Byť trápny je moderné. Aj to môže vynášať. Príklad tejto skladby síce nie je typickým príkladom brutálnej trápnosti no i tak získava na popularite a zarába na tom. Väčšina z nás najskôr počula skladbu, potom videla klip. Človek nemusí mať hudobné nadanie aby hneď v rádiu počul, že falošnosť a nepresné tóny neuveriteľne strašne režú uši a že chlapík, čo túto skladbu spieva, sa k spevu dostal nasilu, alebo len náhodou. Klip, ktorý ku skladbe vznikol je zaujímavý obrovským pódiom a plochou futbalového štadióna. Nezmyselným pobehovaním nejakého „akože“ futbalistu (tak to je teda tiež brutálny ksicht) a tancom nosatej roztlieskavačky menom Martin Solveig.
Mimochodom, tu je v prvých sekundách počuť tú pílu na uši a ďalej v minúte 37. a ďalej v…
Keď vypnem klip a odmyslím si počiatočné a ešte miestami falošné tóny, ono to nakoniec nie je až tak zlé. Bol teda zámer toho strašného začiatku, alebo to vážne niekomu ušlo?
