Rozhovor: Jarmila Hargašová Lajčáková a splnený sen

0
1965

Jarmila Hargašová Lajčáková patrí medzi známe slovenské moderátorky a tváre na televíznej obrazovke, objavujúce sa aj v ankete OTO. Televízny divák si ju pomohol výrazne všimnúť ako moderátorku športových novín na TV Markíza, ale jej hlas bolo počuť ďaleko skôr z rozhlasu. Dnes je tvárou hlavného spravodajstva v Slovenskej televízií. Tak trochu som si dovolil Jarku vyspovedať a priniesť aj vám krátky rozhovor.

Čo bolo Vašim snom v časoch detských a bezstarostných? Pohybovali sa tieto sny vôbec okolo médií a televízie?
Odmalička som túžila stať sa novinárkou. Stále som písala nejaké články, posielala som ich do redakcii. Recitovala som, moderovala som dedinské estrády, dokonca som účinkovala aj na svadbách a pohreboch. Lákala ma predovšetkým športová žurnalistika, vystrihovala som si dokonca titulky reportáží, ktoré som považovala za mimoriadne vydarené. Takže moja práca je vlastne splnením detského sna.

Kedy asi ste v živote pochopila, že novinárčina je to pravé pre Vás?
V podstate som si išla tvrdohlavo za svojim snom, aj keď som vtedy neverila, že sa mi podarí dostať sa na štúdium žurnalistiky. Dnes to už nie je nevyhnutná podmienka, ale ja som končila univerzitu ešte pred novembrom 89.

Nebolo ťažké v televízií moderovať športové správy? Napríklad ja som síce chlap, no nikdy by som si asi na niečo také netrúfal a to ani z predtáčaného záznamu. Samozrejme, ak športové správy hlási žena, má to niečo do seba a je to lákavejšie. Niečo iné je, keď jej to ide aj dobre a ľudia jej to veria. To bol aj Váš prípad. Asi Vám bol šport aj blízky. Alebo nie?
Najskôr som sa svojich predstav o sporte musela vzdať. V každej redakcii mi postupne vysvetlili, že ako žena nemám žiadnu šancu. Maximálne tak robiť servis mužským kolegom. Tak som bola nútená presťahovať sa na vnútropolotické oddelenie, neskôr prišiel rozhlas. Šport stále zostával nesplneným snom. Na Nove sa potom objavila prvá žena – moderátorka športu. Šialene som jej závidela. Až keď sa pripravovalo vysielanie Markízy, chceli prísť s niečím novým a hľadali ženu na šport. Spočiatku to vôbec nebolo jednoduché. Chlapi mi cele roky opakovali, že pripustiť, aby im žena hovorila o ich futbalovom tíme, nebolo pre nich jednoduché. Kdekoľvek v spoločnosti, na ulici, v obchode ma pravidelne skúšali, pýtali sa, či ovládam aktuálne výsledky. Myslím, že postupne si na mňa zvykli a zobrali ma na milosť. Pozitívne reagujú aj keď sa objavím niekde na štadióne. Som hrdá, že som možno trošičku pootvorila dvierka ostatným dámam, veď v súčasnosti už má ženu v športe každá televízia.

Našiel som Vás na facebooku, nie na osobnej stránke ale takej tej fanúšikovskej. Viete o nej, alebo ste dokonca jej autorka?
Možno vyzerám ako dinosaurus, ale som odporcom facebooku. Uznávam jeho pozitíva, ale považujem ho za veľký zásah do svojho súkromia. Moja sociálna sieť je pre mňa veľmi dôležitá a nechcem, aby o nej ktokoľvek cudzí vedel. Viem, čo všetko prináša strata anonymity a preto som veľmi opatrná. Myslím si, že sa všetky informácie dajú nepríjemne zneužiť.
O fanúšikovskej stránke mi hovorili známi, je to úplne mimo mňa. Samozrejme ma teší, ak ma niekto ku mne pozitívny vzťah.

Ak tak zbežne hľadám, nemôžem na Vás nájsť krivého slova, ľudia Vás majú zrejme úprimne radi. Viete si to nejako jednoducho vysvetliť? Predsa len, niečo také Vám môžu mnohí ľudia v televízií aj závidieť.
Určite by sa našli… hlavne ak ide o anonymnú internetovú debatu…
Moja osobná obrana spočíva v tom, že sa snažím vyhýbať väčšine spoločenských podujatí. Keď ma novinári nevidia, potom o mne nepíšu. Niektorí si síce myslia, že je to nevyhnutná súčasť našej práce, ja tvrdím, že nie. Nemusí byt predsa moja fotka na každom plote. Stretávam sa s ľuďmi, ktorých mám rada, ktorí mi dávajú pozitívnu energiu. Nevidím dôvod chodiť niekam, kde aj tak na seba všetci zazerajú. Samozrejme, niekedy sa tomu nevyhnem. Ale najradšej som v teplákoch, bez make-upu, v prírode.

Povedzme, že by ste si mohli vybrať akékoľvek iné zamestnanie, ako to čo robíte teraz a zároveň by k tejto zmene muselo dôjsť. Aké zamestnanie by to bolo?
Určite by to bola práca s ľuďmi. Napríklad čašníčka, ktorá sa usmieva…Často ma tiež ľudia vyhľadávajú ako bútľavú vŕbu. Bolo by úžasné môcť pomáhať, akokoľvek.

Napriek tomu, čo ste v živote dosiahla a máte šťastnú rodinu, máte ešte nejaké nesplnené sny?
Aby bola cela rodina zdravá, to predovšetkým. Od narodenia detí sa mi sny už spájajú predovšetkým s nimi. Túžim po tom, aby boli šťastné. Pokiaľ ide o moju prácu, chcela by som opäť robiť talk show podobnú Nočným lampám. A tiež naučiť sa aspoň trochu po francúzsky, aby som mohla s manželom fungovať v Bruseli.

Ďakujem že ste si našla čas na pár otázok a z redakcie želáme veľa úspechov v práci ako aj osobnom živote. – T