V starovekom Egypte, Mezopotámii, Grécku, Ríme, Číne a Indii ľudia verili, že duša po smrti pokračuje v živote. Duše ale po správnosti žili v záhrobí a nevracali sa na zem. Občas sa prihodilo, že duša sa v podobe ducha vrátila, pokiaľ to bohovia povolili. Obvykle to bolo kvôli nevhodnému pohrebu, čo vysvetľuje, prečo sa pohrebné praktiky postupne stávali čoraz zložitejšími.
Vidieť ducha bolo vždy vnímané ako čosi negatívne, dokonca aj ak to bol duch milovanej osoby. Znamenalo to, že niečo prebehlo veľmi nesprávne. Viera v to, že komunikácia s duchmi so sebou nesie zlé následky, sa dá nájsť už v Starom zákone. V Prvej knihe Samuelovej sa kráľ Saul bojí prehry v nadchádzajúcej bitke. Preto ide za čarodejnicou z Endoru, aby prinavrátila kráľa Samuela z Ríše mŕtvych, nech mu povie, prečo Boh nereaguje na jeho modlitby. Keď sa tak stane, Samuel aj Boh sú rozzúrení. Saul aj jeho armáda sú následne v bitke rozprášení.
V starovekom svete bola väčšina chorôb pripisovaná neznámym silám zla alebo duchom. Ľudia sa teda snažili mŕtvych uspokojiť. Ak sa im to nepodarilo, aj priateľský duch sa mohol nahnevať a ublížiť im. V Mezopotámii sa napríklad verilo, že prítomnosť ducha sa prejaví v podobe choroby v rodine zosnulého.
Ale aj dnes, v 21. storočí, existujú kultúry, ktoré veria v chorobu prízrakov. Kmeň Navaho napríklad verí, že táto choroba je spôsobená prichytením sa ducha o žijúcu osobu, hlavne člena rodiny. Toto prichytenie oberá žijúceho človeka o energiu. Môže sa to stať, keď pozostalí príliš rozmýšľajú nad zosnulým alebo sa s ním snažia komunikovať. Prejaví sa to príznakmi ako strata chuti do jedla, nočné mory, úzkosť, depresia, závraty, či nevoľnosť. Navahovia veria, že sa to stáva, keď neboli pohrebné rituály vykonané poriadne a zosnulý nemôže pokračovať do záhrobia. Jedinou pomocou sú tradičné ceremónie, ktoré sú riadené spirituálnym vodcom a pomôžu zosnulému pokračovať v ceste.
Apači sa duchov báli tiež. Mŕtvych pochovali rýchlo a všetok ich majetok spálili. Rodina potom prešla rituálnym očistením a presťahovala sa do nového domu. Rodinám dokonca odporúčali po smrti už nikdy nespomenúť meno zosnulého.
V kmeni Ačuárov z východného Ekvádoru vyhadzovali čokoľvek, čo zosnulého mohlo pripomenúť. Taktiež už po smrti jeho meno nevyslovovali, lebo akékoľvek spojenie s mŕtvymi vedie k chorobe. V prípade, že sa táto choroba vyskytne, podobne ako v mnohých iných kmeňoch, ju riešili rituálnou očistou.
V západnej kultúre sa počnúc Sigmundom Freudom verilo, že pretrvávajúce prepojenie so zosnulým je príznakom nedokončeného smútočného procesu. Odpútanie bolo vnímané ako ukončenie tohto procesu. Dôsledky tohto odpútania mali ale práve často podobné príznaky ako u choroby prízrakov. V súčasnosti sa teda zameranie zmenilo skôr na udržiavanie vzťahu so zosnulými. To ale neznamená, že ostaneme smútiť navždy. Ľudia sú schopní viesť normálne a zdravé životy práve vďaka udržaniu správneho spojenia so zosnulými. Ak máte pocit, že vaše pripútanie k zosnulým vám bráni pokračovať v živote, terapia by vám mohla pomôcť posunúť sa ďalej.
Čítajte tiež:
Ako správne zvládnuť odmietnutie
Zdroj: https://www.psychologytoday.com/blog/understanding-grief/201711/ghost-sickness-culturally-related-grief-disorder
