Prečo sa volá cisársky rez cisársky a jeho história od počiatku pôrodníctva

0
6627

babatko a pupíkCisársky rez je zákrok počas pôrodu, kedy je dieťa vyberané z brucha ženy po otvorení brušnej steny a pri anestéze. Rozhodnúť sa pre cisársky rez je možné buď dobrovoľne alebo po odporúčaní pôrodníka / lekára, keďže ide o spôsob pôrodu, ktorý sa volí v prípade nemožnosti pôrodu prirodzenou cestou. Zákrok sa pritom nazýva netradične, až zvláštne. Ak sa pýtate, po akom cisárovi sa volá, v skutočnosti nemá spoločné s cisárom nič. Poznáte históriu tohto zákroku?

Od antiky po súčasnosť
Latinský názov zákroku sectio caesarea nepozostáva z cisára ako takého, ako skôr z pomenovania rezania a výrezu seco, čo je obdoba významu caesares. Prvýkrát ho použil Plinius v 1. storočí nášho letopočtu. V tom čase už tento zákrok existoval. Najstaršie zmienky sú zo starovekého Egypta. Najčastejšie je to však Staroveký Rím, ktorý priniesol väčšiu osvetu vo vtedajšom medicínskom svete. Pravdou je, že spočiatku šlo o vyberanie detí len mŕtvym matkám. Už Numus Pompilius v 7. storočí pred naším letopočtom vydal nariadenie známe ako Lex regia de inferendo mortuo, ktoré zakazovalo pochovať tehotnú ženu s dieťaťom v bruchu, ktoré môže žiť. Po niekoľkých prípadoch, kedy sa podarilo zachrániť dieťa po úmrtí matky vyrezaním z brucha, sa dokonca v kruhoch prvých lekárov nachádzalo niekoľko postupov pre tento zákrok. Z toho vychádzajúce postupy a vnímanie záchrany dieťaťa ako života bolo prebrané aj kresťanstvom. Už samotný Budha sa mal narodiť z boku svojej matky, a to pritom šlo o 6. storočie a Indiu. Jeho matka zomrela, podobne ako zomrelo aj mnoho žien, ktorým zákrok urobili zaživa. Prvý zdokumentovaný rez na živej žene vykonal Švajčiar Jakub Nufer v roku 1500. Ďalší prípad vykonal Jeremias Tratmann z Wittenbergu. Kým prvý prípad bol údajne úspešný, pri druhom žena zomrela. Mnohokrát išlo o postupy, kedy sa žene vybrala celá maternica. Cisársky rez sa objavoval v 18. storočí čoraz viac. Možno je to tým, že už existovali moderné prostriedky dokumentácie a rozvoj lekárstva, alebo reálne rozširovaním povedomia o tejto procedúre. Treba však podotknúť, že v tejto dobe stále neexistovala možnosť anestézie a tak rez na ženinom bruchu bol vykonávaný pri plnom vedomí. Rez sa vykonával len na ženách, ktoré boli vyčerpané, krvácali, alebo umierali. Ak bol pôrod prirodzenou cestou nemožný, jedinou možnosťou bol cisársky rez, avšak problémom bola doba. Vtedajšia medicína stále nechápala riziká infekcií. Rany sa nezašívali, len sa spájali a ženy obviazané museli ležať. Zrastanie jaziev bolo problematické, hnisalo, nehovoriac o infekčných problémoch. Zákrok neprežilo 19 z dvadsiatich žien. Často však ani tá dvadsiata. V roku 1788 vykonal lekár Théodore Étienne Lauverjat rez svalovinou, ktorý nebol tradičný a k dieťatku sa tak bolo možné dostať s oveľa priaznivejšími následkami na zdravotný stav mamičky. Až polovica 19. storočia priniesla zlepšenie a zdokonalenie tohto zákroku. Bola objavená anestézia, ktorá sa niekoľkokrát zdokonalila, ako aj zmenila jej indikácia. Taktiež bolo zavedených viacero pravidiel pre sterilnosť prostredia zákroku a zamedzenie vzniku a šírenia infekcií. Aj v tejto oblasti sa našťastie môže hovoriť o neustálom a výraznom zdokonaľovaní. V súčasnosti využívaná technika a postupy sú takpovediac dielom britského pôrodníka menom John Martin Munro-Kerr, ktorého postup sa stal vzorom pre ostatných.

Dnes
Súčasná medicína vníma cisársky pôrod ako ako najbežnejší operačný zákrok hrudníka a brucha vôbec. Využíva sa v prípade komplikácií pri pôrode klasickou cestou, ale môže byť vykonávaný aj na želanie budúcej mamičky. Na rozdiel od minulosti po vykonaní cisárskeho rezu žena neprichádza o možnosť ďalšieho otehotnenia.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ