Kniha Iné zlo vychádza z niektorých skutočných udalostí v živote Agathy Christie…ale inak je to úplná fikcia. „V prvom rade sa musím poďakovať Agathe Christe, že poskytla dlhé hodiny radosti čitateľom na celom svete vrátane mňa,“ píše spisovateľ Andrew Wilson, ktorý oživil Agathu Christie už v dvoch príbehoch. Najskôr v Talente na vraždenie, teraz v novinke Iné zlo.
Pozoruhodný detektívny talent slávnej spisovateľky Agathy Christie upútal pozornosť britského zvláštneho agenta Davisona.
Agatha na jeho žiadosť cestuje na Kanárske ostrovy. Na ostrove Tenerife má vyšetriť zvláštnu, desivú vraždu Douglasa Greena, agenta britskej tajnej spravodajskej služby. Počas plavby na zaoceánskom parníku zrazu začuje výkrik. Rozbehne sa na kormu a zdesene sleduje, ako akási žena skáče z lode.
Po tomto otrasnom zážitku sa Agatha ubytuje v luxusnom grandhoteli uprostred krásnych záhrad v blízkosti mora. Tam sa stretne s veľmi zaujímavými postavami vrátane dvoch mužov podozrivých, že sa zaplietli do vraždy Douglasa Greena. Jeden z nich je okultista zahrávajúci sa s čiernou mágiou a druhý tajomník významného archeológa, ktorý môže byť komunistickým špiónom.
Agatha však rýchlo pochopí, že nič nie je také, aké sa zdá. S prekvapením zistí, že zdanlivá samovražda ženy na zaoceánskom parníku s vraždou Douglasa Greena súvisí. A musí odhaliť iné zlo!
Andrew Wilson je žurnalista a spisovateľ, ktorý získal množstvo cien. Jeho práce vyšli v rozličných novinách a časopisoch, ako je Guardian, Washington Post, Sunday Times a Smithsonian Magazine.
Je autorom štyroch uznávaných životopisov, knihy o stroskotancoch z Titanicu a ďalších románov. Vo svojej knihe Talent na vraždenie majstrovsky spracoval príbeh záhadného „zmiznutia“ slávnej spisovateľky Agathy Christie.
Teraz je tu s druhou knihou o slávnej autorke detektívok.
Začítajte sa do novinky Iné zlo:
Kapitola jeden
Cítila som, ako sa loď počas plavby nakláňa, pozrela som cez kruhové okienko na skrytý obzor, no výhľad zastierala špinavá šmuha čierneho búrkového mračna. Sadla som si a odpila som si čistej vody, usilovala som sa preglgnúť nevoľnosť, ale aj dotieravé spomienky na nepríjemné chvíle na mori.
Možno mi urobí dobre čerstvý vzduch, pomyslela som si, aspoň trochu sa nadýcham, a prehodila som nohy cez kraj lôžka. Pozrela som sa do zrkadla, upravila som si vlasy, rýchlo som sa obliekla; vedela som, že na palube bude chladno, preto som si vzala kašmírovú štólu, darček od priateľky Flory Kursovej, a prehodila som si ju cez plecia.
Počúvala som pri spojovacích dverách, ktoré viedli do kajuty, kde spali Rosalind a Carlo. Všade vládlo ticho, nechcela som ich rušiť. Na základe predchádzajúcich skúseností som vedela, že ak nás čaká búrlivá plavba, bude najlepšie, ak ju moja dcéra a asistentka prespia. Vykročila som na chodbu, pridŕžala som sa steny. Ach, len nech to nie je ďalšia Madeira. Počas cesty okolo sveta, na tom úseku turné po britskom impériu, na ktoré som sa vydala s Archiem, som hrozne trpela morskou chorobou, v jednej chvíli som si myslela, že zomriem. Istá spolucestujúca, dáma, ktorá ma videla cez otvorené dvere, sa spýtala stevardky, či som nezomrela.
Hoci teraz som sa pri tej spomienke usmiala, vtedy sa mi jej poznámka nezdala zábavná. Štyri dni som zostala zavretá v kajute a ako chorý pes som vyvrátila všetko, čo som do seba dostala. Vyskúšala som všeličo, ale nič nepomáhalo. Nakoniec mi doktor dal čosi ako tekutý chloroform a po dvadsiatich štyroch hodinách bez jedla mi Archie nalial do úst hovädzí vývar priamo zo šálky. Ach, to bola dobrota! Môj manžel nenávidí choroby, a keď som videla, ako mi dáva po lyžičkách tmavú hustú tekutinu, ešte väčšmi som ho ľúbila.
Láska sa pominula, aspoň z jeho strany. Kríza na konci minulého roka napokon vysala z nášho manželstva život. Archie sa vrátil žiť do Styles a chystal sa predať dom, zatiaľ čo nová žena v jeho živote, Nancy Neelová, odišla z krajiny. Jej rodičia nechceli, aby sa zaplietla do škandálu, ktorý som spôsobila, keď som zmizla, a poslali ju do dočasného exilu. Ale počula som, že po jej návrate z ciest sa s Archiem plánujú vziať. Slovo rozvod znelo tak surovo, tak nepekne, a hoci sa mi nepáčila tá predstava – so stigmou a s hanbou, ktoré všetko sprevádzali a –, vedela som, že to musím prekonať.
Je to také neodvratné ako sila mora, premýšľala som, keď som vyšla von na palubu. Vietor rozbúril vodu, hladina sa priam zúrivo belela. Jemná spŕška morskej vody mi zanechala na tvári mokrú stopu, a keď som si prešla jazykom po perách, cítila som soľ. Po odchode zo Southamptonu sme sa plavili cez Lamanšský prieliv a mierili sme do Portugalska. Hoci som bola pripravená na mal de mer, keď sme sa dostali do Biskajského zálivu, more bolo pokojné ako rybník. Až keď sme odišli z Lisabonu a mierili na juh, postretlo nás zlé počasie. Keď som prechádzala po palube, držala som sa zábradlia a napínala som zrak do diaľky. Kdesi tam bola moja destinácia – Tenerife, jeden z Kanárskych ostrovov. John Davison, s ktorým som sa zoznámila na konci minulého roka, ma presvedčil, aby som mu pomohla pri vyšetrovaní vraždy jedného z jeho agentov, mladého muža Douglasa Greena. Usilovala som sa odolať jeho žiadosti spolupracovať s tajnou službou – spomínam si, že spočiatku mi to pripadalo ako zlý žart –, ale po smrti Flory Kursovej a Davisonovej priateľky Uny Crowovej som to vzala ako povinnosť – musím mu pomôcť. Nebyť mňa, ani jedna z tých žien by nezomrela. Ako by som to mohla odmietnuť?
Okolnosti Greenovej vraždy boli zvláštne – Davison mi povedal, že agentovo čiastočne mumifikované telo sa našlo v jaskyni na ostrove. Na prvý pohľad vyzeralo celé krvavé, ale pri lepšej obhliadke sa ukázalo, že lesklá červená zasušená tekutina na tele bola šťava z dracény, ktorá rastie na Tenerife. Bolo zvláštne, že jeho krv z tela vysali, ale na zemi v jaskyni ani na okolí po nej nebolo ani stopy.
Keď mi to Davison povedal, nemohla som tomu uveriť. Ale vedela som lepšie ako väčšina ľudí, že na tomto svete skutočne existuje zlo. To, ako niektorí ľudia rozprávajú o zločine, ma prekvapovalo – ani čo by vinu za sadistickú vraždu alebo násilný sexuálny útok bolo možné pripísať nešťastnému detstvu či istej situácii. Nie, niektorí ľudia sa narodili zlí, tým som si bola istá, nestali sa zlí iba neskôr. Obávam sa, že tí, čo so mnou nesúhlasia, sú len idealisti s klapkami na očiach a nevedia čeliť krutej realite ľudskej povahy. Hľadela som zlu do tváre v podobe doktora Kursa a nikdy na to nezabudnem; človek doslova cítil pach zla, ktorý z neho sálal. Jeho plán zmanipulovať ma, aby som spáchala vraždu – mala som preto zmiznúť rodine, priateľom a svetu z očí, no dohnal ma tým k absolútnemu pominutiu zmyslov a zúfalstvu. Pochybovala som, že ešte niekedy budem taká ako predtým. V snoch ma ešte vždy mátali hrôzy tých jedenástich dní v decembri minulého roka. Keď som zatvorila oči, videla som tvár Uny Crowovej, úbohej dievčiny, ktorá sa rozhodla ísť v mojich stopách, a tvár Flory Kursovej, nešťastnej manželky môjho mučiteľa, ktorá sa obetovala za mňa.
Znova som pozrela na more, sledovala som, ako obloha v diaľke temnie. Keď som v detstve žila v Devone, celé hodiny som pozorovala, ako sa mení voda v Torbayi, ako sa mení sfarbenie mora a oblohy, odraz oblakov na vlnách. Predstavovala som si, čo leží za obzorom, tie ďaleké krajiny s exotickým podnebím a s neznámymi ľuďmi, usilovala som sa vidieť svoju budúcnosť. Zrejme som nikdy nesnívala, že sa stanem spisovateľkou, a už vôbec nie, že budem pracovať pre vládnu spravodajskú službu. To všetko mi pripadalo fantastické, a predsa to bola pravda.
Davison mi povedal – čo mi to povedal? –, že mám prvotriedny mozog, alebo podobný nezmysel. Zrejme to skôr súviselo s faktom, že na oddelení, kde pracoval, bolo veľmi málo žien. A nikto by určite z ničoho nepodozrieval spoločensky mierne neohrabanú dámu v strednom veku. Mohla som sa pohybovať takmer neviditeľne, klásť otázky, počúvať dôvernosti. Jednoducho som mohla slúžiť ako oči a uši navyše. Prv než som sa vydala na cestu, Davison na mňa naliehal, aby som sa nikdy nedostala do nebezpečnej situácie. Ešte vždy naňho silno doliehala vražda jeho priateľky Uny. Tentoraz nechcel riskovať a trval na tom, že ma bude sprevádzať na ceste na Tenerife. Ale na parníku Gelria – na lodi, ktorá nás mala odviezť zo Southamptonu do Las Palmas, a potom mal každý ísť ďalej svojou cestou – aj na Tenerife mal Davison cestovať pod vymysleným menom Alexander Blake. Bude vraj jednoduchšie, ak budeme predstierať, že sme sa predtým nepoznali, na lodi sme sa stretli prvý raz.
Plánovala som nechať svoju dcéru Rosalind v opatere mojej sestry v Abney Halle, na predmestí Manchestru, ale keď som pred ňou spomenula, že musím znova odísť, veľmi ju to rozrušilo. Mala už sedem a pol roka, a teda bola dosť veľká, aby do istej miery chápala zložitý svet dospelých, a pomyslenie, že odídem, jej bezpochyby pripomenulo hrôzy predošlého roka: uniformovaných policajtov, napätú atmosféru v dome, ustarostené tváre služobníctva; bála sa, že niečo uvidí na titulnej stránke novín alebo začuje pokrik kolportéra. Okrem toho mi zrejme neodpustila, že keď som v roku 1922 odišla na cestu okolo sveta, nechala som ju doma takmer celý rok. A tak som sa váhavo zmierila s tým, že dcérka ma bude sprevádzať na Kanárske ostrovy. Bude na ňu dozerať Carlo a ja sa postarám, aby sa jej nič nestalo. Chvíľu mi trvalo, kým som rodinu a doktorov presvedčila, že dovolenka mi prospeje – robili si pre cestu obavy, voda, neznáma strava… ale napokon súhlasili. Niekoľko týždňov v príjemnom podnebí mi upokojí nervy a zlepší náladu.
Vtedy ma nápor mrazivého vzduchu donútil pritiahnuť si štólu tesnejšie okolo pliec. Čerstvý vzduch mi prospel, ale bolo veľmi chladno. Už som sa chcela vrátiť do kajuty, keď som začula akýsi zvuk – spočiatku som ho považovala za prenikavý škrek čajky. Vzápätí ten zvuk znova preťal vzduch – určite to bol výkrik ženy a prichádzal zo zadnej časti lode. Rozbehla som sa po prázdnej palube dozadu. Obzerala som sa, či by niekto nemohol pomôcť, ale nikde som nikoho nevidela. Bežala som, počula som svoj dych – zrýchlený, plytký, vystresovaný –, ale keď som prišla na kormu, krik stíchol. Na konci lode som videla stáť statnú tmavovlasú ženu – hľadela na more. Pár metrov od nej stála iná žena, štíhla blondínka, a keď ma zazrela, prešla pár krokov k svojej spoločníčke.
„Nie, Gina, nerob to,“ blondínka vystrela ruku. „Viem, že ma nenávidíš, pravdepodobne nás oboch nenávidíš, ale nestojí to za to. My nestojíme za to.“
Brunetka jej odpovedala tak, že preliezla cez zábradlie na úzky výčnelok a oboma rukami sa držala dreveného zábradlia.
„Prosím vás, nie,“ skríkla som do vetra, nebola som si istá, či ma tá žena počuje. „Ako sa voláte?“
Obrátila som sa k jej priateľke, krásnej blondínke s uslzenou tvárou. „Hovorili ste, že je to Gina? Tak sa volá?“
„Áno, Gina,“ odvetila. „Nejako sa dostala na loď. V Anglicku bola nezvestná, nikto nevedel, že je tu. Viete, zistila, že jej manžel Guy…“
Zvyšok som nepočula, lebo v tej chvíli zavial od mora hrozný vietor, musela som cúvnuť. Z temnejúcej oblohy začali padať veľké kvapky dažďa.
„Skúšali ste privolať pomoc?“ zvolala som. „Prepáčte, kto ste?“
„Slečna Hartová. Nie, vstala som zavčasu, že sa prejdem po palube. Náhodou som na ňu natrafila a nikto nebol nablízku. Vtedy som začala kričať. Nevedela som, čo robiť.“
„Poznáte sa? Ste si blízke?“
