Môj cestovateľský zápisník z Grécka

0
2747

Ak niekto uvidí ženu osamotene sedieť pri večeri v miestnej reštaurácii, začne ju ľutovať. Na dovolenke a sama? To je chudinka, určite nemá nikoho, s kým by strávila svoje dovolenkové dni! Nedajte sa však zmiasť – čoraz viac sa objavuje fenomén žien – cestovateliek, ktoré sa odvážne vrhajú do nových dobrodružstiev a nenechajú sa spútať spoločenskými konvenciami. Cestovanie osamote som si vyskúšala na vlastnej koži a môžem ho len vrelo odporučiť…

tdedkQnQGCgIhk9eoEkP_DSC_0983

Pamätám sa, ako som stála na palube obrovského trajektu a sledovala zapadajúce slnko za ostrovom Kerkyra (Corfu). Bolo to pred viac než desiatimi rokmi, ale v hlave mám spomienky uložené doteraz: živé a farebné. Viem, každý chodí do Thajska alebo Dubaja, bohužiaľ, dnes už Grécko nie je kvôli kríze tak obľúbené a vychytené, ale mňa táto pohodová krajina chytila za srdce a nikdy ju neprestanem mať rada…

Na ostrove som strávila jeden nezabudnuteľný mesiac a mala som v pláne spoznať ešte ďalšie oblasti Grécka. Od detstva som túžila vidieť more, ale nikdy som sa tam nedostala. Preto som sama sebe sľúbila, že urobím všetko preto, aby som raz ponorila svoje telo do tej nekonečnej tyrkysovej vody… a bolo mi jedno, v ktorej časti sveta to bude.

Nečakaná príležitosť prišla presne posledný týždeň pred štartom mojich vysokoškolských prázdnin – možnosť vycestovať na ostrov Kerkyra (Corfu). Mala som 19 rokov a doteraz sa divím, že ma rodičia „pustili“. Išla som do absolútneho neznáma. S jedným veľkým kufrom a adrenalínom vybičovaným na maximum. Nastúpila som do autobusu, ktorý ma odviezol z Komárna priamo do gréckeho mesta Thessaloniki, odkiaľ som sa ďalej mala plaviť trajektom na ostrov.

photo-1437915015400-137312b61975

Sama vo „veľkom“ svete

Je nutné podotknúť, že pred týmto výletom som bola najďalej asi tak v maďarskom Balatone. Moja zvedavosť však bola vždy silnejšia ako strach. Ten ma však hystericky premohol v momente, keď som vystúpila z autobusu a ocitla sa uprostred toho chaosu, spotenej vravy a gréckej hatmatilky. Bála som sa čokoľvek opýtať, ale keď som sa chcela dostať na ten správny trajekt, musela som sa proste premôcť. Som veľmi uzavretej, introvertnej povahy, ktorá sa radšej prejavuje písomne, než by plytvala rečou. Nasledujúce tri mesiace som sa však vydebatovala nadmieru a rozhodne to zmenilo môj celkový náhľad na svet.

Akonáhle sa vyberiete do sveta a odmietate nosiť ceduľku „turista“, začnete sa správať inak. Okolitý svet to pochopí a pomôže vám, aby ste do danej krajiny prenikli čo najhlbšie.

IMG_20151231_111325

Uvedomila som si, že v skutočnosti hanblivá vôbec nie som a nezáväzná konverzácia v cudzej krajine nie je žiadna katastrofa, ba čo viac, ľudia sú nesmierne zaujímaví a osud vám vždy do cesty prihrá človeka, ktorý vám má niečo povedať, pomôcť pochopiť alebo posunúť ďalej. Všetci, s ktorými som sa počas môjho dobrodružstva stretla boli veľmi ochotní a milí ľudia, ktorí sa boli schopní vzdať vlastného pohodlia, aby som sa ako hosť cítila čo najkomfortnejšie… Niekedy to bolo až dojemné… Prehodnotilo to moje predstavy o ľudskej spolunáležitosti a vzájomnej pomoci.

Ono je to totiž sakramentsky veľký rozdiel, či cestujete s niekým, alebo osamotene s vedomím, že všetka zodpovednosť leží len na vašich ramenách. Je to desivé a ohromujúce zároveň. Ohromujúce preto, lebo čím viac ste nútení bojovať a prekonávať sa, tým silnejší sa stávate. Ak skúsení „traveleri“ tvrdia, že cestovanie brúsi charakter, tak ja toto tvrdenie môžem podčiarknuť najmenej dvakrát. Keď cestujete samy, vaše zmysly sú nastavené na maximálnu mieru ostražitosti a intuície.

IMG_20151231_111256

Snažila som sa nikdy nemyslieť na zlé veci, nakoľko sa zákonite spustili – akonáhle sa moje myslenie poddalo negatívnym nápadom, okamžite sa začali vynárať drobné nepríjemnosti – roztrhlo sa mi ucho na starom kufri alebo som nenašla žiadne otvorené bistro, kde by som si mohla kúpiť niečo na pitie. Držať v sebe pozitívny plamienok sa mi vždy vyplatilo. To, že som bola mladé dievča uprostred gréckeho sveta mi veci niekedy uľahčovalo, no zároveň neuveriteľne komplikovalo. Keďže som nebola vôbec sveta znalá, nastalo pár komických situácií, ale nikdy som sa, chvalabohu, neocitla v nejakej životu nebezpečnej situácii.

Dlho som si nemohla tiež zvyknúť, že slovo „ne“ znamená „áno“. Neustále sa mi miešali jednotlivé grécke slová a slabiky a poriadne ani neviem, ako som sa prvé týždne bola schopná dohovoriť. Ak je človek v cudzej krajine, zapnú sa mu asi nejaké tajné, nepoužívané receptory a začne fungovať v inom režime. Inak si to nedokážem vysvetliť…

Asi najviac som sa bála cestou naspäť nočným trajektom, nakoľko som cestovala z Kerkyry  na Chalkidiki, kde som strávila ďalší mesiac v malom mestečku Stavros. Potrebovala som utiecť z turistického, rušného Corfu do pokojnejšej oblasti a najmä som túžila viac spoznať autentický život Grékov.

Cestu som prežila, ale celú plavbu som musela čeliť dotieravému turistovi, ktorý sa rozhodol špehovať ma a znechutiť mi tým západ slnka. Osud to, samozrejme, opäť šikovne vyriešil – zoznámila som sa s milou gréckou rodinou, s ktorou som nakoniec strávila všetok čas počas plavby. A takýchto situácií bolo milión – vždy, keď som si myslela, že sa rútim do problému, snažila som sa počúvať na svoju intuíciu a situácia sa vyriešila.

IMG_20151231_111337

Cestovanie osamote vás naučí jednať hneď, spontánne a mne rozhodne pridalo na sebavedomí. Z Grécka som sa vrátila o pár kíl ťažšia, ale šťastnejšia, opálená, zdravá, s vedomím, že sa dokážem o seba postarať, nech sa ocitnem kdekoľvek.

Našťastie, som sa nikdy nestratila, čomu doteraz nerozumiem, nakoľko v Prahe sa strácam na každom rohu… Myslím, že je to práve o tej najvyššej miere vnímania okolitého sveta a jeho signálov. Ak cestujete sama, máte zapojené všetky zmysly.

Najsilnejším momentom pre mňa bolo, keď som prvý raz vstúpila na ostrov. Neopísateľný pocit šťastia a úľavy. To najhoršie ma však len čakalo – cesta s gréckym taxikárom, ktorý sa rozhodol mi ukázať celý ostrov za tridsať minút. Spomienky na tú šialenú jazdu mi ostanú na celý život.

IMG_20151231_111410

IMG_20151231_111348

Pamätám sa, že som si stiahla okienko a uvedomila si, že môj sen sa práve splnil: predomnou sa vlnilo čarokrásne azúrové more, ktoré čakalo len na mňa. Mala som chuť vybehnúť z taxíka a rovnými nohami skočiť do vody. Už v tom momente moja cesta stála za to. A to bol len začiatok…

Zamilovala som sa do gréckych nocí plných života a jedla. Jedenie čerstvého sladkého melóna o pól noci pod olivovým stromom so slaným feta syrom, bolo pre mňa vrcholom blaha. Zakončiť nočné „obžerstvo“ tancom a prechádzkami na nočnej pláži je niečo, čo naplní vašu dušu radosťou aspoň na desať rokov dopredu.

Grécke rána a more

Bolo nevýslovne radostné budiť sa s ranným výhľadom na more – život ako z románu.

Ráno som vyšla na našu nízku terasu, z ktorej hneď viedla hlavná ulička do mesta. Slnko už riadne pálilo. Umelohmotné stoličky boli príjemne vyhriate, posrkávala som svoje prvé ľadové frappé, grécke starenky, ktoré boli našimi susedkami, mi zakývali a venovali sa ďalej svojim debatám. Lenivé a jednoduché rána. Pohľad na more, dokonalý život. Človek potrebuje veľmi málo… Asi si viete predstaviť, ako veľmi som bažila po návrate do slovenského jesenného chladu….

zU6fwmDaSVWZdCXcZfot_IMG_3838

Môj život na ostrove bol čarovný, ako dôkaz prinášam časť zo svojho gréckeho denníka:

„Chcela som si poznačiť pár myšlienok z tohto ostrova, nakoľko čoraz viac tu premýšľam nad plynutím času a časom, ako pojmom vôbec. Nad jeho relativitou, neskutočnou nepolapiteľnosťou. Som na ostrove viac než dva týždne, na ostrove v strede mora, ku ktorému nevedie žiadna pozemská cesta… ten pocit totálnej osamotenosti uprostred ničoho ma zvláštnym spôsobom upokojuje. Uprostred vĺn a nádherného modrého tyrkysu… Teším sa na cestu naspäť, ale len z jedného dôvodu – že znovu uvidím ostrov zďaleka, v celej jeho majestátnej kráse, že budem dýchať ten ťažký slaný vzduch a tvár mi bude šľahať mohutný vietor…

Budem odchádzať s boľavým srdcom, bude mi chýbať to lenivé tempo ospalých ranných uličiek, ľadová káva trikrát denne, biele domy, chladivé more, slanosť na perách, slnko vo vlasoch, trhanie čerstvých fíg počas siesty, neustále lamentovanie nad intenzitou opálenia, páliaci piesok a večné: „Kaliméra, ti kánis?“  (Ahoj, ako sa máš?)

Corfu je ostrov, ktorý v ľuďoch prebúdza život. A ja som rada, že tu teraz môžem žiť…“

Photo credit © unsplash.com

Photo credit © Viktória Vargová

ZANECHAŤ ODPOVEĎ