Potvrdzuje autentickosť Turínskeho plátna uhorský Prayov kódex z územia Slovenska?
V predchádzajúcej časti sme sa venovali základným charakteristikám plátna uloženého v Turíne. Teraz sa detailnejšie pozrieme na jeho – možný – vzťah s naším územím.
C14
V roku 1988 tri nezávislé laboratória otestovali vek plátna uhlíkovou metódou C14. Ich záver bol takmer totožný: plátno vzniklo v rokoch 1260 – 1390. Mal to byť posledný klinec do rakvy viery v autentickosť Turínskeho plátna ako Kristovho posmrtného rubáša bez možnosti zmŕtvychvstania. Použitie metódy vyvolalo značnú nevôľu už v dobe jeho zhotovenia a v poslednej dobe sa objavili informácie, ktoré jeho hodnovernosť spochybňujú. Hovorí sa o tom, že vzorka odobratá pre metódu C14 pochádzala z miesta, ktoré bolo v stredoveku opravená tak, že k pôvodnému poškodenému materiálu boli pritkané nové časti.
Jeden z argumentov, ktoré výsledok určenia veku plátna metódou C14 rovnako spochybňuje, pochádza z Uhorska, z územia Slovenska. Je ním Prayov kódex.
Prayov kódex
Prayov kódex vznikol v období 1192 – 1195 na území Uhorska. Je pomenovaný podľa jeho nálezcu, jezuitu Juraja Praya, ktorý ho objavil a opísal v archíve bratislavskej kapituly v roku 1770. Prayov kódex je sacramentarium, liturgická kniha modlitieb kňaza. Kódex je napísaný po latinsky, obsahuje však aj mimoriadne cennú jazykovú pamiatku, najstarší súvislý text v maďarčine, kázeň zvanú Pohrebná reč a modlitba (v ktorej sa objavujú aj slovanské výrazy milosť, bratia, že).
Okrem toho kódex obsahuje misál, opis veľkonočnej mystériovej hry, znotované piesne, zákony z čias kráľa Kolomana a najstaršie uhorské anály – Bratislavské anály. Pravdepodobne bol napísaný v benediktínskom konvente v Boldve v severnom Maďarsku, odkiaľ sa cez Hronský Beňadik a Diakovce, kde ho mali do tatárskeho vpádu, dostal do Bratislavy. Dnes sa nachádza v budapeštianskej Széchényiho knižnici.
Svetový význam kódexu spočíva vo farebných ilustráciách na stranách označených ako XXVII –XXVIII. Päť miniatúr zobrazuje smrť a zmŕtvychvstanie Krista. Detaily miniatúry ukazujú prekvapujúcu zhodu s charakteristikami Turínskeho plátna. Podľa vedcov podobná miera zhody nie je možná bez priamej súvislosti.
Koho hľadáte v hrobe, ó kresťanky?
Podľa mňa nepriamym dôkazom toho, že pre Prayov kódex malo Kristovo plátno a ilustrácie jeho smrti a pochovania zvláštny význam, je text známy ako Quem quaeritis v tom istom kódexe.
Tento latinský text predstavuje opis veľkonočnej liturgickej scény, v ktorej ženy prichádzajú ku Kristovmu hrobu a stretajú tam anjela, ktorý im zvestuje Kristovo zmŕtvychvstanie: „V svätý deň veľkonočný (…) všetci spievajúci s krížmi a sviečkami, a kadidelnicami, a tymiánom nech idú k hrobu. Ale dvaja diakoni v odeve anjelov tam sediaci, nech prednesú tento veršík: Koho hľadáte v hrobe, ó kresťanky? Tí však, ktorí majú kadidelnice s tymiánom: Ježiša Nazaretského. Opäť diakon: Nie je tu, vstal z mŕtvych. A znovu: Poďte a pozrite sa na miesto. Tí však nesúci odloženú plachtu (zvýraznila Marta Fülöpová) nech sa vrátia k chóru spievajúc: Pán vstal z hrobu.“
(Text je jedným z prvých ukážok mystériových hier v Uhorsku, ktoré predstavovali predchodcu divadelných hier. Ide teda o významnú literárnu pamiatku.)
Súdiac z tohto textu, „odložená plachta“ Ježiša bola významnou súčasťou, rekvizitou fyzicky prítomnou počas veľkonočného obradu. Mala teda dôležitú úlohu, „ženy“ ju odnášajú ako dôkaz zmŕtvychvstania. V tomto kontexte nadobúda na dôležitosti snaha o autentické zobrazenie plátna, ktoré ilustrátor mohol poznať z Byzancie. Je pravdepodobné, že chcel poskytnúť ilustráciu, ktorá mala poslúžiť ako vzor pri veľkonočnom obrade. Siahol preto po dôveryhodnom zdroji, Kristovom plátne, ktoré mohol vidieť na vlastné oči – v tom čase bolo každý piatok vystavené v Byzancii.
Plátno a kódex – spoločné znaky
V dobe vzniku Prayovho kódexu, na konci 12. storočia, uchovávali v Byzancii plátno považované za plachtu, v ktorej bolo po smrti zabalené Kristovo telo. Vzťahy medzi Uhorskom a Byzanciou boli v tom čase viac než čulé. Kódex totiž vznikol za vlády kráľa Bela III., ktorého v mladosti vychovávali v Byzancii ako následníka byzantskej koruny. Nakoniec sa cisárom nestal, „iba“ uhorským kráľom, ale úzke diplomatické aj obchodné vzťahy ostali. A ak tie fungovali, aj ilustrátor Prayovho kódexu mohol byzantské plátno vidieť, alebo mať o ňom informácie z prvej ruky.
Tu je krátky prehľad charakteristík, ktoré svedčia o vzťahu plátna a miniatúr:
– Telo Ježiša v Prayovom kódexe je zabalené do plátna, ktoré má dvojnásobnú dĺžku ľudského tela. Dlhé plátno možno vidieť na tretej miniatúre kódexu, plátno je pod Kristovým telom a pokračuje v rukách sv. Jána, postavy na kraji.
– Kristus je zobrazený nahý, čo nebolo v stredoveku vôbec bežné.
– Ruky má v typickej polohe, pravá prekrýva ľavú.
– Má veľmi dlhé prsty.
– Palce nie sú neviditeľné, stiahnuté do dlane. Pri prebití klinca cez zápästie alebo cez dlaň pri zápästí ľahko mohlo dôjsť k poškodeniu nervov palca, čo spôsobilo jeho stiahnutie do dlane. Na Turínskom plátne tiež nevidno palec pravej ruky.
– Nohy Krista nie sú zobrazené. Tie sú rozmazané aj na Turínskom plátne.
– Tkaná vzorka plátna zobrazená na štvrtej miniatúre s charakteristickým „poschodovým“ vzorom, ktorý má stvárniť vzorec rybej kosti alebo jedličkový steh tkaný spôsobom tri na jeden je použitý pri Turínskom plátne. Tento spôsob tkania bol kvalitnejší a drahší ako spôsob jeden na jeden, čo korešponduje s informáciou, že plátno zakúpil boháč Jozef z Arimatey.
– Bodky v tvare písmena L na štvrtej miniatúre. Na Turínskom plátne sa nachádzajú viaceré stopy po spálení, najmarkantnejšie vznikli počas ohňa v roku 1532. Existujú však aj staršie stopy, napríklad tzv. diery po kutáči alebo diery v tvare L, ktoré odkreslil aj Albrecht Dürer v roku 1516 na svoju kresbu plátna. Tieto diery sa na plátne opakujú 4-krát. Vznikli pravdepodobne tak, že plátno poskladané štvormo alebo až12-krát, bolo prepichnuté či prepálené niečím žeravým. Ak sa pozriete na Turínske plátno, bodky v tvare L sú na ňom jedným z najmarkantnejších vzorov, ktoré možno okamžite rozlíšiť (trojuholníkové záplaty v 12. storočí na plátne ešte neboli). Štyri bodky v tvare L sa nachádzajú aj na miniatúre v Prayovom kódexe. Existujú síce vysvetlenia, že ide o skrytú iniciálku autora, čo je málo uveriteľné, keďže v stredoveku na autorstve až tak nezáležalo, bol oveľa anonymnejší a mal iný vzťah k originalite – viac odmietavý ako oceňujúci. Iná interpretácia hovorí, že bodky sú dekoráciou, tie však bývajú skôr symetrické, ako napríklad vzor kríža, alebo opakujúce sa, ako bodky na šatách ženy pri hrobe.
– Dve červené čiary pod anjelom, ktoré môžu byť znázornením stôp krvi na plátne, asi pramienkov krvi na oboch ramenách.
– Na piatej miniatúre rana po klinci na pravej ruke sa nachádza na zápästí, respektíve viac v smere zápästia tak, ako to je na plátne, kým na ľavej ruke je rana uprostred dlane, ako to bolo zvyčajné na stredovekých zobrazeniach Ježiša. Na Turínskom plátne vidno iba pravú ruku, ľavá je zakrytá pravou. Rana na plátne je na zápästí pravej ruky, čo odporovalo stredovekým znázorneniam, je však v súlade s lekárskymi a archeologickými dôkazmi.
Je plátno v Prayovom kódexe Turínske?
Všetky tieto charakteristiky dokazujú, že buď Turínske plátno inšpirovalo miniaturistu, alebo uhorské miniatúry plátno. Táto druhá možnosť je menej pravdepodobná. Po tatárskom vpáde v roku 1241 väčšina západných kroník skonštatovala zánik Uhorského kráľovstva. Príchodom Anjouovskej dynastie na uhorský trón v 14. storočí sa mnohé väzby napríklad s Francúzskom obnovili, ale je málo pravdepodobné, že umelec, ktorý bol schopný vytvoriť Turínske plátno, by sa nechal inšpirovať neznámym kódexom plným nevysvetliteľných a neakceptovateľných prvkov Kristovho pochovania, schovaným v Bratislavskej kapitule.
Naopak, ak sa ilustrátor pri svojich nezvyčajných ilustráciách opieral o autoritu známeho byzantského plátna, a to plátno má podľa miniatúr Prayovho kódexu tie isté markantné charakteristiky – vypálené diery, vzorec tkania, telesné zvláštnosti, nahotu Krista –, aké má aj Turínske plátno, nie je to byzantské plátno Turínskym plátnom? Avšak Turínske plátno koncom 12. storočia vystavené v Byzancii, kde ho videl ilustrátor, nemohol vzniknúť o polstoročie neskôr, ako to určilo meranie C14.
Pre veriaceho ani pre neveriaceho nemusí mať plátno a dôkazy o jeho autentickosti či neautentickosti žiaden dopad. Veriaci pravdepodobne verí v Kristovo zmŕtvychvstanie aj bez plátna. Neveriaci v to neverí a možno ho nepresvedčí ani – prípadná – autenticita plátna (pokiaľ viem, moslimská tradícia pokladá obraz na Turínskom plátne za Ježišov).
Ostáva teda na vede, aby ďalej zhromažďovala údaje a dôkazy pre a proti. A je na nás, na každom z nás, čo si s nimi počneme. Zodpovednosť za vlastný prístup znášame sami. O tom je sloboda.
Zdroje: Kapitoly z dejín slovenského divadla hu.wikipedia.org theshroudofturin.blogspot.sk pohrebnictvo.sk mek.oszk.hu
