„Ak vám niekto povie, že futbal je nudná hra, v ktorej si 22 hráčov posúva loptu, neverte mu,“ tvrdí novinár a publicista Samo Marec. „Futbal je plný fascinujúcich príbehov a tu je 25 z nich. Pri písaní knihy som myslel na ľudí, ktorých futbal vôbec nezaujíma, ale aj na tých, ktorí o ňom vedia všetko. Napísal som ju tak, aby si v nej každý niečo našiel.“
V jeho knihe Futbal: Pravdivá história nájdete dvadsať futbalových príbehov, ktoré si užijete, aj keď o futbale nič neviete. Vystupujú v nich pozitívni aj negatívni hrdinovia, spoznáte nezabudnuteľné mužstvá a úžasné štadióny. Pochopíte, v čom spočíva čaro tejto nesmrteľnej hry.
Samo Marec napísal knihu, ktorá nesmie chýbať v domácnosti žiadneho futbalového fanúšika. Či už fandíte slovenskému mužstvu, Barcelone, Juventusu alebo Manchestru. Samo Marec vyťahuje perličky, zaujímavosti, kuriozity, do ktorých sa rýchlo ponoríte.
Kto bol nebezpečnejší ako Pelé? Poznáte
meno najlepšieho brankára všetkých čias? A čo zlí chlapci futbalu –
miloval ich celý svet a zabila ich spoločnosť.
Prečítajte si o nezabudnuteľných mužstvách, aj o štadiónoch, ktoré
vedia rozprávať.
Samo Marec píše už tak dlho, že si ani nepamätá, kedy začal. Prešiel cez blog SME, Humno.sk a mnoho ďalších portálov, až skončil v Denníku N. Teraz opäť píše pre denník SME. Dlho mu trvalo, kým zistil, že vlastne chce písať o futbale tak, aby o ňom ostatní chceli čítať. Túto knihu venuje aj tým, ktorých futbal vôbec nezaujíma.
Knihu Futbal: Pravdivá história prináša
Knižný kompas – vaša cesta ku knihám.
Začítajte sa do úvodnej kapitoly knihy Futbal: Pravdivá história:
Ten, ktorý ľuďom prinášal radosť
Zabudnite na Pelého, na jeho dokonalosť,
úsmev a profesionalitu. Prichádza totiž Manuel Francisco dos Santos, človek
nedokonalý, ba dokonca veľmi omylný. Človek, ktorý sa neusmieval a nebol
profesionál, zato však miloval futbal viac ako ktokoľvek iný. Nechcel nič, len
ho hrať a prinášať ľuďom radosť. A ľudia ho milovali. Keď ešte stále mladý, a
predsa už zabudnutý zomrel, práve to mu na hrob napísali: Tu leží ten, ktorý
priniesol ľuďom radosť. Pre futbalistu sotva existuje väčšie vyznamenanie.
Hral tak, ako žil, a žil tak, ako hral. Preto ho milovali. Bol ako oni, bol
jedným z nich. Dokázal to, čo okrem neho azda už len Diego Maradona o mnoho
rokov neskôr: celkom sám dotiahnuť svoju krajinu až k titulu majstrov sveta. A
robil to tak, ako to robia najväčší kúzelníci: štadión bol jeho javiskom,
futbal jeho predstavením, lopta jeho milenkou. On sám bol vždy v hlavnej úlohe.
Nájdete ho v každom rebríčku najlepších hráčov histórie, nájdete ho na
čiernobielych fotografiách, nájdete niekoľko starých a nekvalitných zostrihov
toho, ako hral, ale žiaden z nich Manuela Francisca dos Santosa nevystihne v
jeho úplnosti. Vlastne ho nevystihne vôbec. Svet ho totiž poznal pod iným menom
a to dodnes vyvoláva zimomriavky.
To meno bolo Garrincha.
Narodený pod nešťastnou hviezdou
Koncom 19. storočia dorazila do
brazílskeho Pau Grande, asi 70 kilometrov od Ria de Janeiro, britská
priemyselná spoločnosť a nenašla tam nič. Vyťala teda stromy, natiahla cesty,
postavila továreň a pre robotníkov vybudovala celkom nové mesto. Nazvala ho Pau
Grande. Jeho obyvateľov naučili Angličania okrem iného aj jednu mimoriadne
dôležitú vec: hrať futbal.
Ako všetci ostatní obyvatelia Pau Grande, začal v továrni tesne po svojich
štrnástych narodeninách pracovať aj Garrincha. Cez víkendy hrával za továrenský
tím, ale futbal ako taký ho nezaujímal.
Keď sa v roku 1950 majstrovstvá sveta konali v Brazílii, domáci tím šokujúco
prehral s Uruguajom a privodil tak najtemnejší deň v histórii celej krajiny.
Smútili všetci okrem Garrinchu – ten úprimne nerozumel, čo sa deje a prečo je
to dôležité. Finále strávil na rybách. O osem rokov vo finále sám nastúpi, kým
sa to však stane, musí sa toho udiať ešte mnoho.
Keď sa Manuel Francisco dos Santos narodil, hviezdy mu nepriali. A nepriali mu
vlastne nikdy – teda okrem krátkeho obdobia, keď bol na absolútnom svetovom
výslní. Predtým aj potom nič, len chudoba a utrpenie.
Jeho príbeh sa začína takto: pôrodná baba si ako prvá hneď po narodení všimla,
že je Manuel krivý. Bol aj malý a chorľavý, z toho vznikla prezývka – garrincha
je oriešok, onen malý vtáčik, rovnako malý a vetchý, ktorý však poletuje presne
tak živo a slobodne, ako poletoval Garrincha, keď bol vo svojom živle. Túto
prezývku mu dala jeho sestra.
Nikdy poriadne nevyrástol, nemeral ani meter sedemdesiat, mal krivú chrbticu aj
nohy. Pravú mal vykrútenú dovnútra, ľavú smerom von a navyše ešte aj o šesť
centimetrov dlhšiu. Z medicínskeho hľadiska bol invalid. Keď mal šesť rokov,
detský lekár rodičom oznámil, že s ohľadom na diagnózy by nemali mať veľké
očakávania. Ani ich nemali. Chudobný manželský pár sa o svoje dieťa sotva
dokázal postarať, spomienky na detstvo boli spomienkami na večne opitého otca.
Cachaça, pálenka z cukrovej trstiny, ho načisto opanovala a vládla nad ním, až
kým nezomrel na rakovinu pečene.
A predsa: dieťa, ktoré sa narodilo do chudoby a alkoholizmu, dieťa, ktoré sotva
ukončilo základnú školu a bolo považované za invalida, dokázalo zo svojho
nešťastia vyťažiť maximum.
Hovoria o ňom ako o najlepšom driblérovi v histórii futbalu, ako o
nevypočítateľnom kúzelníkovi. Práve vďaka krivým nohám bol nepredvídateľný,
práve vďaka tej zvláštnej dengľavosti žiaden obranca nikdy nevedel, čo urobí a
kam sa pohne. A on to miloval.
V celej histórii futbalu nikto nepriniesol ľuďom toľko radosti. Keď hral,
ihrisko sa menilo na cirkusovú manéž, z lopty sa stalo skrotené zviera a zápas
bol pozvánkou na oslavu. Garrincha sa so svojím miláčikom maznal a spolu robili
také kúsky, že ľudia od smiechu takmer umierali. Preskakoval cez ňu, chodil
okolo nej, skrýval ju, dovolil jej, aby sa okolo neho kotúľala, potom ju
dobiehal. A popritom pozoroval bezmocných obrancov, ktorí sa v zúfalstve
zrážali, napísal o ňom legendárny juhoamerický novinár Eduardo Galeano.
Futbal: Pravdivá história: https://www.bux.sk/knihy/434013-futbal-pravdiva-historia.html
