Tetovanie je jedno z najstarších skrášľovaní ľudského tela, o akých sa nám zachovali poznatky. Spôsobili to najmä rôzne rituály a náboženstvo, čo viedlo ľudí, príslušníkov rôznych kmeňov a bojovníkov ku skrášľovaniu svojej pokožky. Samozrejme, v tomto prípade pojem skrášľovanie nahradzuje viacero ďalších pomenovaní, keďže tetovanie odjakživa ľudia chápali aj záporne. Prvé tetovania sa objavili už v praveku. Stačil na ne ostrý predmet a uhoľný prach, či iné prírodné farbivo. Bolestivé testovanie však bolo v niektorých kultúrach dokonca donedávna brané ako znak dospelosti, či ceremóniou pre bojovníka, ktorý splnil úlohu, alebo dospel do určitej úrovne v jeho spoločnosti.
Vikingovia niesli tetovania svojich rodných erbov a znakov rodov. Obyvatelia polynézie v tetovaní nijak nezaostávali. Napríklad na Borneu mali niektoré ženy tetované ruky, na ktorých boli znaky zručnosti. Práve tieto znaky im potom mali napomáhať vynikať v daných zručnostiach, čo malo význam aj pri hľadaní partnerov. Mužom stačilo sledovať ruky svojich potenciálonych polovičiek. Počas doby starých Rimanov sa tetovanie používalo na označovanie otrokov, ich poradového čísla alebo zadelenia. Medzitým sa však výrazne rozširoval význam tetovania v Ázií a jeho spájaní s kultúrou. Tetovaní boli bojovníci, ale aj bežné obyvateľstvo. Silné spojenie s náboženstvo malo tetovanie u Stredoamerických Indiánov, kde si ho mohli dovoliť ľudia vysoko postavení, kňazi, alebo králi. Kombinácie tetovania a rôzneho pozmeňovania tváre klincami, kosťami a šperkami k tomu neodmysliteľne patrilo.
Tetovanie však bolo aj u nás, starí Kelti ho v niektorých prípadoch taktiež mali. Objavovalo sa medzi bojovníkmi azda na celom svete. Počas nášho letopočtu bolo jeho význam čoraz viac skrášľujúci, taktiež bolo vyjadrením moci, sebavedomia, a odhodlania. Zväčša spojeného pre vytrpenú bolesť pri tetovaní. Tetovanie bolo dokonca v roku 787 zakázané pápežom, pokračovalo však naďalej v Anglicku v kmeňoch, medzi strednou triedou, zároveň sa mu začalo najviac dariť v Japonsku. V Európe sa tetovanie začalo vytrácať. Jeho význam spoločenský, značkovací, či význam vôle patriť práve tetovaním a jeho znakom do nejakej skupiny, rodu a byť s týmto spoločenstvom viazaný nezmývateľnou značkou na tele.
Po niekoľkých storočiach, po ktorých v Európe takmer úplne zmizlo tetovanie, sa začali v Londýne objavovať cudzinci z Polynézie, ktorých privážali v malom počte bádatelia a moreplavci ako atrakciu. Ich celotelové tetovanie vzbudilo obdiv v tedajšej spoločnosti. Tetovanie sa na krátky čas stalo malou vymoženosťou bohatých.
Kým dovtedy bolo tetovanie celkom bolestivé a komplikované, prvý elektrický tetovací nástroj zostrojil a patentoval Samuel O’Reily vychádzajúc z prvých vynálezov Thomasa Alvu Edisona v roku 1891. Tetovanie sa tak stalo dostupné aj menej majetným. 20. storočie ale prinieslo odvrátené názory na tetovanie. Spoločnosť čoraz viac konzervatívna v celej
Európe tetovanie vnímala skôr ako poškodzovanie svojho tela, ako šialenstvo a tak sa aj jeho význam začal výrazne strácať. Počas II. svetovej vojny mierne stúpla popularita a avšak v 60-tych rokoch pre veľké rozšírenie žltačky pre používanie nesterilizovaných nástrojov, sa aj v´daka medializácií, verejnosť na nejaký čas odvrátila od tejto záľuby.
Ľudia s tetovaním boli skôr vo cirkusoch, alebo vo väzení. Trend väzenského tetovania dokonca pretrval do približne deväťdesiatych rokov minulého storočia. Dovtedy sa azda každý druhý väzeň vracal s nejakou menšou značkou, či väčším tetovaním. Dnes je však tetovanie úplne bežné. Viacerí sú medzi nami akokoľvek tetovaní, svoje značky ukrývajú na rôznych aj chúlostivých miestach. Ženy si najčastejšie nechávajú tetovať kríže, plece, alebo nohu. Muži ramená, plecia či nohy. V niektorých krajinách sa tetovanie chápe ako umenie a ľudské telo je veľmi cenné plátno na jedno použitie.
