Kult svätej Hildegardy zažíva obrovský rozmach. Stredoveká lekárka a vizionárka používala na liečenie látky prítomné v prírode, ale skutočné liečenie očakávala od Boha.
Jednou z najznámejších osobností stredovekej lekárskej vedy bola sv. Hildegard z Bingenu (1098 – 1179). Učenie mníšky vizionárky spočíva v prízvukovaní harmonickej jednoty celého sveta, ktorý je stvorený Bohom. Harmónia sa vzťahuje aj na ľudské telo, je zdrojom jeho zdravia, kým jeho narušenie a nepokoj v ňom sú príčinou chorôb. Pre navodenie harmónie radí sv. Hildegard využiť komponenty, látky sveta, ktoré majú silu liečiť, lebo im to dal Boh. Nikdy neliečila telo oddelene od duše, tie podľa nej tvoria nedeliteľnú jednotu, venovala sa súčasne liečbe tela i duše, čiže aj odstráneniu hriechu. Samozrejme, opierajúc sa o Boha s vedomím, že všetka liečivá sila pochádza od Boha a jedine on rozhoduje o tom, či bude človek vyliečený, alebo ostane v chorobe. Základné diela Hildegardy venované liečeniu sa nazývajú Physica (Náuka o prírode) a Causae et curae (Príčiny a liečenie chorôb). V nich sa tematike zvierat nevyhýbala.
Zdravie z lekárne nemeckej prorokyne
Súčasné dostupné vydanie v slovenčine Zdravie z lekárne sv. Hildegardy, ktorá čerpá z Hildegardiných kníh, tiež obsahuje niekoľko receptov, ktoré súvisia so zvieratami. Samozrejme, do knihy sa dostali také, ktoré sú stráviteľné aj pre človeka dnešnej doby. Treba dodať, že zvieracie liečiteľstvo je v knihe zastúpené málo, gro predstavujú bylinky a celkom solídne zastúpenie majú drahé kamene.
(Môj obľúbený recept s drahým kameňom je liečenie popudlivosti, bláznovstva a klamstva – človek trpiaci na tieto neduhy si má do úst vložiť väčší kus surového diamantu a sila kameňa porazí zlo v ňom. Samozrejme, recept má vnútornú logiku, človek, ktorý siahne po takejto liečbe, musí si svoj problém, svoju chorobu uvedomiť a priznať si ju, potom diamant naozaj môže pomôcť ovládnuť sa. Chcela by som totiž vidieť človeka, ktorý sa neovládne, keď má v ústach diamant.)
V spomínanej knihe Zdravie z lekárne sv. Hildegardy sa vyskytuje okolo tridsať zvieracích receptov, ak nerátam úvodný opis jednotlivých druhov mäsa a ich vplyv na zdravie človeka. Vo väčšine pôsobia kultivovane a fundovane aj pre dnešného čitateľa.
Napríklad svätá Hildegard radí používať ovčiu vlnu ako posteľnú perinu v prípade reumy, rovnako ovčiu kožu odporúča na používanie v posteli či v ošatení, lebo oproti iným druhom kože nezapríčiňuje pýchu, túžby a choroby. Z kožušín ponúka kniha ešte jazvečiu kožu na prípravu topánok, ak niekto trpí na studené nohy, alebo na akékoľvek iné ochorenie nôh. Podľa svätej Hildegardy pri bolesti pľúc pomôže kozie mlieko a základ mnohých bylinkových extraktov tvorí kozia masť. Relatívne často sa objavujú aj med a maslo, zásadne ako látky zvyšujúce pôsobenie bylín, alebo ako nosné látky, ktoré slúžia na posilnenie organizmu, pri celkovej slabosti, problémoch s pľúcami a trávení. Medzi nezvyčajnejšie recepty patria odporúčanie veľrybieho mäsa, jelenieho loja a špiku na liečbu reumy alebo natieranie rán žlčou zajaca.
Ďalšie oveľa kurióznejšie recepty a odporúčania možno však nájsť v originálnych textoch sv. Hldegardy. Uvádzam pár ukážok z jej Physicy – Náuky o prírode. Nie preto, aby som vyvolala pohoršenie, ale aby som priblížila autentický spôsob písania a uvažovania v stredoveku.
Žaba
Žaba je studená a trochu vlhká, preto nemá takú nebezpečnú moc ako ropucha. Ak v niektorom orgáne, okrem hlavy, človek pociťuje dnu, nech si vezme žabu a nech ju udusí nad alebo pod nejakou malou rastlinou. Potom na časť tela, ktorá je napadnutá dnou, nech hneď položí teplú šatku a na ňu na krátky čas nech položí uhynutú žabu. Dna sa po pol roku či roku stiahne.
Korytnačka
Korytnačka je teplá a je v nej aj vlhkosť. Ak niekto požil, zjedol alebo vypil jed, nech rozdrví jednu celú korytnačku, k prachu nech pridá trochu pšeničnej múky tak, aby prach predstavoval päťnásobok múky; k zmesi primieša aj vodu a sformuje malé koláčiky, ktoré vysuší na slnku alebo v teplej, ale už mierne vychladnutej peci. Po uschnutí koláčiky nanovo rozdrví a skonzumuje to spolu s jedným vajíčkom, tak sa od jedu očistí buď v podobe nádchy, alebo vylučovaním.
Dážďovka
Dážďovka je veľmi teplá a rodí sa, keď sa začína zelenať, keď vyráža tráva, vzniká teda v šumení tejto obnovy. Pre svoju čistú povahu nemá kosti a je dobrá a užitočná ako veľa iných vecí, napríklad škorica. Ak niekto má skrofulózu, nech chytí veľa dážďoviek, ktoré kvôli dažďu vyliezajú na zemský povrch, uloží ich do nádoby alebo hrnca a trochu ich podymí jačmennou slamou, aby zahynuli. Potom k nim pridá pšeničnú múku, celé nech silno zamieša, v podobnom množstve pridá trochu vína a octu a znovu zmieša. Opäť pridá trochu vína a octu v podobnom množstve a znovu zamieša, akoby pripravoval cesto. Z tohto cesta priloží na skrofulózu, predtým ako praskne, a má to tam držať tri dni, čistota týchto čistých červov zníži nečistotu jeho mäsa a nečistota tam ďalej nemôže ostať. Koho bolí žalúdok, nech si zohreje výkaly tej istej dážďovky v hlinenej nádobe, a nech si to položí na prsia a žalúdok, často to opakujúc, jeho žalúdok sa očistí a jemu samému sa uľaví.
Slimák
Slimák, ktorý má dom, chodí po zemi, je studený podľa povahy. Slimák, ktorý dom nemá, nie je v liečení veľmi užitočný. Ak niekoho nahlodávajú červy, nech si vezme dom slimáka, nech ho rozdrví a nasype prach tam, kde je napadnutý červami, červy zahynú a človek sa vylieči…
Nesúďme…
Všetky tieto recepty a celá problematika zvieracích liečiv môže byť dnes vnímaná ako poburujúca kuriozita alebo ako dôkaz o temnosti stredoveku. Osobne si však myslím, že nikdy nemožno posudzovať dobu z hľadiska súčasného stavu vedomostí. Väčšina stredovekých liečiteľov sa snažila pomôcť trpiacim (rovnako ako ich dnešní kolegovia lekári, irónia on/off) a ich recepty sú dôkazom ich hľadania a nachádzania pomoci v prírode, ktorá im bola bližšia ako nám. Že sa nám zdajú zvláštne a určite nie nasledovaniahodné – stredoveký človek by sa čudoval asi nám.
