Toto je nádherný, dojímavý a hlboko ľudský príbeh Šaty robia človeka. O mužovi, ktorý pochádzal z Československa, dokázal prežiť zverstvá nacizmu a napokon uspel…
Martina Greenfielda nazvali najvýznamnejším žijúcim krajčírom v Amerike a najzaujímavejším človekom na svete. Prežil holokaust a vyrozprával svoj úžasný životný príbeh.
Ako pätnásťročného ho spolu s rodinou odviedli z domova v Československu a previezli do nacistického koncentračného tábora Auschwitz. Zoči-voči sa tu stretol s anjelom smrti doktorom Josefom Mengelem. Navždy ho odlúčili od rodičov, sestier a bračeka.
Greenfield si spomína na zúfalstvo a strach, ktoré prežíval ako osamotený tínedžer v tábore smrti. Rozpráva, ako košeľa istého esesáka prudko zmenila ďalší priebeh jeho života. Naučil sa šiť, a keď začal košeľu nosiť pod väzenskou uniformou, pochopil, že odev má veľkú moc a človeku dokonca môže zachrániť život.
V deň, keď som si košeľu obliekol prvý raz, som pochopil, že oblečenie znamená moc. Šaty iba nerobia človeka, ale môžu ho aj zachrániť. Celkom isto zachránili mňa.
Pravdaže, prvá lekcia krajčírstva v koncentračnom tábore sa sotva dala označiť za ideálne učňovstvo. Začal sa ňou však zvyšok môjho života. Hoci to znie čudne, roztrhnutá nacistická košeľa pomohla jednému Židovi vybudovať najslávnejšiu a najúspešnejšiu americkú spoločnosť na výrobu zákazkových oblekov.
Boh má úžasný zmysel pre humor.
Šaty robia človeka sú jedinečné pamäti, ktoré dodávajú nádej a obnovujú vieru v nezlomnosť človeka. Sú napísané s úprimnosťou odhaľujúcou dušu a niekedy aj so sarkastickým zmyslom pre humor. Je to príbeh muža, ktorý zažil nepredstaviteľné hrôzy, no neprestal snívať sen o úspechu.
Martin Greenfield sa narodil roku 1928 v obci Pavlovo v Československu. Ako jediný člen rodiny prežil holokaust a v roku 1947 sa dostal do Spojených štátov. Najskôr bol pomocníkom v istej newyorskej odevnej továrni, potom založil prosperujúcu spoločnosť na zákazkovú výrobu oblekov a vybudoval módne impérium.
Spolu so synmi dnes riadi firmu Martin Greenfield Clothiers v Brooklyne v New Yorku, preslávenú výrobou ručne šitých pánskych odevov pre najsilnejších a najvplyvnejších mužov na svete.
Obliekal slávne a mocné osobnosti Washingtonu a Hollywoodu vrátane prezidentov Dwighta D. Eisenhowera, Billa Clintona a Baracka Obamu, celebrít ako Paul Newman, Leonardo DiCaprio a Jimmy Fallon či hviezd filmov Martina Scorseseho.
Tento skutočný príbeh prináša nový Knižný kompas.
www.KniznyKompas.sk
Vaša cesta ku knihám.
Začítajte sa do novinky Šaty robia človeka:
STRETNUTIE S MENGELEM
Vraví sa, že človek si najskôr všimne čiesi topánky.
Tie jeho ešte vždy v duchu vidím. Kožené čižmy, tmavé ako noc, lesklé ako zrkadlá. Nikdy predtým som také nevidel. V československom mestečku Pavlovo, kde som vyrastal, všetci vlastnili statok, a preto nosievali čižmy. Nie však ligotavé, nie takéto.
Z hornej časti čižiem mu trčali zvlnené nohavice bez pukov. Vyžehlenú košeľu mal zastrčenú za opaskom. Po saku, šitom na mieru a s veľkým množstvom lesklých gombíkov, sa môj pohľad dvíhal k jeho tmavým, dozadu uhladeným vlasom. Tvár mal elegantnú a pokojnú, v jednom oku zvieral blyšťavý monokel.
Vtedy som ešte nevedel, že tohto muža prezývajú anjel smrti. Netušil som, že Dr. Josef Mengele je nacistický lekár, ktorý vykonáva amputácie bez anestézie, vyberá a zhromažďuje modré očné gule, hádže živé bábätká do praskajúceho ohňa a dáva dvojčatám cukríky, aby ich vzápätí strelil do krku a ich telá použil na lekárske pokusy.
Nepočul som o ničom podobnom. Ako by som aj mohol? Bol som iba pätnásťročný chlapec. Stál som v rade v Auschwitzi a bolo mi jasné len to, že môj otec Joseph Grünfeld, matka Tzyvia, sestry Simcha a Rivka, päťročný braček Sruel Baer a ja, Maximilian, sme sa ocitli v šlamastike a ďaleko od domova.
*
Rozpoviem vám, ako sme sa dostali do Auschwitzu. V apríli roku 1944 na druhý deň pesachu Nemci a Maďari obklopili domy Židov v našom mestečku a dali nám hodinu, aby sme si zbalili všetko, čo dokážeme odniesť. Potom nás hnali takmer desať kilometrov, natlačili do dobytčích vagónov a vlakom previezli do Mukačeva (vtedy ležalo v Maďarsku, dnes tvorí súčasť juhozápadnej Ukrajiny). Všetko sa udialo nesmierne rýchlo.
Vlak fukotal a po devätnástich kilometroch sme dorazili do Mukačeva. Najhoršie boli predstavy, nie vedomosti. Niekedy sa v duchu prenesiem naspäť do Mukačeva a uvažujem, aké myšlienky a pocity museli víriť v hlavách mojich rodičov. Vedeli, aký osud nás čaká? Pripravili si plán pre prípad, že našu rodinu rozdelia? Tvárili sa pred Simchou, Rivkou, Sruelom Baerom a predo mnou, že sa nič nedeje? Alebo si mysleli, že náš pobyt v gete bude dočasný a po vojne sa vrátime domov?
Toľko otázok, ktoré si kladiem doteraz. Toľko vecí, ktoré nemôžem vedieť.
Po príchode do Mukačeva nás Nemci nahnali do veľkej budovy, kde sídlila továreň na tehly. V okolí postavili drevené baraky. Naša rodina mala šťastie, že sa dostala dnu, pretože keď sa baraky zaplnili, ďalšie židovské rodiny museli zostať v stanoch.
Hoci sme v gete strávili iba mesiac, ustavične som rozmýšľal nad naším nádherným Pavlovom. Šťastnejšie mestečko ste hádam ešte nevideli. Žili sme v rozľahlých Karpatoch, iba niekoľko kilometrov od maďarských hraníc. Grünfeldovci boli známi a vážení. Starý otec Abraham postavil jedinú synagógu v našom mestečku. Asi päťdesiat židovských rodín, ktoré tam uctievali Pána, tvorilo jednu veľkú rodinu. Všetci sme sa schádzali počas šábesu (v sobotu). Každý priniesol čerstvú zeleninu z vlastnej záhrady, domáce chleby, slivovicu a výberové vína. Predstavovali sme súdržné mestečko. Bol to nádherný život.
Otec pracoval ako priemyselný inžinier a takmer každý týždeň cestoval. Cez prázdniny ma niekedy brával so sebou. Spávali sme v stanoch na staveniskách, lovili ryby v potokoch a jedli na poliach s robotníkmi. Tieto cesty som si veľmi cenil.
Otec býval často preč a starostlivosť o deti spočívala najmä na pleciach matky. Vychovala nás dobre. Mali sme vlastný statok, kravy, kurence a zamestnávali sme robotníkov, ktorí dbali o pozemok. Všetko sme si dopestovali sami a čerstvé. Ako zdroje svetla a tepla sme používali lampy a kachle. Doma sme hovorili v jidiš a v škole sme sa učili češtinu. Niekedy dospelí nechceli, aby sme čosi začuli, a vtedy rozprávali po nemecky.
Boli sme ortodoxní, no nie fanatickí. Rodičia sa ani zďaleka nesprávali tak zbožne ako matkini rodičia Geitel a Fischel Bergerovci, ktorí žili s nami. Trojročného ma matka vzala do hederu (náboženskej školy). Bol som najstarší, preto chcela, aby som sa stal dobrým príkladom pre súrodencov. Aj ja som po tom veľmi túžil.
Teraz však na ničom z toho nezáležalo. Bolo to celkom vzdialené. Ocitli sme sa v mukačevskom gete, kde sme čakali a trápili sa. Otca vymenovali za vedúceho geta. Dbal na to, aby rodiny zostávali pokope a každý bol sýty. Smel dokonca vyjsť bránou von a vrátiť sa dnu. Mohol utiecť, no neurobil to.
Nik v gete nerozprával o mŕtvolách a krematóriách. Ak aj ľudia uvažovali o takých veciach, nehovorili o nich, aspoň nie mne alebo mojim bratom a sestrám.
Pravdaže, už som vedel, že nacisti sú zlí. V Mukačeve som sledoval, ako traja príslušníci gestapa zrazili starého otca na dlážku, aby mu štvrtý mohol odrezať nádhernú dlhú bradu, ktorú si odmietol oholiť.
„Nie!“ zvolal starý otec. „Je v nej moja sila!“
Aj tak mu ju odrezali.
Také výjavy z mladosti človeku nikdy nevyprchajú z mysle.
Čas strávený s Abrahamom vždy znamenal dobrodružstvo. Starý otec bol taký veľký a silný. Cvičil biele arabské kone a v zime ich zapriahol do saní, aby ma ťahali snehom. Zvonce ustavične cinkali. Ďalšie spomienky už nie sú také idylické. Napríklad tá, ako som si pri jazde na koni udrel hlavu o trám stajne. Starý otec mi ju obviazal, vysadil ma naspäť na koňa a položil mi ruky na opraty. Chcel ma tým naučiť, ako sa prekonáva strach. Dnes sa pri pohľade do zrkadla na jazvu usmejem.
Starý otec bol statočný. Raz naše mestečko prepadla banda lupičov. Starý otec práve prechádzal na druhú stranu mosta, keď ho jeden z nich napadol. Starý otec ho zrazil na zem, zubami sa mu zaboril do prsta a odhryzol ho. Chcel, aby muži pochopili, že na našu rodinu či mestečko nemajú útočiť.
V Mukačeve mu však odvaha proti Nemcom nepomohla. Videl som ho pritisnutého k zemi a poníženého, pozoroval som, ako po ňom gestapáci lezú a vysmievajú sa z jeho viery, a uvedomil som si, že jeho moc sa nikdy nevyrovná sile, ktorej sme mali čochvíľa čeliť. Zároveň to bola moja prvá lekcia náboženskej neznášanlivosti, po ktorej nasledovalo veľa ďalších. Postoj nacistov som nedokázal pochopiť a nerozumiem mu dodnes. Vraždiť ľudí pre ich náboženstvo? Nedávalo mi to zmysel. Už viem, že keď ľudia neuvažujú samostatne, dejú sa hrozné veci.
Otec bol vedúci geta, a preto našu rodinu naložili na posledný transport z Mukačeva do Auschwitzu. Nepovedali nám, kam smerujeme. Pamätám sa, ako som nehybne a mlčky stál v dobytčom vagóne a pevne zvieral rúčku mladšieho brata. Do Auschwitzu sme dorazili v noci. Vlak so škripotom pomaly zastal. Čakali sme, že sa otvoria dvere, no nestalo sa tak. Ľudia vo vozni naťahovali krky, aby štrbinou vyzreli von. Prešlo niekoľko hodín. V noci zostali zatvorení, a tak si museli uľaviť priamo vo vagóne. Členovia mojej rodiny sa chúlili k sebe, aby si udržali teplo a zostali pokojní.
Ráno do vozňa prenikli slnečné lúče a rozohriali nás. Napokon zdvihli západku, otvorili dvere a vagón zaplavilo svetlo. Spomínam si, ako som si vtedy pomyslel, že za takého krásneho dňa sa nemôže stať nič zlé. Mladícky optimizmus ma nepripravil na realitu, do ktorej sme mali vkročiť.
Zoskočili sme z vozňa a vychudnutí a mrzutí väzni nás postrkovali preč.
„Von! Von! Rýchlo! Rýchlo!“ kričali.
Povedali nám, aby sme tašky a akékoľvek cennosti, čo sme si priniesli, položili na zem a pridali sa k zástupu, ktorý pomaly kráčal k bráne. Bolo to zlodejstvo v najväčšom možnom rozsahu. V krátkej chvíli Nemci zhabali výsledky driny a úsilia celých generácií. Vtedy sme si to však neuvedomovali. Hitlerov stroj na hromadné vraždenie navrhli tak, aby pracoval s bezohľadnou účinnosťou a z každého skonfiškovaného majetku vyťažil čo najväčšiu hodnotu. Väzňom so zlatými plombami vytŕhali zuby a vkladali ich do vedier s kyselinou, ktorá vypálila zvyšky kostí a kože. Ostrihali nás a vlasy použili na výrobu bômb s oneskoreným účinkom. Ničím sa neplytvalo, všetko sa zužitkovalo.
Spočiatku sme tam postávali a pomaly sa vliekli vpred, okradnutie nás trápilo zo všetkého najmenej. Bol som prinízky a nevidel som ponad dospelých. Konečne sme sa priblížili k začiatku radu a všimol som si Mengeleho. Nevyzeral ako netvor, ktorým bol. Dokonca pôsobil šarmantne.
Pred nami stálo už iba zopár rodín a nevedel som, čo mám robiť alebo očakávať. Napokon sme prišli na rad. Matka zovrela Rivke ruku a druhou rukou si pritískala k telu môjho mladšieho brata. Mengele stál ticho a pokojne pred nami. Prezrel si nás od hlavy po päty a potom mlčky naznačil matke, aby bračeka položila na zem. Chcel ju poslať doprava a Sruela Baera doľava. Matka však brata nepustila a zovrela ho ešte pevnejšie. Tentoraz jej Mengele prikázal, aby ho odložila. Odmietla. Ľahkomyseľne pokrčil plecami a matke, mladšiemu bratovi, mladšej sestre Rivke a starým rodičom naznačil, aby všetci prešli doľava. Nemci nám v snahe predísť panike či vzbure pokojne povedali, že odlúčenie bude iba dočasné a zanedlho sa vnútri opäť zídeme.
Nestalo sa tak.
„Uvidíme sa neskôr,“ ozvala sa matka, keď sa za nami obzrela ponad plece.
„Uvidíme sa neskôr,“ zopakoval som a zamával jej.
Vtedy som to ešte nevedel, no švihnutím obuška Mengele spečatil osud našej rodiny. V selekčnom rade v Auschwitzi som matku, mladšieho brata Sruela Baera a Rivku videl naposledy.
Otcovi, Simche a mne Mengele nariadil prejsť doprava. Bol som rád, že Simcha zostala s nami. Až dovtedy, kým mužov a ženy vpravo neoddelili a sestru od otca a odo mňa neodviedli. Veľmi dlho som nedokázal pochopiť, prečo ju Mengele neposlal doľava na spálenie. Teraz si však myslím, že odpoveď už poznám, a prenasleduje ma: Simcha bola vysoké a krásne dievča s hodvábnymi plavými vlasmi. Patrila teda medzi typy ľudí, ktorými bol Mengele z genetického hľadiska posadnutý. V tábore som počúval príbehy o tom, čo Nemci radi robievajú mladým a pekným židovským dievčatám. Nijaký brat sa však nedokáže takými myšlienkami zaoberať dlho, a preto som dúfal, že sú to iba chýry.
Šaty robia človeka: https://www.bux.sk/knihy/405480-saty-robia-cloveka.html
