Tak ako dnes, aj v minulosti sa dalo prevažne na prvý pohľad vyčítať majetnosť a postavenie jednotlivca v spoločnosti. Tá bola rozdelená na tri stavy: šľachtu, duchovných a neurodzených pracujúcich. Takto rozdelená spoločnosť sa potom ďalej logicky členila podľa svojho sociálneho a majetkového postavenia. Prirodzene sa teda opakovane objavovali snahy o viditeľné rozlíšenie ľudí podľa ich postavenia v súvislosti s odievaním. V drvivej väčšine sa tak dialo formou kázania mravokárcov, ktorých kritiku zaznamenávali aj doboví kronikári. Táto kritika však bola názorovým vyjadrením autora k „neprávostiam“ v spoločnosti, porušovanie tradície a Bohom daného poriadku. Nemala teda charakter záväzného nariadenia, ktorého nerešpektovanie by viedlo ku konkrétnej sankcii. Sťažnosti mravokárcov sú pre nás veľmi cenné, pretože postrehujú zmeny v spoločnosti. Nemožno na ne ale prihliadať ako na záväzné normy, ktorými boli tamojší ľudia povinní sa riadiť. Táto kritika sa vo väčšine prípadoch neobracia proti celej spoločnosti, ale iba proti neurodzeným – predovšetkým proti mešťanom, ktorí sa vplyvom prudkého rozvoja patriciátu už na počiatku 14. storočia „povyšujú nad svoj stav“ v snahe vyrovnať se privilegovanej šľachte.
Naproti tomu záväznou normou, určujúcou ako sa má kto obliekať, boli takzvané odevné poriadky. Tie sa objavujú s rozvojom patriciátu už od sklonku 13. storočia a ich cieľom je obmedzovanie prílišnej honosnosti a predovšetkým výstrednosti. Za odevné poriadky sú mnohokrát mylne považované mravokárne traktáty, vznikajúce na panovníckych dvoroch. Skutočne doložené odevné poriadky majú ale iba niektoré významné ríšske mestá s vlastnou samosprávou, napr. Norimberg, Ulm, Štrasburg a talianske ako Bologna a Florencia. Tieto poriadky zakazovali užívanie konkrétnych drahocenných látok, kožušín a šperkov. Najčastejšia sankcia za ich porušenie potom bolo uloženie peňažnej pokuty. V Norimbergu napríklad podliehali pokute látky brokát, atlas a zamat, z ozdobných prvkov zlaté šnúry, lemy a spony. Za prehrešok bol právne zodpovedný muž – za „parádivú“ ženu manžel, za dcéru otec. Pokuta bola často spojená s konfiškáciou odevu, či jeho časti, niekde dokonca až s vyhnanstvom, alebo trestom väzenia. 
V odevnom poriadku mesta Ulm bolo najvyššia možná pokuta 20 zlatých spojených s rokom vyhnanstva. Odevné poriadky si teda vydávalo samo mesto a dohľad nad jeho dodržovaním i výkon trestu za porušenie náležali mestskej rade. Tá mala právo postihovať svojich občanov – obyvateľov svojho mesta. Tieto poriadky teda neboli a ani nemohli byť záväzné pre urodzených, vyslancov iných miest, cudzích kupcov, atď.
Súčasne s týmito poriadkami existovali aj poriadky cirkevné, ktorých vydavateľmi boli biskupi a preláti, predstavitelia rehoľných a mníšskych rádov a veľmajstri a komtúri duchovných rytierskych rádov. Tí svojimi nariadeniami či rádovými regulami vymedzovali ako farebný vzhľad odevu, tak aj použité materiály s ohľadom na konkrétnu príležitosť a ročnú dobu. Tieto nariadenia a poriadky obmedzovali či zakazovali ozdobnosť a obsahovali jasné sankcie za porušenie. 
V tejto súvislosti je treba zmieniť fakt, že po celú dobu stredoveku nemali kňazi okrem liturgických odevov pri bohoslužbách predpísaný civilný odev a obliekali sa tak ako ich svetskí súčasníci. O tom, že práve kňazi sa veľakrát obliekali veľmi “švihácky”, až výstredne, svedčí množstvo opakovaných nariadení, zakazujúcich nosenie károvaných nohavíc, zlatých ostroh a mečov (pokým nebol nositeľ rytierom podľa práva). Zachovaných nariadení a poriadkov existuje pre 14. storočie pomerne dosť. Najplodnejším vydavateľom bol prvý český arcibiskup Arnošt z Pardubic, ktorý sa nimi snažil o mravnú nápravu cirkvi.
Zvláštnou kapitolou potom boli židovské poriadky, vydávané pápežom a panovníkmi. Tí Židom nariaďovali nosenie konkrétnych rozlišovacích znakov na odeve, napr. špicaté žlté klobúky, žlté kolieska, žlté lemy na odeve a podobne. Okrem týchto nariadených znakov (nosených mimo židovskú komunitu) sa židovský odev nijako neodlišoval od súdobej módy. O tom, že se tieto nariadenia úplne nedodržovali svedčí ich opakované vydávanie.
Všetko spomenuté a viac môžete na vlastné oči vidieť a na vlastnej koži vyskúšať už 26. – 27. mája na Hrade Červený Kameň počas Historického festivalu Rotenstein 1390, kde stretnete žoldnierov, mešťanov, no aj tú najvyššiu šľachtu Kráľovstva Uhorského a Českého.
Pozývame vás na historický festival na hrade Červený Kameň: www.historickyfestival.sk
Autor príspevku: Matej Juran, Kompánia trnavských žoldnierov
