Ostrov Camino je napínavý a vzrušujúci príbeh, má skvelú zápletku… ale takéhoto Grishama ste ešte nečítali! Možno ste zvyknutí na právnické trileri ako Firma, Osamelý strelec, Prípad pelikán ai. Možno na príbehy zo športového prostredia ako Hra o pizzu, či Calico Joe.
Táto novinka vás zavedie do sveta spisovateľov, geniálnych, ale aj márnivých a namyslených.
Gang zlodejov uskutoční lúpež storočia a odnesie si z Firestonovej knižnice Princetonskej univerzity korisť nevyčísliteľnej hodnoty, poistenú na dvadsaťpäť miliónov dolárov.
Bruce Cable vlastní obľúbené kníhkupectvo v ospanlivom letovisku Santa Rosa na Ostrove Camino. Okrem toho má celkom slušné príjmy z predaja vzácnych kníh. Málokto o ňom vie, že občas na čiernom trhu obchoduje s ukradnutými knihami a rukopismi.
Knihy po sebe nezanechávajú stopy. Mnohé sa v rodinách dedia ako šperky – nie vždy úplne zákonne, viete, čo mám na mysli.“
„Neviem.“
„Mimo pozostalosti.“
„Aha, rozumiem. Stáva sa, že ich niekto ukradne a predá ďalej?“
Mercer Mannová je mladá spisovateľka, po prvom úspešnom románe a zbierke poviedok nie je schopná sústrediť sa na písanie, už tri roky mešká s ďalším románom. Príde o prácu a netuší, kde bude bývať, z čoho splatí študentskú pôžičku. Práve vtedy jej do života vstúpi elegantná Elaine Shelbyová, ktorá pracuje pre záhadnú nemenovanú spoločnosť. Mercer prijme jej veľkorysú ponuku a prenikne do kruhu literátov okolo Brucea Cabla s cieľom odhaliť jeho tajomstvá. Mercer sa však dozvie priveľa a v raji nastanú problémy.
John Grisham je autor mimoriadne úspešných trilerov z právnického a zo športového prostredia. Právnická a politická prax mu poskytla množstvo tém na literárnu tvorbu. Jeho romány preložili do 42 jazykov, viaceré z nich sa stali základom pre filmové spracovanie. Vďaka takmer tristo miliónom predaných výtlačkov po celom svete patrí azda k najčítanejším a najúspešnejším spisovateľom súčasnosti.
Začítajte sa do novinky Ostrov Camino:
LÚPEŽ
1.
Podvodník si požičal meno Nevilla Manchina, skutočného odborného asistenta z katedry americkej literatúry na Portlandskej štátnej a čoskoro doktoranda na Stanfordovej univerzite. V liste na dokonale sfalšovanom hlavičkovom papieri o sebe tvrdil, že skúma dielo F. S. Fitzgeralda a počas svojej nadchádzajúcej cesty na východné pobrežie by si rád pozrel „rukopisy a iné písomnosti“ z pera veľkého spisovateľa. List adresoval doktorovi Jeffreymu Brownovi, šéfovi kabinetu rukopisov v oddelení vzácnych kníh a zbierok Firestonovej knižnice na Princetonskej univerzite. List sa ocitol v kôpke s inými a po roztriedení pošty skončil na stole knihovníka Eda Folka, ktorý mal okrem mnohých ďalších jednotvárnych povinností za úlohu preverovať pisateľov.
Ed dostával takých listov denne neúrekom, všetky mali čosi spoločné, napísali ich samozvaní bádatelia a znalci Fitzgeraldovho diela, no niekedy aj skutoční vedci. Za minulý kalendárny rok preveril a schválil prístup do knižnice stodeväťdesiatim osobám. Prichádzali z rôznych častí sveta s dychtivosťou a pokorou pútnikov. Ed posudzoval žiadosti za tým istým stolom už tridsaťštyri rokov. A stále ich neubúdalo. F. Scott Fitzgerald neprestával ľudí fascinovať. Záujemcov bolo toľko ako pred tridsiatimi rokmi. V poslednom čase si Ed čoraz častejšie kládol otázku, či v živote veľkého spisovateľa ešte zostalo niečo neprebádané, nepreštudované, o čom dosiaľ nikto nenapísal. Nedávno mu istý vedec povedal, že v súčasnosti existuje najmenej stovka kníh a vyše desaťtisíc publikovaných odborných článkov o Fitzgeraldovi ako človeku a spisovateľovi, o jeho diele aj bláznivej manželke.
A to sa upil na smrť ako štyridsaťštyriročný! Čo keby sa dožil staroby a ďalej písal? Ed by potreboval asistenta, ak nie celý štáb pomocníkov. Uvedomoval si však, že predčasná smrť býva predzvesťou neskoršej slávy (nehovoriac o vyšších tantiémach).
Prešlo niekoľko dní, kým sa Ed konečne dostal k pánu Manchinovi. Len čo nazrel do knižničného registra, zistil, že ide o nového záujemcu, novú žiadosť. Niektorí boli na Princetonovej univerzite pečení-varení, tí jednoducho zavolali: „Zdravím, Ed, prídem v utorok,“ a on zakaždým súhlasil. No prípad pána Manchina bol iný. Ed si ho vyhľadal na webovej stránke Portlandskej štátnej. Absolvent bakalárskeho štúdia americkej literatúry na Oregonskej univerzite a magisterského na UCLA, tri roky prednáša ako odborný asistent. Na fotografii bol asi tridsaťpäťročný muž s tuctovou tvárou, pravdepodobne dočasným strniskom a úzkymi okuliarmi bez rámu.
V liste požiadal toho, kto mu odpovie, aby mu poslal mail, a pripojil súkromnú gmailovú adresu. Vraj len zriedka pozerá pracovnú poštu. Lebo si iba obyčajný asistent, pomyslel si Ed, zrejme nemáš ani vlastnú kanceláriu. Často mával podobné myšlienky, ale ako pravý profesionál si ich nechával pre seba. Z opatrnosti poslal na druhý deň odpoveď cez server Portlandskej univerzity. Poďakoval pánu Manchinovi za list a pozval ho do Princetonu. Spýtal sa, kedy asi pricestuje, a oboznámil ho s vybranými pravidlami, ktoré sa týkajú Fitzgeraldovej zbierky. Keďže ich bolo viac, odporučil pánu Manchinovi, aby si všetky preštudoval na webovej stránke knižnice.
Dostal automatickú odpoveď, že pán Manchin bude pár dní nedostupný. Jeden z Manchinových spoločníkov sa nabúral do systému Portlandskej univerzity a upravil e-mailový server katedry angličtiny, pre skúseného hackera hračka. On aj podvodník okamžite zistili, že Ed odpovedal.
Dofrasa, pomyslel si Ed. Na druhý deň teda poslal tú istú správu na súkromnú adresu pána Manchina. Odpoveď prišla o necelú hodinu. Manchin mu nadšene ďakoval, nemôže sa dočkať a tak ďalej. Preštudoval si webovú stránku knižnice, s Fitzgeraldom strávil dlhé hodiny v digitálnych archívoch, roky vlastní súborné vydanie vrátane faksimile prvých verzií napísaných rukou a zaujímajú ho najmä kritické recenzie na prvotinu veľkého spisovateľa Táto strana raja.
Aké prekvapenie, pomyslel si Ed. Už to zažil. Chlapík sa naňho pokúša urobiť dojem, skôr ako sa stretnú, nič nové pod slnkom.
2.
Francis Scott Fitzgerald začal študovať na Princetonskej univerzite v roku 1913. Už ako šestnásťročný sníval, že napíše veľký americký román. a skutočne sa pustil do práce na prvej verzii románu Táto strana raja. O štyri roky odišiel zo školy, vstúpil do armády, no vojna sa skončila, skôr než ho povolali. Dnes už klasické dielo Veľký Gatsby vyšlo v roku 1925, popularitu si však získalo až po autorovej smrti. Celý život zápasil s nedostatkom financií a v roku 1940 sa zamestnal v Hollywoode, kde s podlomeným zdravím a vyhasínajúcou invenciou smolil mizerné scenáre. 21. decembra zomrel na srdcový infarkt, následok dlhoročného bezuzdného pitia.
Scottie, jeho dcéra a jediné dieťa, darovala v roku 1950 originály otcových rukopisov, poznámok a listov Firestonovej knižnici v Princetone. Rukopisy piatich románov na lacnom papieri už poznačil zub času. V knižnici rýchlo pochopili, že by nebolo rozumné dávať ich do rúk bádateľom. Preto zhotovili kvalitné kópie a originály uložili do zabezpečeného trezoru v suteréne s regulovanou teplotou a vlhkosťou vzduchu. Odvtedy ich odtiaľ vybrali iba párkrát.
3.
Muž vystupujúci ako Neville Manchin pricestoval do Princetonu jedného pekného dňa začiatkom októbra. Ukázali mu cestu do kabinetu vzácnych kníh a zbierok, a len čo sa predstavil, Ed Folk ho poslal za ďalším knihovníkom, ktorý dôkladne preskúmal a odkopíroval jeho oregonský vodičský preukaz. Falzifikát, samozrejme, ale vydarený. Falšovateľ a hacker v jednej osobe absolvoval výcvik v CIA a dlho sa pohyboval v temnom svete špionáže. Hravo prelomil bezpečnostné opatrenia na univerzite.
Pána Manchina odfotografovali a dali mu kartičku, ktorú mal stále nosiť pri sebe. Nasledoval pomocného knihovníka do veľkej miestnosti na poschodí, stáli tam dva dlhé stoly a pri stenách kovové registračky so zamknutými zásuvkami. Manchin zbadal v rohoch pod stropom najmenej štyri bezpečnostné kamery, zrejme zámerne viditeľné. Tušil, že ostatné sú dôkladne ukryté. Pokúsil sa o nezáväzný rozhovor s knihovníkom, ale nedozvedel sa veľa. Žartom sa spýtal, či by mohol vidieť originál rukopisu Tejto strany raja. Pomocný knihovník s povýšeným úsmevom odpovedal, že to nie je možné.
„Videli ste niekedy originály?“
„Iba raz.“
Manchin dúfal, že mu knihovník povie viac, a keď sa nedočkal, spýtal sa: „Pri akej príležitosti?“
„Chcel ich vidieť jeden renomovaný vedec. Odprevadili sme ho dolu do trezoru a dovolili mu nazrieť dnu. Papierov sa, samozrejme, nedotkol. To smie iba hlavný knihovník a musí mať špeciálne rukavice.“
„Pochopiteľne. Nuž čo, dajme sa do práce.“
Knihovník otvoril dve veľké zásuvky s označením Táto strana raja a vytiahol z nich veľké hrubé zošity. „Tu sú výstrižky všetkých recenzií na prvé vydanie knihy. Máme aj tie, čo vyšli neskôr.“
„Skvelé,“ potešil sa Manchin. Otvoril aktovku, vytiahol poznámkový blok a zdalo sa, že je odhodlaný vrhnúť sa na všetko, čo leží na stole. O pol hodiny sa knihovník ospravedlnil usilovne pracujúcemu Manchinovi a vzdialil sa. Manchin ani raz nepozrel hore na kamery. Potom si potreboval odskočiť a vydal sa hľadať pánsku toaletu. Odbočil nesprávne raz, potom druhýkrát, zablúdil a motal sa po prázdnych chodbách. Všade boli nainštalované bezpečnostné kamery. Pochyboval, že záznam niekto sleduje v reálnom čase, ale uvedomoval si, že kedykoľvek sa dá pustiť znova. Našiel výťah, vyhol sa mu a zbehol po schodoch. Prvé podzemné podlažie vyzeralo podobne ako prízemie. Schody sa končili na druhom podlaží S2 (suterén 2), kde objavil veľké masívne dvere s nápisom IBA V SÚRNYCH PRÍPADOCH. Pri dverách zbadal panel s tlačidlami, ktorý by signalizoval každý neoprávnený vstup. Dvere a ich okolie strážili dve bezpečnostné kamery.
Manchin cúvol a vrátil sa hore. Keď vošiel do študovne, čakal tam knihovník. „Všetko v poriadku, pán Manchin?“ spýtal sa.
„Áno. Asi nejaká žalúdočná viróza. Dúfam, že nie nákazlivá.“ Keď knihovník náhlivo odišiel, Manchin si celý deň prezeral obsah zásuviek a čítal staré recenzie, hoci ho ani trochu nezaujímali. Viac ráz opustil študovňu, túlal sa po chodbách, pozeral sa, skúmal a vrýval si do pamäti každý detail.
