V roku 1963 v tureckom Derinkuyu za rozpadnutou stenou vo svojom dome muž objavil ďalšiu miestnosť, o ktorej nemal ani tušenia. Jeho dom pritom stál na základných múroch inej stavby. Z novoobjavenej miestnosti však viedla zasypaná cesta ešte na ďalšie miesto, ktoré otvorilo pomyselné dvere k obrovskému objavu a odhaleniu veľmi dôležitej časti histórie celej lokality. Odkryli vstup do veľkého podzemného mesta hlbokého podľa 85 metrov verejnosti sprístupnených metrov a až 250 metrov celkovej stavby, či presnejšie výkopu. V meste plnom priestorov a chodieb nechýbalo nič pre prežitie aj na niekoľko mesiacov. Od kostola, cintorína, sýpky, po jednotlivé miestnosti a spoločenské miestnosti malo mesto naozaj všetko. Aj veľmi zaujímavé fakty.
Derinkuyu je názov hneď pre dve mestá. Jedno sa nachádza na povrchu, no to druhé sa nachádzalo celé stáročia mimo očiach verejnosti, skryté pod zemou. Je jedno z najväčších, aké v Turecku nájdete. Nájdete ho približne 40 kilometrov od mesta Goreme. Hoci do neho vedie, alebo vzduch privádza celkovo až 600 otvorov, na objavenie skutočného vstupu do neho si muselo počkať niekoľko storočí.
História miesta
Úplné prvé dohady o vzniku tohto miesta vedú k Chetitom a obdobiu 15. storočia pred Kristom. Pôvodne ovládali takmer celú Malú Áziu, no často čelili nájazdom rôznych armád vrátane Egypťanov. Pri datovaní možného vzniku sa písomné pramene opierajú o odhad 8. alebo 7. storočia pred Kristom. Všetko však komplikuje fakt, že výstavba prvých priestorov bola ovplyvnená pôvodnými jaskyňami a puklinami starými aj niekoľko desiatok tisíc rokov, ktoré vytvorila voda. Z nich sa prví ich objavitelia pustili do rozširovania. Za byzantskej éry ho výrazne zväčšili a upravovali ho aj neskôr. V perzskej literatúre sa spomína príbeh, kedy perzský kráľ Yima pod zemou postavil mesto, kde dokázal ukryť obyvateľov celého mesta a aj ich zvieratá. To podporovalo myšlienku, že by za výstavbou miesta mohli stáť Peržania. Či už bolo popísané toto, alebo iné miesto, spája sa aj so vznikom náboženstva zoroastrizmu, tiež známe ako Zarathuštrova viera. Vždy noví a noví ľudia ocenili nesmierne výhody neobyčajného miesta, ktoré je komplikované dobyť, najmä ak sa mu darilo plniť svoju primárnu funkciu – brániť bežný ľud. S kapacitou až 20 000 ľudí, akú by malo mesto v jeho poslednej používanej podobe, dokázalo stále poňať aj hospodárske zvieratá, plné sklady a takto prežiť aj celé týždne, či v prípade potreby mesiace.
Zachované klenby v miestnosti, ktorá mohla slúžiť ako učebňa, wikimedia
Na dýchanie slúžilo niekoľko vetracích šácht, ktoré privádzali vzduch a vlastné zdroje na pitnú vodu eliminovali riziko, že môže dôjsť k otráveniu jej zdrojov, čo bola jedna z prvých vecí, ktorými sa nepriateľ pri obliehaní ohradených miest snažil zničiť zásobovanie a prinútiť miesto sa vzdať. Posledné artefakty, ktoré sa podarilo v priestoroch chodieb a miestností nájsť, pochádzali z 10. storočia nášho letopočtu a výrazný bol v nich vplyv aj Perzskej ríše. Zaujímavosťou je, že toto mesto bolo v minulosti spojené 8 kilometrovou chodbou vytesanou v podzemí, ktorá ho spájala s ďalším podobným mestom Kaymakli, rovnako v regióne Nevşehir. To je ešte väčším a svetlejším miestom, keďže vstup do neho bol výraznejší.
foto: wikimedia
Život a používanie podzemného mesta
V meste sa žilo po celý rok, no nie v plnej miere. Šlo o niekoľko obyvateľov, ktorí spravovali priestory a prípadne strážili možné zásobovanie rodín a ich majetku. Niekoľko stoviek prístupov ho predsa len sprístupňovalo komukoľvek zasvätenému. Celkovo až 15 000 otvorov na vetranie mohlo dopravovať vzduch na dýchanie a taktiež kyslík potrebný pre horenie olejových lámp, prípadne ohňa na prípravu jedál. Žilo sa na povrchu aj dole. V prípade nebezpečenstva z obáv z odvlečenia nepriateľom, zotročenia, ale aj pre prípadné iné pohromy, sa mohli obyvatelia mesta rýchlo zbaliť a uniknúť do podzemia. Tam ich chránili mohutné ťažké kamene, ktoré stačilo pre okrúhly tvar pretočil a blokovala ich vyhĺbená cesta, prípadne dostavaná rampa, vytvorený zakliesňujúci priestor a podobne. Pre systém zatvárania bolo nutné niekoľko mužov a otvoriť vstup bolo možné len z vnútra. Z vonka to bolo komplikované. V prípade zlyhania obrany stále existovala aj šanca dlhými tunelmi preniknúť do niekoľko kilometrov vzdialeného Kaymakli, alebo údajne možno aj ďalšími chodbami do pustej krajiny, kde bolo nepochybne taktiež vytvorené dobré zabezpečenie pre prípad náhodného objavenia z vonka.
Zatváranie pomocou mohutného kamenného kotúča, zdroj: wikimedia
Vo vnútri bolo všetko pripravené na bežné prežitie. Výklenky v stenách na olejové lampy, prirodzene ponechané stĺpy pre spevnenie stropov, dokonca na druhom poschodí klenby v niektorých budovách, dávali tušiť, k čomu mohli stavby slúžiť. Niektoré ako školy, iné ako sklady potravín. Podľa rozsahu skladov je rozpoznateľné, že mesto určite prosperovalo. Dokonca sa dá predpokladať, že tieto sklady boli primárne sklady pre celé mesto, aby nebolo problémom v prípade nebezpečenstva ponechanie zásob napospas nepriateľom.
Dýchanie a vetracie otvory však boli potrebné aj pre zvieratá. Tvorený metán z výkalov zvierat spásajúcich trávu a seno bolo nutné odvádzať, zároveň bolo nevyhnutné mať pre ne vzduch na dýchanie a zásoby sušenej trávy s vodou.
Výhody tufu
Tuf, ako mäkká sopečná hornina, umožňovala lepšiu opracovateľnosť, než iné druhy hornín. V skutočnosti ide o sopečný prah, ktorý tisíce a tisíce rokov tuhol aj pod tlakom a nánosmi ďalších vrstiev horniny a vytvoril tvrdý, no stále pre vtedajšie nástroje prekonateľný materiál. Umožnila prvým staviteľom podzemných stavieb reagovať na potreby vlastnej ochrany a ochrany majetku, preto pod svojimi domami v už stojacom meste začali vytvárať cielene a systematicky stavbu riadenú niekým podľa vopred pripravených plánov. Predpokladá sa, že mesto nebolo nikdy celkom dostavané a jeho obyvatelia ho neustále rozširovali a zdokonaľovali možno aj pre populačný nárast a ďalšie potreby. Skutočné chodby, ktoré by mesto spájali s inými, sa však nepodarilo objaviť. Veľká časť je verejnosti neprístupná, nestabilná, prípadne poznačená zubom času. Lokalita neoplýva veľkými zrážkami a preto ho nepoznačila spodná voda.
Lokalita Kappadokia však najmä vďaka tufu ponúka ďaleko viac zaujímavostí a neuveriteľných miest. Výlety sem neorganizuje veľa cestovných kancelárií. Tie najväčšie ho v ponuke majú aj v rámci poznávania širšieho okolia. Oplatí sa ho vidieť.
V súčasnosti je v sprístupnených približne 15% celej rozlohy dostupná elektrifikácia a teda aj elektrické osvetlenie. Svietenie olejovými lampami je tak dávno minulosťou.
zdroj titulnej foto: todayifoundout.com
