Ak očakávate melodramatický film plný psychologického balastu okolo hlavnej postavy, osemnásobnej vrahyne Olgy Hepnarovej, musím vás hneď na začiatku sklamať. Surový, priam dokumentárny, čiernobiely film ponúka nezúčastnený, neosobný pohľad na Olgin život a príčiny, ktoré ju doviedli k jej beštiálnemu činu. Geniálne vytvorená deprimujúca, stiesňujúca atmosféra filmu len dáva tušiť, v akom prostredí asi Olga prežila svoj dramatický príbeh.
O osude Olgy Hepnarovej som písala nedávno v inom článku. Bola to posledná odsúdená žena na trest smrti v bývalom Československu. Vo veku 22 rokov usmrtila na zastávke v centre Prahy osem ľudí. K svojmu činu sa hrdo hlásila, odmietla akúkoľvek ľútosť a glorifikovala svoj skutok ako pomstu voči spoločnosti, ktorá ju „šikanovala“ a urobila z nej obeť. Hepnarová trpela paranojou, že ju celý svet nenávidí a chce ju zničiť. To sa následne odrazilo na jej narastajúcej sebaľútosti, pocite prázdnoty, depresií a čudáckom správaní.
Film natočilo mladé režisérske duo Tomáš Weinreb a Petr Kazda. Pre oboch je snímka celovečerným debutom, napriek tomu zaznamenáva mimoriadne úspechy nielen pred svojou českou premiérou, ale i na medzinárodných filmových festivaloch. Triezvy pohľad a autorská výnimočnosť filmu si získava priazeň divákov aj v zahraničí. Autori sa zámerne vyhýbali „senzačnému“ spracovaniu a nemali v úmysle obhajovať Hepnarovej odsúdeniahodný skutok. „Naším zámerom bolo natočiť drámu mladej ženy, príbeh osamelého človeka, ktorý stojí mimo spoločnosť,“ vysvetľuje jeden z režisérov Tomáš Weinreb.
Elektrizujúci herecký výkon hlavnej predstaviteľky Michaliny Olszańskej je jedným z hlavných a ťažných momentov filmu. Herečka predvádza magnetickú performance, hypnotizuje svojím pohľadom, skrčenými ramenami spojenými s podivnou chôdzou. Olszańská mimoriadne schopne dokázala preniesť na plátno Hepnarovej zádumčivú a extrémne uzavretú povahu, ktorá viac komunikovala očami, než slovami.
Film Já, Olga Hepnarová je neobyčajne tichý. Okrem pár populárnych piesní zo scény na diskotéke, nenájdete vo filme ani jednu časť, ktorú by podfarbovala filmová hudba. Existuje len stiesňujúce ticho a úsporne napísaný scenár, ktorý len umocňuje depresívny pocit z filmu. Aj celkové vyznenie rozhovorov medzi postavami je studené, Olga komunikuje celý film jedinou polohou hlasu, pôsobí priam roboticky, hovorí rýchlo, akoby čítala text scenára, ani náznak emočného vykoľajenia alebo zmeny nálady. Prevláda všadeprítomný odpor, zmätenosť a nezúčastnený pohľad, ktorý upiera na okolitý svet. Nerozumie si s ním a svet nerozumie jej. Ešte drobnosť: na môj vkus tvorcovia zaradili až príliš mnoho ľúbostných scén, navyše neprimerane rozťahaných. Režiséri to v jednom z rozhovorov vysvetľovali túžbou tieto scény čo najviac „zintenzívniť.“
Nepochopila som tiež podstatu siahodlhých, rozpačitých, statických a štylizovaných scén, v ktorých sa nič nedialo. Práve tieto najviac ukazovali na artový rozmer filmu. Vyjadrovali fotogenickú dokonalosť. Bezútešná prázdnota a minimalizmus jednotlivých záberov v kombinácii s čiernobielym spracovaním, vyvolávali nezameniteľnú atmosféru, ale nedokázala som identifikovať ich funkciu (okrem estetickej).
Film mi pripadal… mechanický. Neviem nájsť lepšie slovo. Mechanický sled udalostí, ktoré sa začali valiť v nezastaviteľnej razancii. Samotný akt vraždy je vykreslený veľmi vecne, mechanicky, systémovo. Tvorcovia nemali v úmysle vykresliť Hepnarovú ako obeť a musím povedať, že sa im to podarilo. Postava mi bola po pár záberoch vrcholne nesympatická a nedokázala som s ňou súcitiť, nakoľko mala neprestajnú tendenciu upadať do sebamrskačskej polohy ublíženého chúďatka, vyvrheľa a „čiernej ovce rodiny“. Je nespochybniteľné, že Hepnarová trpela vážnymi psychickými problémami, dokonca požadovala aj hospitalizáciu, ale bohužiaľ, žiadny doktor jej nebol ochotný vyhovieť.
Všetka pocta zaslúžene patrí mladým tvorcom, ktorý sa nebáli vrhnúť na spracovanie tak ťažkej a kontroverznej témy. Na české pomery vznikol výnimočný filmársky počin, ktorý sa oplatí určite vidieť.
HODNOTENIE: 75%
Photo credit © bontonfilm.cz
