Prechádzame cez hlavné mesto, peši si prejdeme viacero ulíc, od voľnej chvíle a voľna v práci a stretávame množstvo ľudí so žltým kvietkom na tričku, či kabáte. Stretávame aj na Heydukovej ulici dievčence, ktoré majú vo svojom vrkoči zapletených možno 20 narcisov. Pri neďalekom obchode so zvieratkami zas stoja traja chalani vo veku možno 13 až 14 rokov s krabičkou a narcismi, ktorí sa bavia o počítačových hrách. Väčším prekvapením sú možno desaťroční chlapci, ktorí na ulici Obchodná predávajú žlté narcisy, ale vzhľadom a zbrklým vystupovaním si našu dôveru príliš nezískavajú. Nakoniec ešte na jednom zapadnutom parkovisku prekvapia dvaja výrastkovia v kapucniach a s cigaretkou v ruke, ktorí po dofajčení smerujú rovno medzi ľudí aj s krabičkou a zásobou žltých kvietkov.
Mám pocit, že tí, ktorí prijímajú príspevky od ľudí, by mali vyzerať úplne inak. Aspoň trochu dôvery v človeku by nezaškodilo, možno by pomohlo aj lepšie vystupovanie. Takto sme mali obavy toho, kto nás vlastne oslovuje s informáciou o možnosti prispieť a zapojiť sa do tohto veľkého dňa. Ťažko po tom všetkom, čím nás kŕmia KRIMI noviny a všetky predávané správy, ešte veriť možno 12 ročnému dieťaťu, že to s výberom peňazí myslí vážne a práve môj príspevok sa dostane tam kam má. Neboli sme dokonca jediní, čo boli plní neistoty po oslovení práve malými deťmi s tým, či neprispejeme. Preukaz nepreukaz. Tentoraz sme sa rozhodli na Deň narcisov prispieť akokoľvek inak, radšej priamo, pokiaľ nájdeme taký spôsob, než cez prostredníkov.
