záchody a za nimi, v dlhom, úzkom prístavku sa ťahal rad hranatých vaní, obložených svetlozelenými obkladačkami. Dlážka v umyvárni sa mierne zvažovala do stredu. Zistili by ste to, keby ste tam naliali vodu. Tvorila potôčiky a stekala do nižšie položenej časti. V najnižšom bode uprostred miestnosti bol neveľký odtok zanesený špinou. Štvorcová kovová mriežka bola napoly upchatá vlasmi a smietkami.
Presne tam si Julius postavil stoličku. Chlapci z nižšieho stupňa ho volali Caesar, pričom C vyslovovali ako K, tak ich to učil učiteľ latinčiny: Ké-zar. Znamenalo to budúci cisár. Ten, čo bude vládnuť ako ďalší. V celej miestnosti bol oblečený iba on: mal vyžehlené nohavice, poltopánky vyleštené ani zrkadlo. Vestička bez saka pútala pozornosť na košeľu: pri pohľade na rukávy biele ako ľalia sa človek až ľakal. Keď pohol rukami, naškrobené plátno vydávalo zvuk – niečo medzi šuchotom a pukaním, podľa toho, aký rýchly pohyb urobil. Dalo sa až počuť, aké čisté bolo. A on takisto. Nedotklo sa ho nijaké zlo. Julius mal na škole najbližšie k svätcovi.
Obe ruky si položil na operadlo stoličky a sledoval, ako sa medzi chlapcami šíril strach ani kruhy na vode. Aj Thomas sa bál. Nie je to otázka odvahy, pomyslel si, ale fyzikálna sila. Ako keď za búrky cítite na tvári vietor. Nedalo sa mu vyhnúť.
„Budeme žrebovať,“ potichu oznámil Julius bez pozdravu. Jeden z jeho kamošov, osemnásťročný mladík so širokými plecami, podišiel dopredu s krátkymi ceruzkami, štôsom štvorcových lístkov papiera a veľkým jutovým vrecom. V takom vreci by ste nosili zemiaky alebo by ste ho použili na tvár strašiaka. Alebo by ste ho prehodili cez hlavu niekomu, koho by ste viedli na šibenicu. Ale to je iba fantazírovanie, pomyslel si Thomas, keď prijal papier a ceruzku. Napísal svoje meno. Thomas Argyle. Titul vynechal. Potom papier putoval do vreca.
Thomas netušil, ako Julius podvádzal, ale určite musel podvádzať. Možno si nejako poznačil lístočky alebo sa len pretvaroval, že číta meno, čo vytiahol z vreca, a nahradil ho menom podľa vlastného výberu. Jediná osoba, ktorá sa mohla zaručiť za priebeh, bol onen verný kamoš, čo rozdal papieriky. Julius si vyhrnul rukáv na košeli a pustil sa šmátrať vo vreci, akoby prehrabával dno kalného rybníka a hľadal tam hriechy. A akoby si dával pozor, aby sa nezašpinil.
Prvé meno bolo prekvapením. Collingwood. Jeden z jeho vlastných, „strážca“, ako sa rád nazýval, kolega prefekt, ktorý mal kľúče od spálne a dôveru učiteľov. Jeho výber Thomasa na okamih zmiatol. Vzápätí mu to došlo. Bola to názorná ukážka spravodlivosti, demonštrácia skutočnosti, že nikto nie je mimo pravidiel. Nebol nikto, kto by sa nemal čoho báť.
„Collingwood,“ zopakoval Julius len tak, bez krstného mena. Tak to tu medzi nimi chodilo. Krstné meno bolo pre kamarátov, používalo sa iba v súkromí. A ešte v prípade Juliusa, ktorý bol priateľom všetkých.

Dym: http://www.bux.sk/knihy/287621-dym.html