Všetci poznáme československú Nežnú revolúciu. Vo svete však nie sme jediní, ktorí svoje politické túžby a názory vyjadrili hromadne a bez násilia. Prečítajte si, ktoré mierumilovné protesty zmenili svet.
Mierumilovné protesty, ktoré pohli dejinami
Spievajúca revolúcia (1986-1991)
Estónsko. Od roku 1939 ho okupovali Sovieti nasledovaní Nacistami a znovu Sovietmi. Národ sužovalo diktátorstvo a teror. Kým sa skončila 2. svetová vojna, takmer tretinu obyvateľstva deportovali na Sibír.
Piesne zohrávali v estónskej kultúre dôležitú úlohu. Počas nacistickej okupácie im pomáhali s udržiavaním kultúry, jazyka a dôstojnosti. S príchodom Sovietov však prišiel aj zákaz všetkého národného – od symbolov až po umenie.
V roku 1987 vyšli do ulíc státisíce Estóncov, túžiacich po slobode. Nemali žiadne zbrane, len piesne. Spojili svoje hlasy a mestá ožili tradičnými národnými melódiami. Protesty postupne naberali na sile a vydláždili obyvateľom tejto pobaltskej krajiny cestu k lepšej budúcnosti. Silu piesne naozaj netreba podceňovať.
prečítajte si: Kam mizne hudba so skutočným zmyslom
Snívam o tom, že…
Vyše 200-tisíc Američanov sa 26. augusta 1963 stretlo na námestí vo Washingtone, aby si vypočuli príhovor Martina Luthera Kinga za rasové zrovnoprávnenie.
Toto pokojné zhromaždenie bolo vyvrcholením série príhovorov, piesní a modlitieb vedených politikmi, duchovnými, známymi osobnosťami a aktivistami. Kingove slová „snívam o tom, že moje štyri deti raz budú žiť v krajine, ktorá ich nebude posudzovať podľa farby pleti, ale podľa charakteru“ sa zapísali do histórie a miliónom ľudí ukázali, že snívať môže každý.
Zdvihnutá päsť
Martin Luther King však nebol žiadny spasiteľ na počkanie. Rasizmus v USA potichu prekvital ďalej. Na olympijských hrách v roku 1968 dvaja afroamerickí bežci, Tommie Smith a John Carlos, počas hymny sklopili zrak a nad hlavu zdvihli ruky zovreté v päsť. Práve pre svoju krajinu získali olympijské medaily a rozhodli sa chvíľu slávy využiť na to, aby upozornili na trvajúci problém.
Doma im však netlieskali. Gesto s päsťami zahalenými v čiernych rukaviciach považoval mnohí za urážlivé. Atléti sa však zapísali do histórie ako tichí bojovníci za ľudské práva.
Plebs verzus boháči
Aj v starovekom Ríme poznali mierumilovné protesty. Od roku 494 p.n.l. do roku 287 p.n.l. prebiehali nenásilné protesty plebejcov, pracujúcej triedy, proti diskriminačnému politickému zriadeniu najbohatšej vrstvy, patrícijov. Každé zhromaždenie znamenalo pre plebejcov viac práv, ochrany a verejných funkcií. Ide o jedny z najstarších mierumilovných revolúcií v dejinách. Sú dôkazom toho, že ľudia sa od pradávna snažili dosiahnuť zmenu pomocou organizovaných hnutí.
Prečítajte si: Predstavíme si 10 najbohatších žien sveta!
Advocates march in October 1917, displaying placards containing the signatures of more than one million New York women demanding the vote.
The New York Times Photo Archives
Dajte nám hlas!
3. marca 1913 sa vo Washingtone uskutočnil najväčší organizovaný sprievod sufražetiek, bojovníčok za volebné práva žien. Viedla ho právnička Inez Milhollandová, ktorá sedela na bielom koni a od hlavy po päty bola oblečená v bielom. Za ňou pochodovalo asi päťtisíc žien z celého sveta, niekoľko kapiel, štyri kavalérie, traja posli a dvadsaťštyri alegorických vozov.
Pochod mestom vôbec nebol jednoduchý. V istom úseku museli ísť ženy za sebou v rade po jednej, pretože im v pokračovaní bránili diváci prevažne mužského pohlavia. Napokon však dorazili do cieľa, kde na nich čakalo množstvo priaznivcov. New York Times opísal sprievod ako „jeden z najkrajších a najpôsobivejších výjavov, aké kedy naša krajina zažila.“
Čítajte tiež:
Španielsko: Tisíce ľudí protestovali v Madride proti býčím zápasom
V tejto dedine každé 3 roky vykopú všetky mŕtvoly aby ich očistili a prezliekli
Zdroj: http://darlingmagazine.org/5-times-peaceful-protests-made-difference-history/
