Stromy. Vysoké stromy k nebu. Stromy ako zrkadlo zlomenej duše. Duše bažiacej po pomste. Stromy ako odraz pocitov strateného človeka v snehu. Stromy ako strážcovia a nemí svedkovia. Motív stromov sa linie celým príbehom Hugha Glassa – človeka, ktorý zdolal svoju vlastnú smrť, aby našiel vykúpenie v prírode.
Revenant sa opiera o autentickú indiánsku symboliku (stromy a príroda) a zdobí ňou prvoplánovo zádumčivý film o nezdolnosti ľudskej mysle. Ku klasickým indiánkam má nový filmový počin španielskeho režiséra Alejandra G. Iñárritu bližšie, než by sa na prvý pohľad zdalo. Nie je to však spracovaním príbehu, ani samotnými Indiánmi, ale nezameniteľnou, podmanivou, temnou a poetickou atmosférou. Trpká báseň, osud nezlomného človeka. Silný príbeh, ktorý nepotrebuje veľa slov. Ak čakáte od Revenanta zábavu a odreagovanie, sklamem vás. Je to hĺbavý a ťažký film zanechávajúci po sebe chladnú stopu v snehu a stiesňujúci pocit. Chcete dobrodružstvo s horkým nádychom? Choďte si preň…
Americký západ, Južná Dakota, 1823. Skúsený lovec a trapper Hugh Glass (Leonardo DiCaprio) je so svojím synom na výprave s lovcami kožušín. Uprostred hlbokých lesov vzdorujú nečakaným útokom Indiánov a na svojej púti musia prekonávať nemilosrdnú, nezmapovanú krajinu plnú nástrah.
Glassovi sa stáva osudným stretnutie s rozzúrenou samicou medveďa grizzlyho. Útok medveďa síce prežije, ale je ťažko zranený a lovecká výprava sa musí rozdeliť. Zatiaľ čo väčšina lovcov pokračuje v ceste, s Glassom a jeho synom zostávajú len dvaja muži, John Fitzgerald (Tom Hardy) a Jim Bridger (Will Poulter). Tí viac menej čakajú, kým zomrie, aby ho mohli pochovať a pokračovať v ceste. Ale zranený lovec stále neumiera a tak sa Fitzgerald rozhodne čakanie na nevyhnuteľné skrátiť. Pri pokuse o vraždu ho však pristihne Glassov syn, ktorého Fitzgerald zabije. Stále živého Glassa zahrabe v hrobe a spolu s Bridgerom zmizne. Ale Hugh má poriadne tuhý korienok. V zúboženom stave vylezie z vlastného hrobu, kedy začína jeho „one man show“ – výprava hnaná túžbou po pomste.
Na krátke, akčné strihy zabudnite. V úvode filmu som si nevedela zvyknúť na nezvyčajný rytmus a pohyb kamery, sedím totiž vždy až príliš blízko premietaceho plátna. Neskôr som však prišla na to, že ide o techniku samotného snímania. Pomalá, sliedivá, zvedavá, až príliš trpezlivo hľadiaca „glidecam“ (tzv. kĺzavá kamera) na všetkých trpiacich, zastrelených, krvavých, akoby som sedela v 3D kine, točila som sa priamo v deji. Kamera sa pokojne plíži medzi jednotlivými postavami, ktoré bojujú a ona rozhoduje, čo divák uvidí. Tyransky vyberá len tie najkrutejšie scény. Pláva bojiskom v jednej bolestivej, ucelenej, plynulej sekvencii, bez jediného milostivého strihu. Vedie vás za ruku, ale vy neviete, či chcete byť vedení práve jej pohľadom…
Táto geniálna natáčacia technika je jednou z charakteristických čŕt režisérovho dlhoročného dvorného kameramana Emmanuela „Chivo“ Lubezkima. Film sa snímal chronologicky, aby sa dodržal prirodzený tok Glassovej cesty. Dlhé scény bez strihu sú nesmierne náročné na perfekcionistické a súdržné priestorové usporiadanie scény. Iñárritu sa neváha hrať aj s prítomnosťou diváka – svedčia o tom občasné kvapky blata a krvi na skle kamery. Hugh Glass vie, že jeho príbeh sledujeme, potvrdí nám to najmä v záverečnej scéne filmu…
Podmanivé, až gýčové obrazy, panorámy zasnežených hôr, divokých, živočíšnych lesov, ktoré ukrývajú nebezpečenstvo na každom kroku, boli natáčané bez jediného umelého osvetlenia. Režisér trval na prirodzenom dennom svetle a ohni. Natáčanie tak bolo veľmi obmedzené a vyvinulo veľký tlak na celý štáb, nakoľko dni boli veľmi krátke: „Museli sme vytvoriť správnu choreografiu podľa rytmu počasia, divočiny okolo nás, nájsť správnu dobu a potom sa už len modliť, aby nám to neskazili nepriaznivé poveternostné podmienky“, dodáva Iñárritu.
Malo to však aj svoje pozitíva – boj s časom ich nútil hľadať tie najkreatívnejšie riešenia. „Trvalo mi 5 rokov, než som našiel tie správne miesta na filmovanie,“ vysvetľuje režisér. „Zaujímali ma miesta, ktoré sú nedotknuté ľuďmi, nepoškvrnené. Muselo na nich byť niečo rýdzeho, poetického,“ dodáva. Podmienky pre natáčanie boli vskutku drsné: neustále sa bojovalo s hroziacimi lavínami alebo nebezpečím napadnutia medveďmi. Štáb mal pri sebe dokonca koordinátora pre prípadný stret s medveďom. Teploty niekedy dosahovali až -27 stupňov a hrozili omrzliny a krach filmovacej techniky. Všetky uvedené ťažkosti však dopomohli k lepšej vierohodnosti filmu. Napríklad, široký záber indiána konzumujúceho surové mäso z bizóna, uprostred rozľahlej snehovej pláne, v spoločnosti obrovských ohňov na odohnanie divokých vlkov, je naprosto úchvatný.
Iñárritu si Revenanta vždy prestavoval ako šerosvit, hru svetla a tieňov. Film sa točil špičkovou veľkoformátovou kamerou, s ktorou Lubezki dokázal vytvoriť extrémnu hĺbku obrazu. Flexibilita tohto systému dovoľovala neobmedzený pohyb od detailných záberov až po megapanoramatické obrazy rozľahlej krajiny v synchronizácii s filmovou akciou, snami a emóciami. Filmový štáb používal tri kamery: teleskopické žeriavy, steadycamy a ručnú kameru.
Príroda je vôbec najdôležitejším aspektom celého filmu. Hlavnej postave slúži ako útočisko, ochrana, no zároveň s ňou musí i zápasiť. Voda, oheň, vzduch, stromy, jaskyne – všetko bojuje o jeho prežitie, no rovnakou mierou skúša jeho limity. „Nachádzam v tomto filme dve silné témy: vôlu žiť a náš vzťah k divokej prírode, Je to o objavovaní tých najvnútornejších elementov základného inštinktu prežitia,“ popisuje svoju rolu Leonardo DiCaprio. Sám Leonardo je veľmi zanietený aktivista v boji za ekológiu, preto dokázal do Revenanta vniesť svoj hlboký vzťah k prírode a k domorodým národom.
Väčšinu kaskadérskych scén natočil DiCaprio sám: bol pochovaný v snehu, chodil nahý v -5 °C a skočil do ľadovej rieky. Každý z týchto momentov mu pomohol pochopiť silu Glassovej nezlomnej vôle prežiť. Osobne bolo pre mňa najťažšie dopozerať Glassov boj s medvedicou. Myslím, že pokojne môžem Iñárrita nazvať bezmedzným sadistom, nakoľko scéna vám trhá všetky nervy v tele. Siaha hlboko do vnútra a nedá vám vydýchnuť. Či chcete alebo nie, cítite sa jej súčasťou. Môžete však len bezmocne prizerať.
Opäť tu siaha po symbolike a po zmŕtvychvstaní z hrobu dáva Glassovi obrovský medvedí kožuch. Poukazuje tak na paradox Glassovho životného boja – to čo ho skoro zabilo, ho teraz bude chrániť, dodávať mu teplo. Prevtelenie v medveďa, divoké zviera, ktoré z pazúrov smrti vytrháva len krvilačná túžba po pomste.
V Revenantovi hrajú nezameniteľnú úlohu indiánske kmene, najmä kmeň Arikara, ktorého zopár predkov žije dodnes. Iñárritu si najal historika, antropológa a tlmočníka, ktorý mu pomohol prebudiť tento zabudnutý svet. Vo filme sa hovorí skutočným, pôvodným jazykom Arikara, je to vôbec prvý raz, čo sa tento historický indiánsky kmeň objaví vo filme. Kone, vojenské rituálne maskovanie i kostýmy sú autentické a zodpovedajú pôvodnej podobe náčelníkov a vtedajších bojovníkov.
Škoda, že Glassova „trpiaca fáza“ ide na úkor akčnosti filmu. Dej naberá na obrátkach až po návrate Glassa do osady. Jeho putovanie mohlo byť zostrihané rozumnejšie, ale chápem, že cesta osamelého, zraneného muža musí byť strastiplná a dlhá (čo v skutočnosti bola). Sklamaním pre mňa bola finálna scéna pomsty, chýbal jej určitý grandiózny, epický finiš.
Mimoriadnu úlohu vo filme zohráva dych. Dych sveta, ľudský dych, dych ako rytmus žitia, dych ako dôkaz existencie. Dych, ktorý sa mieša s minimalistickou, temnou a údernou hudbou skladateľa Rjúiči Sakamota a Carstena Nicolaia. Využívajú úsporné zvuky, napríklad úder gongu a tým dosahujú surový a chladný sound, ktorý perfektne podfarbuje zasnežené pláne a kruté scény boja o prežitie.
Revenant dýcha zasneženým odkazom fascinujúceho človeka, ktorý kvôli pomste neváhal zdolať aj vlastnú smrť…
Dobrodružstvo na 100%
Photo credit © cinemart.sk, historyvshollywood.com
Comments are closed.