Apríl a máj sú sezónou bakalárskych a diplomových prác. Čo v nich študenti dokazujú a čo o sebe odhalia?
V priebehu apríla sa na vysokých školách odovzdávali bakalárske a diplomové práce.
Keďže som kedysi študovala slovenčinu – aj keď som sa zamerala na literatúru – a mám nejaké skúsenosti s vedeckou prácou, našli ma viaceré kamarátky, ktoré potrebovali dať kontrolovať svoje záverečné práce. Potrebovali človeka, ktorý danú prácu prečíta a opraví vypuklejšie pravopisné a gramatické chyby (korektorka síce nie som, no nejaké minimálne skúsenosti v tejto oblasti mám, ktoré na mojich vlastných textoch často nevidno). Mala som aj prediskutovať niektoré otázky, riešenia, ktoré by normálne mali riešiť so školiteľmi, ale buď študent, alebo školiteľ nekomunikoval na dostatočnej úrovni. Tak som nad diplomovkami zo sféry pedagogiky a žurnalistiky presedela pár dní.
A tu sú moje pozorovania.
Najproblematickejšie oblasti
Moje – nereprezentatívne – skúsenosti a prieskum na malej, nereprezentatívnej vzorke študentov, s ktorými som sa stretala počas doktorandského štúdia, kedy som mala aj povinnú pedagogickú prax a viedla som niekoľko kurzov, hovoria, že väčšina študentov chce napísať dobrú prácu. Schopní študenti v drvivej väčšine stroskotajú (nie doslovne, lebo nakoniec prácu odovzdajú aj obhája, len ich predstava o kvalite, o akú sa snažili a akú dosiahli, nie sú v súlade) na nedostatku času – nedobre si rozvrhnú čas, lebo nemajú skúsenosti, nevedia posúdiť, ktorá etapa im zaberie koľko času, majú aj množstvo iných, aj školských, ale aj pracovných a osobných povinností či aktivít, ktoré nezazlievam. Môžeme sa tváriť, že študent sa má v prvom rade snažiť o ukončenie školy, ale existuje predsa aj nejaká psychohygiena a nech mi nikto netvrdí, že písať prácu denne 12 a viac hodín bude mať za výsledok udržateľnú kvalitu.
Pri čítaní prác som ako problematické oblasti videla opakovane tie isté aspekty.
Logika
Nemyslím tu na filozofické hĺbky logiky, ale iba na tú sedliacku. Ktorá sa nevyučuje. Sedliacka logika sa zdá byť absolútne nutným základom každej práce. No aj každej činnosti. Aby nevznikali také veci, že si študent (alebo školiteľ) zvolí nejaký nadpis a obsah časti ani náznakom s ním nekorešponduje. Alebo uvedie, že v slovenčine sa pre istý jav používa istý termín (napr. vodca) a od toho momentu v práci zásadne používa iný termín (líder). Či zbytočné a nelogické používanie autorského plurálu typu: výskum sme robili v školskom zariadení, kde sme zamestnaní. Autor práce pracoval na tej škole sám, nik iný z tímu s ním nebol prítomný na výskume. Alebo moje obľúbené z viacerých záverov: naše zistenia budú mať využitie v praxi, pričom ani neuvedú, o ktoré konkrétne zistenia ide, ani o aké uplatnenie by malo ísť.
Štylistika – pravopis
Ehm… aj na žurnalistike… a to nie som žiaden „grammar nazi“. Uvedomujem si, že uvidieť za sebou chyby je náročné, občas nemožné. Aj to, že práca korektora je zvyčajne nepovšimnutá, kým je korektne urobená. A tiež to, že byť korektorom je ťažká práca, ktorá si vyžaduje štúdium, precíznosť a prax, ktorými pisatelia diplomových prác nemusia disponovať. Nepíšu predsa prácu z odboru editorstvo – korektorstvo (keby taký existoval). Nejaká základná jazyková kompetencia by však pri humanitných odboroch mala byť predpokladom ukončenia štúdia – alebo aspoň zvládnutie programu na kontrolu gramatiky. Často však študenti zanedbajú aj to. Viem, nestíhajú.
Teória verzus prax
Teoretická časť v prípade bakalárskych aj diplomových prác veľmi málokedy predstavuje študentovu samostatnú prácu – v zmysle vypracovania novej teórie. Slúži na prehľad a identifikáciu teoretických poznatkov, ktoré pred ním vytvorili iní vedci a ktoré nejakým spôsobom aplikuje v praktickej časti – dokazuje, rozvíja, vyvracia… Nikto od študenta neočakáva novú vypracovanú teóriu. Čo sa však očakáva, je zosúladenie teoretickej a praktickej časti. Čiže v teoretickej časti uvedie definície pojmov, prehľad hypotéz, ktoré súvisia s problémami riešenými v praktickej časti. Inak časť teórie nemá žiaden zmysel. A takýto nesúvislý stav bol prítomný často. A väčšinou sa spájal s neochotou vyškrtnúť, čo bolo prácne napísané, ale čo sa už do koncepcie nehodilo. Alebo s tým, že nebolo času prerobiť koncepciu, ak sa tá pôvodná ukázala ako chybná: zle zadaný problém, uberanie sa výskumu iným smerom..
Formálne kritéria
Nie som za zbytočné formality. A niektoré predpisy formálnych náležitostí prác naozaj hraničia s byrokratickou buzeráciou. Ťažko študent napíše niečo nové do abstraktu, predhovoru aj do úvodu.
Ale je to zadanie, úloha, ktorú by mal zvládnuť. Či to dokáže, svedčí aj o jeho osobných kompetenciách pochopiť problém a riešiť ho. Napríklad ani taký rozsah nie je zadaný náhodou. (BTW nikomu, prízvukujem, nikomu sa nechce čítať diplomová práca v rozsahu 100 strán). Znakom a dôkazom toho, že študent si diplom zaslúži – presnejšie znakom zdravého úsudku, inteligencie a schopnosti presadiť sa v živote – je aj schopnosť dodržať rozsah. Skúste si predĺžiť ďakovnú reč na odovzdávaní Oscarov čo i len o sekundu.
A na čo by mala diplomová práca slúžiť?
Podľa (idealistického) vysvetlenia, ktoré čerpám z osnovy diplomového seminára, diplomová práca by mala slúžiť:
- Pre študenta
– Študent si chce niečo objasniť, vyjasniť, doplniť
– Študent potrebuje získať poznatky pre svoju súčasnú, budúcu prax
- Pre vyučujúceho
– Vyučujúci má záujem na téme napr. kvôli spracovaniu pre výskum, odborný rast, výskumný projekt
- Pre prax
– Práca vzniká na základe požiadavky praxe, spolupráce s praxou
Súčasne kvalitná práca je „prejavom kompetencií na trhu práce – vizitkou schopností“ – a slúži aj na „rozvoj schopností a kompetencií ako súčasť vzdelávania – na zvýšenie sebaúcty“.
V kontexte týchto cieľov prvé, čo treba zdôrazniť, je: podstatou záverečných prác samozrejme nie je, aby takmer 24-ročný študent pri čítaní 300- až 400-stranových kníh odborníkov, ktorí v oblasti majú desaťročné skúsenosti, objavil vzťahy, protirečenia, uplatnil nové postupy, analýzy, ktoré zásadným spôsobom zmenia danú oblasť. Bakalárske a diplomové práce neslúžia na to, aby dospeli k veľkým, významným a svetovo uznávaným vedeckým záverom. Ich dôležitejšou úlohou je poslúžiť ako priestor a dôkaz o tom, že študent preukázal a dokázal niektoré schopnosti, ktorými by mal vysokoškolsky titulovaný človek disponovať.
Takými sú napríklad: práca s odbornou literatúrou – t. j. keď mám nejakú otázku z odboru, dokážem si nájsť, vybrať adekvátnu odbornú literatúru, dokážem odlíšiť kvalitné a nekvalitné zdroje, viem si jasne formulovať otázky, zrozumiteľnými vetami vyjadriť myšlienku, vytvoriť logickú štruktúru práce, nájsť si oblasť výskumu, ktorú zvládnem (neutopím sa v údajoch), viem si ich získať aj ich adekvátne spracovať, čiže nie iba kvantitatívne rozpísať výsledky nejakého dotazníka, ale ich aj primerane interpretovať. Znakom sebapoznania aj inteligencie, ktorú by však škola nemala ohodnocovať titulom, samozrejme môže byť aj zhodnotenie situácie, že tá je nezvládnuteľná a siahnutie po pomoci agentúr, ktoré k práci vyrobia „podklady“. Tento druh inteligencie je však na vysokej škole za hranicou legality aj morálky.
Záverečná práca má byť dôkazom všeobecných schopností pracovať v danom odbore – v idealistickej verzii. Adekvátna otázka z toho vyplývajúca je, ktorí zo študentov budú pracovať v odbore (mizivé percento), a keď to platí, načo je podobný test potrebný.
Za postupným znehodnocovaním záverečných prác je v neposlednom rade aj systém, zvýšenie počtu prijatých študentov, znížené nároky, tendencia neodradiť, vulgárnejšie nevykopnúť študentov zo štúdia, keďže školy dostávajú peniaze podľa počtu študentov. Školitelia nemajú čas na také množstvo študentov a ani študenti nespĺňajú očakávania, ktoré by mali byť na nich kladené. Kvalita štúdia, čo sa náročnosti týka, má bezpochyby klesajúcu tendenciu. Vysoké školy už nemajú prestíž ani úroveň ako kedysi, pomaly sa dostávajú na hladinu niekdajších maturít z konca 19. storočia (iste to neplatí paušálne pre všetky odbory ani pre všetky vysoké školy). Ale je to jednoducho tak, nemá význam nad tým plakať. Zamestnávatelia si určite nájdu kritéria, na základe ktorých si svojich zamestnancov vyberú, nemám strach ani o tých najlepších študentov, tí sa isto nejako presadia. A s veľkou pravdepodobnosťou to nebude témou diplomovej práce.
