Dobytie Bastilly bolo v skutočnosti skôr groteska a rabovanie

0
2819

Významný francúzsky štátny sviatok Dobytie Bastilly, ktorý sa slávi 14. júla popisuje dobytie veľkej pevnosti, obávanej väznice, ako symbolu útlaku a veľký prevrat, kedy ľud vzal moc do svojich rúk. Je zvláštne, že sa tento deň dostal medzi štátne sviatky. V skutočnosti ho museli poriadne prikrášliť, aby na ňom bolo vôbec možné postaviť nejakú vážnosť a význam. V skutočnosti sa totiž mnohé udalosti okolo dobytia Bastilly stali inak, ako tvrdí oficiálna oslavná verzia.

Oficiálna oslavná verzia
Oslavná verzia totiž hovorí o Bastille ako smutnom väzení, ktoré bolo nedobytné, s vlastnou obranou a armádou, ktorá strážila významných väzňov. 14. júla 1789 sa pred Bastilou objavilo niekoľko tisícok demonštrujúcich Parížanov na protest pred prevratom kráľa Ľudovíta a proti ďalším politickým zmenám vrátane prepustenia ministra financií Neckera z väzenia. Z pevnosti na tento dav strieľali zo zbraní aj veľkých diel. Symbol feudalizmu sa tak stretol s odporom ľudí, ktorí sa napriek stovkám obetí stali úspešnými dobyvateľmi, aby oslobodili väzňov z obávanej väznice.

Pravda je grotesknejšia a chaotickejšia
Bastilla nebola žiadna smutná pevnosť. Šlo o veľkú mohutnú hrubú stavbu, ktorá však vo svojich útrobách poskytovala skôr luxus a pohodlie, pretože nebola väzením pre pospolitý ľud, ale väzením pre šľachtu, majetných, väzením pre ľudí vysoko postavených, ktorí mali právo na zachovanie svojho štandardu aj za múrmi väznice. Posádka pozostávala zo zväčša starších mužov, úradníkov a ani výzbroj Bastilly nebola príliš extrémna. V tej dobe bolo podľa viacerých zdrojov vo väznici len okolo jednej desiatky väzňov, takže je veľmi nepravdepodobné, že by práve ich chceli tisíce ľudí v zástupe bez veľkej výzbroje oslobodiť. Keď napochodoval ľud pred väznicu, v skutočnosti si prišli po delá, ktoré boli pôvodne v stavbe pri Bastille, no veliteľ väznice ich presunul do väznice, aby sa ich nikto nezmocnil v čase kolabujúcej situácie tam vonku. Vedúci predstavitelia demonštrácie sa šli do väznice spýtať, na čo potrebuje väznica delá, na to získali odpoveď, že ich nepotrebuje, ale nemôžu dovoliť, aby si delá vzal hocikto na hocičo. Túto informáciu predstavitelia demonštrácie šli tlmočiť veleniu a parížskej radnici. Účastníci demonštrácie, ktorá zostala zatiaľ pri Bastille však prestrelili. A to doslova. Z nepochopiteľných príčin a možno z netrpezlivosti a čakania, začali do hrubých múrov strieľať, prešli bránami do vnútra Bastilly a začali strieľať na stráže. Demonštranti zostali prekvapení, keď sa napadnuté a postrieľané stráže začali brániť a z Bastilly utiekli. Do Bastily sa čoskoro chceli dostať zástupcovia Paríža a žiadali o prijatie u veliteľa väznice na vyjednávanie. Ten ich prijal, no táto časť histórie je veľkou neznámou. Nie je totiž ani historikom jasné, prečo a ako prebiehalo druhé vyjednávanie. Jedny tvrdili, že po delegácií zástupcov stráže väznice strieľali, iní, že nevedeli čo robiť a vrátili sa späť medzi demonštrujúcich. Nikto z nich však nezahynul, čiže strieľanie na nich je otázne. Streľba začala až vtedy, keď nedočkavá spodina chcela opakovane vtrhnúť dnu, aby mohla vyrabovať síce rozpadajúcu sa mohutnú stavbu väznice, stále však bohato vybavenú zariadením, zbraňami, majetkom rôzneho druhu. Práve rabovanie a početnosť pospolitého ľudu razom prechádzajúceho celou Bastilou hľadajúc všetko, čo sa dá odniesť, vystriedalo pascu v ktorej sa ocitli stráže s veliteľom celej pevnosti. Ich telá poslúžili na zosmiešnenie a veliteľova hlava nastoknutá na tyči zas bola trofejou pre pochodujúcich.

Honosnejšie a majestátnejšie bolo pre každého pochodujúceho tvrdiť, že práve porazili Bastillu, symbol útlaku a moci a sú tak víťazmi. V tej dobe bolo pocítiť takéto víťazstvo aj motiváciou v často neúspešnom ťažení proti moci. Snaha pretvoriť túto rabovaciu grotesku nepochopenia a chaosu na veľké víťazstvo sa tak určitým spôsobom dá pochopiť.