Mária Dopjerová Danthine žije a pracuje už osemnásť rokov vo Francúzsku. Krajinu galského kohúta pozná ako svoju dlaň a keďže stále udržiava úzky vzťah so Slovenskom, môže sa pozrieť na túto krajinu inými očami.
Tip redakcie: Dnes oslavujeme Medzinárodný deň čaju
Novinka: Parížske momenty
Pred pár rokmi zaujala knižkou Paríž môj druhý domov a teraz nám opäť približuje mesto zamilovaných z rôznych pohľadov. Prijmite aj vy pozvanie a vychutnajte si jej Parížske momenty.
Krátke prózy sú literárnym spracovaním jej života na dvoch stoličkách – francúzskej a slovenskej.
Niektoré sú zábavné, iné zas vážne, no každá z nich približuje slovenskému čitateľovi Paríž a zároveň mu ukazuje, čo on ako Slovák môže Parížu či svetu priniesť.
Mária približuje Paríž cez krátke postrehy a už názvy kapitol vo vás vzbudzujú chuť vybrať sa do mesta na Seine a splynúť s jeho čarom. Chutný hriech. Parížske bozky. Máj je ako syr Gruyère. Koník v káve.
Mária Dopjerová Danthine približuje históriu, ale i súčasnosť Paríža. Jeho zákutia, bežný pracovný deň, jeho chute i vône. Zavedie vás do nemocnice, povodí po obchodoch. Navštívite školu, trhy, aj kankán…
Začítajte sa do novinky Parížske momenty:
Umelci zo štvrte Montparnasse
Cestou do kina Gaumont Parnasse na rue d´Odessa nás útroby metra vypľuli na zastávke Edgar Quinet pod obrovskou čiernou budovou Tour Montparnasse, ktorá podľa názoru mnohých špatí celý Paríž. Ja ju mám v podstate aj rada, pretože vďaka nej ešte väčšmi vynikne všetko to, čo je na štvrti Montparnasse pekné.
Kaviarne s terasami, ľudia pri káve, jablkovom koláči tarte Tatin, pive vo veľkom pohári na stopke, mätovej limonáde či broskyňovom džúse hľadia na pokojný boulevard Edgar Quinet, ktorý sa niekoľko predpoludní v týždni mení na rušné trhovisko so zeleninou, ovocím, rybami, syrmi a mäsom a v nedeľné popoludnia podstupuje úplne inú metamorfózu návratom do svojej umeleckej minulosti. Ruch a vrava, vône a farby, rozmanité tvary zeleniny a ovocia sa v nedeľu poobede premenia na vône farieb, plátna, rozhovory umelcov a okoloidúcich s umelcami, popíjanie vína pri debatách o obrazoch, sochách, gravúrach, fotografiách, maľovanom hodvábe. Umelci sa na vás usmievajú, aj keď si nič nekúpite, sú vďační, keď spomalíte a zadívate sa na ich obraz, keď im poviete, že obraz sa vám páči, rozhovoria sa o technike, štýle, o tom, ako farby na hliníkovom podklade priťahujú svetlo. Priťahujú svetlo aj pohľad, od sýkorky belasej s fialovým orgovánom v lúčoch septembrového slnka neviem odtrhnúť oči. Dlho stojíme pred maľbami vtákov na hliníku a papyruse, vo vrecku máme lístky do kina, musíme sa odlepiť, pohnúť, neviem sa rozhodnúť, váham, či kúpiť, alebo nekúpiť. Maliarke poviem, že po kine sa vrátime. „To nehorí,“ povie nám Nadine Lenzotti. „Neponáhľajte sa, ani ja nemám naponáhlo, budem tu aj do siedmej večer, pokojne choďte do kina, vychutnajte film a potom sa rozhodnete.“
Parížske momenty: http://www.bux.sk
