Cisárova perla je v poradí deviata gulikovka. Jeho sudca Ti musí čo najskôr odhaliť vraždiaceho maniaka a nájsť tajnú skrýšu dávno stratenej cisárovej perly.
Gulik opäť k napätiu detektívky pridal zasvätený opis života a reálií v Číne siedmeho storočia. A keď si k tomu pridáte poctivého, neúplatného, charizmatického a bystrého sudcu Ti, nemôžete sa sklamať.
Malebnú atmosféru kultových pretekov dračích člnov poznačí tragédia pri napínavom finále. Napriek presvedčeniu vidiečanov, že mladého muža si zobrala Bohyňa rieky, sudca Ti sa po nečakanom objave s plnou vervou púšťa do vyšetrovania.
Keď násilná smrť postihne aj krásnu mladú ženu a dvoch ďalších ľudí z blízkeho okolia prvej obete, postupne dopĺňa ďalšie dieliky napínavej skladačky. Je mimoriadne náročná, lebo okrem lásky, šialenstva a chamtivosti musí počítať aj s mystickou silou bohyne z chráme uprostred tajomného Mandragorového hája.
„Pôvab ďalšieho príbehu sudcu Tiho z pera Roberta van Gulika je ako legendárna cisárova perla – jedinečný a neopakovateľný,“ napísali v Atlanta Times.
Cisárova perla je ďalšia Gulikova lahôdka – historické pozadie, skvele premyslená zápletka, neustále napätie a fascinujúci štýl robia z jeho „čínskych“ detektívok vynikajúce čítanie.
Po prvých dvoch kúskoch Červený pavilón a Lakový paraván prichádza ďalšia knižka v novom vydaní a vydavateľstvo Slovenský spisovateľ slúži ku cti, že sa rozhodlo opäť vydávať túto klasiku detektívneho žánru.
Robert Hans van Gulik bol známy holandský sinológ. Pôsobil v diplomatických službách v krajinách Ďalekého východu – v Indii, Číne a v Japonsku. Dokonale sa oboznámil s čínskou históriou, literatúrou i filozofiou a stal sa vynikajúcim znalcom čínskeho života. Získané poznatky uplatnil v mnohých odborných prácach, pri prekladoch a napokon aj v oblasti detektívnej literatúry.
Ústrednou postavou jeho detektívnych príbehov (spolu 16 kníh) je sudca Ti, plným menom Ti Žeň-ťie, skutočná historická osobnosť, ktorý žil v dobe rozkvetu čínskeho cisárstva za slávnej epochy Tchangov 618-719.
Ti Žeň-ťie popri vynikajúcej štátnickej činnosti venoval sa aj súdnym sporom a rozriešil veľa zložitých kriminálnych prípadov.
Začítajte sa do knihy Cisárova perla:
Pred oltárom bohyne rieky stál vysoký muž a zapaľoval kadidlovú tyčinku. Zastrčil ju do bronzovej kadidelnice a zdvihol hlavu, aby videl do pokojnej tváre sochy v životnej veľkosti, osvetlenej jedinou mihotavou olejovou lampou, zavesenou na začmudených trámoch malej svätyne. Zdalo sa, že bohyňa má na tvári jemný úsmev. „Pravdaže, ty máš by prečo šťastná!“ povedal muž zatrpknuto. „Hore vo svojom posvätnom háji si mi ju zobrala práve vo chvíli, keď som sa a chystal pokropiť jej krvou. No na dnešný večer som pre teba vybral novú obe, už je na obetovanie náležite pripravená. Tentoraz som však…“ Zarazil sa a znepokojene pozrel na starého kňaza v otrhanom hnedom habite, ktorý sedel na lavici pri vchode do svätyne. Kňaz sa práve pozeral na breh rieky, pestro vyzdobený farebnými lampiónmi, potom sa znovu sklonil nad modlitebnú knižku. Osamelému návštevníkovi nevenoval najmenšiu pozornosť.
Muž sa opäť zadíval na bohyňu. Drevená socha nebola nafarbená; rezbár šikovne využil žilkovanie na zvýraznenie záhybov rúcha, ktoré jej splývalo z oblých pliec. Bohyňa sedela s prekríženými nohami na bohatom lotosovom kvete, ľavú ruku mala voľne položenú v lone, pravá sa dvíhala v geste žehnania. „Si nádherná!“ zašepkal muž chrapľavo. Uprene hľadel na nehybnú tvár nad sebou a vyznával sa: „Povedz mi, prečo musí by všetka krása skazonosná? Prečo človeka zvádza, vábi ho hanblivými úsmevmi a kradmými pohľadmi, a potom ho odvrhne? Odvrhne ho s opovržlivým smiechom, zlomí ho, a potom ho neprestajne máta…?“ Kŕčovito zaťal prsty do okraja oltára, v rozšírených očiach sa zablysol šialený svit. „Zaslúžia si, aby ich stihol trest,“ zamrmlal zlostne. „Zaslúžia si, aby im vrazili nôž do falošného srdca, keď ležia pred tebou nahé a vystreté na oltári, zaslúžia si, aby ich…“ Náhle sa vystrašene zarazil. Zazdalo sa mu, že pri žiarivej perle uprostred hladkého čela bohyne sa mihla zlostná vráska. Nato si uľahčene vydýchol a utrel si z tváre pot. Bol to len tieň nočného motýľa, ktorý preletel okolo olejovej lampy. Pevne stisol pery, pochybovačne pozrel na sochu a odvrátil sa. Pristúpil k starému kňazovi, pohrúženému do mrmlania modlitieb. Potľapkal ho po vychudnutom, kostnatom pleci. „Nemohli by ste výnimočne nechať svoju bohyňu dnes večer osamote?“ opýtal sa ho so silenou bodrosťou. „Čoskoro sa začnú preteky dračích člnov. Pozrite, pod Mramorovým mostom sa už stavajú do radu!“ Vybral z rukáva za hrsť medenákov a pokračoval: „Tu máte, zoberte si ich a choďte sa dobre najesť do hostinca!“ Starý muž pozrel naňho unavenými, sčervenenými očami. Mince si nevzal. „Nemôžem ju tu nechať, pane… Je nadmieru pomstychtivá.“
Znovu sklonil sivú hlavu nad modlitebnú knižku. Muž sa nevdojak zachvel. Škaredo zanadával, opustil starého kňaza a prudko zostupoval po kamenných schodoch na cestu vedúcu popri brehu rieky. Musí sa rýchlo vráti do mesta, aby stihol začiatok veslárskych pretekov.
2
Na túto šestku som čakal!“ spokojne povedal sudca Ti prvej dáme. Priložil dominový kameň k zložitému vzoru, ktorý sa utváral na štvorcovom stole. Žiadna z jeho troch žien sa neozvala; uvažovali nad vlastnými možnosťami. V hustnúcom súmraku sa dali červené bodky na bambusových doštičkách domina len ťažko rozozná. Sudca so svojimi tromi manželkami sedel na vyvýšenom mostíku zadnej časti úradnej bárky, uviazanej trochu bokom od ostatných člnov, stojacich prova pri prove pozdĺž brehu Kanála. Bol piaty deň piateho novolunia, deň každoročnej Slávnosti dračích člnov. Už od poludnia prúdili obyvatelia Pu-jangu južnou bránou k hlavnej tribúne pri Kanáli, kde neskôr večer mali dračie člny ukonči preteky. Práve tam sudca Ti odovzdá ceny pretekárskym družstvám. Sudca mal na starosti len záverečný obrad, no Ti sa vždy rád zúčastňoval na slávnostiach ľudu, ktorý mal na starosti, a preto chcel by na pretekoch od začiatku. Mesto preto opustil so sprievodom na troch krytých nosidlách hodinu pred západom slnka. Usadili sa na veľkej úradnej bárke, zakotvenej oproti hlavnej tribúne, a tam aj zjedli skromnú večeru pozostávajúcu z ryže a sladkej polievky, rovnako ako niekoľko tisíc divákov natlačených na menších plavidlách lemujúcich obidva brehy. Po večeri sa pohodlne usadili a začali hra domino; čakali, až vyjde mesiac a veslárske preteky sa začnú. Výrazne sa ochladilo; nad vodnou hladinou sa ozýval spev a smiech. Na všetkých člnoch a bárkach zažiarili girlandy lampiónov; hladká čierna hladina odrážala ich pestré farby.
Bol to rozprávkový pohľad, ale štvorica okolo stolíka, pohrúžená do hry, okolie takmer nevnímala. V domácnosti sudcu Tiho hrali domino najradšej, venovali sa mu sústredene a obľubovali zložité formy. Teraz sa práve blížili k záverečnej, rozhodujúcej etape. Tretia dáma si konečne z kameňov rozložených pred sebou jeden vybrala. Keď ho pridávala k obrazcu na stole, povedala dvom slúžkam, čupiacim pri čajovom ohrievači: „Radšej už rozsvieťte lampióny, veď takmer nevidím, čo robím!“ „Som na rade!“ oznámil sudca Ti. Nato podráždene zdvihol hlavu, lebo na palubu vošiel starý sluha a blížil sa k stolu. „Čo je zase? Vrátil sa ten záhadný návštevník?“ Pred polhodinou, keď sudca so svojimi dámami prerušili hru a stáli pri zábradlí, odkiaľ si obzerali okolie, vstúpil na bárku neznámy muž. Keď ho však chcel sluha ohlási, muž mu oznámil, že si to rozmyslel a radšej nebude sudcu rušiť. „Nie, vaša ctihodnosť, prišli doktor Pien a pán Kou,“ odvetil úctivo sivobradý starec. „Priveď ich!“ prikázal sudca Ti a vzdychol si. Pien Ťia a Kou Jüan-liang mali na starosti organizovanie pretekov dračích člnov. Sudca Ti ich poznal len zvidenia, nepatrili do malého okruhu pu-janských hodnostárov, s ktorými sa stretával pravidelne pri výkone úradných povinností. Doktor Pien bol známy lekár a majiteľ veľkej lekárne, pán Kou bohatý zberateľ umeleckých predmetov. „Nezdržia sa dlho,“ dodal a chlácholivo sa usmial na svoje tri ženy. „Nie aby ste hýbali našimi kameňmi!“ poznamenala s trucovito našpúlenými perami prvá dáma. Všetky tri ženy obrátili svoje kamene rubom nahor, vstali a pobrali sa za deliacu stenu, ktorá pretínala mostík. Ženy sa totiž nesmú stýka s mužmi, ktorí nepatria do rodiny. Aj sudca Ti vstal a kývnutím hlavy odpovedal na hlboké úklony dvoch dôstojných vysokých pánov, ktorí vstúpili na palubu. Na sebe mali dlhé letné rúcha z tenkého bieleho hodvábu a na hlavách čierne flórové čiapky. „Sadnite si, páni!“ vyzval ich sudca prívetivo. „Zrejme ste mi prišli oznámi, že na preteky je všetko pripravené.“ „Presne tak, pane!“ odpovedal doktor Pien suchým, pedantným tónom. „Prichádzame s pánom Kouom z Mramorového mosta, kde sa práve všetkých deväť člnov zoradilo a pripravilo na štart.“ „Zohnali ste výkonné družstvá?“ opýtal sa sudca Ti, no hne skríkol na slúžku, ktorá ukladala čajové šálky na stolík: „Daj pozor na domino!“ Kým sudca znovu rýchlo obracal nepoužité kamene rubom nahor, doktor Pien odpovedal: „Tentoraz vládlo väčšie nadšenie než zvyčajne, pane. Na každý čln sa prihlásilo dvanásť veslárov takmer okamžite. Čakajú nás napínavé preteky, lebo družstvo člna číslo dva sa skladá výlučne z lodníkov od Kanála, ktorí sú rozhodnutí poraziť veslárov z mesta! S pánom Kouom sme sa postarali, aby všetkých mužov primerane pohostili jedlom a napojili vínom v hostinci dediny Mramorový most. Už sa nemôžu dočkať, kedy vyrazia!“ „Doktor Pien, váš čln má najväčšiu nádej!“ poznamenal Kou Jüan-liang zatrpknuto. „Môj je priťažký, nemá žiadne vyhliadky.“ „Ale vytvorí historickú atmosféru, pán Kou,“ oslovil ho sudca. „Počul som, že váš čln je dokonalou napodobeninou dračích člnov, aké používali naši predkovia.“
Po peknej, živej tvári pána Koua preletel spokojný úsmev: „Na pretekoch sa zúčastňujem najmä preto, aby som sa postaral o verné zachovanie starých tradícií.“ Sudca Ti prikývol. Vedel, že Kou sa celý život venuje štúdiu starožitností a vášnivo ich zbiera. Napadlo mu, že ho musí požiada, aby mu niekedy ukázal svoju zbierku malieb. Povedal: „To rád počujem, pán Kou. Slávnosť sa odnepamäti koná v tento deň po celej ríši, všade, kde je rieka, kanál alebo jazero. Výročné oslavy znamenajú pre náš ťažko pracujúci ľud jediný oddych od každodennej driny.“ „Miestni obyvatelia veria,“ poznamenal doktor Pien, „že veslárskymi pretekmi si získavajú priazeň bohyne rieky a ona sa za ne odvďačuje výdatným dažďom roľníkom a bohatým úlovkom rybárom.“ Prstami sa pritom hral s čiernymi fúzmi, ktoré zdôrazňovali bledosť jeho pretiahnutej, bezvýraznej tváre. „Za dávnych čias,“ ozval sa pán Kou, „pravdaže, neprebiehala slávnosť tak nevinne. Vtedy prinášali po pretekoch ľudské obete. V chráme zasvätenom bohyni zabili mladého muža, nazývali ho ženíchom bohyne a rodina obetovaného to považovala za výnimočnú poctu.“ „Naši osvietení vladári našťastie zrušili tieto kruté zvyky už pred mnohými rokmi,“ pripomenul sudca Ti. „ľudia sa nevzdávajú ľahko starej viery,“ povedal doktor Pien pomaly. „Miestni obyvatelia stále uctievajú bohyňu rieky, hoci v dnešných časoch má pre rybolov a plavbu oveľa väčší význam Kanál ako rieka. Spomínam si, že keď sa pred štyrmi rokmi pri pretekoch prevrhol čln a jeden muž sa utopil, miestni obyvatelia to považovali za dobré znamenie, sľubujúce bohatú žatvu na jeseň.“ Kou rozpačito pozrel na doktora. Položil šálku, vstal a povedal: „Ak vaša ctihodnosť dovolí, poberieme sa teraz na hlavnú tribúnu a dozrieme, aby bolo všetko pripravené na odovzdávanie cien.“
