Predstavte si život v spoločnosti, kde, hoci ste nevideli strigy lietať na capovi ani obcovať nahé na sabate, každý veril, že sa to deje! Niekedy stačilo, že ste si pochutnávali na hovädzine, slanine a pečenej baranine, aby ste skončili na hranici. Ľudia hlava-nehlava udávali svojich (ne)priateľov, svokry, manželky, manželov označujúc ich za čarodejníkov!
Za všetkým hľadaj drogy?
Existujú viaceré pokusy o vysvetlenie posadnutosti, akou boli honby na čarodejnice, ktoré drvili západnú Európu v 16. a 17. storočí. Podľa jednej teórie sa v Európe rozmohla obilná sneť, ktorá účinkovala ako psychedelická droga a spôsobovala užívateľom halucinácie. Iní túto davovú psychózu prezentujú ako dôsledok sexuálnej hystérie. Mnohé prípady čarodejníctva odrážajú silný sexuálny prvok, často sa týkajú mladých žubrienok v puberte. A nezabúdajme na choroby. Každá, vtedy neidentifikovateľná pliaga (epilepsia, neurózy, červy v brušku), bola titulovaná ako posadnutosť. Vo Švédsku vraj istý (posadnutý) muž „jazdil na teľati a spôsobil reverendovi reumatizmus rúk“. Mnohé „dobré“ duše vypovedali ako očití svedkovia takýchto javov a priam otrocky sa dôverovalo ich slovám.
Obete naše každodenné
Obvinenia z čarodejníctva boli teda rafinovanou metódou, ako zlikvidovať nepohodlné „kusy“. Snorilo sa po neobľúbených, starých, bezbranných a zvyčajne nemajetných ľuďoch, (neskôr práve naopak), po žobráčkach, prostitútkach, mníškach, študentoch, profesoroch, ktorí boli raz v pozícii lovcov, inokedy v role štvancov. Obeť vždy čelila brutálnej dileme – buď sa priznať a zomrieť, alebo mlčať a zomrieť tak či tak pri zverskom mučení (o tom neskôr).
(Ne)klamné znaky čarodejníctva
Pri vypočúvaní obetí sa pátralo po tzv. čertových znamienkach, čo boli znamienka na koži v tvare postavy (chvála racionalite dnešných dermatológov), jazvy alebo tetovania. U mužov sa obvykle vykutrali pod pazuchami, na perách, ramenách alebo v análnom otvore. U žien zasa na prsiach či v lone (napodiv). V dôsledku toho podozrivých verejne vyzliekali a oholili im telá. (Občas sa používal nôž so zasúvacou čepeľou, aby bolo isté, že znamienko po vpichu nebude krvácať, a tým bude obeť jednoznačne usvedčená z bosoráctva.)
Barbarské praktiky
Špendlíky, ihly a im podobné príslušenstvo sa v oných besných časoch používalo, ehm, trošku inak ako dnes. Všetko pod zámienkou, že ide o Boží súd, aj keď mučivý ako prasa, všakže. Bežné bolo zatvorenie nahej obete do cely, či týranie odopretím spánku. Niektoré prešibané postupy nezanechávali stopy po mučení, ale boli veľmi bolestivé – priväzovanie človeka na stôl s prekríženými nohami, vynútené „prechádzky“ po chladnej dlažbe cely zamorenej potkanmi a inou milou háveďou. A čo tak stará známa skúška vodou? Ak obvinení vyplávali na hladinu, boli vinní (nechce ich ani „svätená voda“), ak sa ponorili, signalizovalo to ich nevinu. Výsledok, samozrejme, vždy závisel od pánov tvorstva, ktorí držali zviazanú obeť. (Autorka článku uvádza iba čitateľsky stráviteľné spôsoby mučenia, prirodzene sa dostala i k takým, kde pochybovala o druhu Homo sapiens ako takom.)
Ako chutí moc
Medzitým bohatli sudcovia, pisári, mučitelia, strážcovia, duchovní, hostinskí, a aj robotníci, ktorí chystali drevo pre hranicu. Kat jazdil na krvavom koni a jeho nežná polovička súperila v bohatstve outfitov so šľachtičnými. A aj keď sa prihlásili muži, ktorí vystúpili proti hystérii a trvali na použití zdravého rozumu, nepomohlo to a boli švihom odstránení!
Anglickí džentlmeni
V Anglicku vyšpekulovali dokonca „čarodejnícky koláč“. (Teraz nech radšej nečítajú psíčkari.) Zmiešal sa jačmeň s močom dieťaťa a nakŕmili ním psa. Predpokladali tak, že posadnutosť dieťaťa sa prenesie na úbohé zviera. V Andoveri zašli ešte ďalej, keď obžalovali istého pána Bardstreeta, že huckal svojho psa, aby zaútočil na nevinné devy. Psa odsúdili a obesili ako bosoráka. Na rozdiel od filmových legiend, v Anglicku a v Amerike nikdy čarodejnice zaživa neupaľovali. Trest upálením sa udeľoval za zradu. Bosorky „iba“ vešali.
Španielski familiári
Horkokrvní Španieli, naopak, preferovali trýznivejšie formy tortúry – naťahovanie na škripec, mučenie vodou (niekedy natlačili do človeka až osem džbánov vody!!!). Zatýkanie prebiehalo v tichosti noci. Alguazils, alebo familiári (služobníci inkvizície), zaklopkali na dvere a ak narazili na odpor, vynútili si vstup hrubou silou. Nešťastníkovi prikázali obliecť sa a stratili sa ako smrad. Súd sa konal in camera, bez prístupu verejnosti, veľké finále – masové upaľovanie – zas priamo pred jasavým davom, najmä v nedeľu a cez sviatky (aký marketing).
Francúzski vlkolaci
Pohotovým francúzskym mučiteľom fantázia veru nechýbala (obetiam priväzovali k telu kamene alebo závažia, zvyčajne s hmotnosťou 15 až 80 kg, v Mâcone experimentovali až k číslu 250 kg). Na konci 14. storočia vypukla totálna pandémia lykantropie (premena človeka na vlka), a tak v roku 1583 odsúdili v Orleánse kvantum vlkolakov. Uf!
Nemeckí pedanti
V Deutschlande sa posudzovalo čarodejníctvo potvorsky vážne. Celkovo popravili asi 100-tisíc ľudí, mučených napríklad nútili jesť solené haringy a odmietli im dať vodu. V roku 1590 upálili toľko čarodejníc, že podľa kronikára z vojvodstva Braunschweig-Wolfenbüttel „popravisko vyzeralo ako malý les z mnohých hraníc.“ Toto kolektívne šialenstvo má ozvenu aj v udalostiach, ktoré nie sú veľmi vzdialené našej dobe (rozumej židovský holokaust alebo neslávne známe komunistické monsterprocesy namierené proti „nepriateľom režimu“).
Krutosť más, krutosť v nás
Bola honba na čarodejnice monštruóznou konšpiráciou mužov s cieľom prenasledovať ženy, alebo išlo len o slabo zastieraný antisemitizmus? Tak či onak, určite to bol lukratívny spôsob zárobku, všakáno! Toto fanatické obdobie však nemôžeme podkopať iba preto, že racionálne sa v skutočnom svete „rajtovanie na diablovi“ nevyskytuje. Reálny svet ľudí v 16. a 17. storočí bol iný ako ten náš. Nezabúdajme, že mnohé veci, ktorým dnes skalopevne veríme, sa budú zdať rovnako absurdné o tri či štyri storočia neskôr!
