Vodné kanále mexického okresu Xochimilco skrývajú znepokojujúce miesto. Na jazere Teshuilo leží ostrov, ktorý je už na prvý pohľad radikálne odlišný. Na stromoch tohto ostrova visia tisícky znetvorených bábik v rôznych stupňoch rozpadu. Ich telá hojdajúc sa vo vetre sú posadnuté duchmi a v noci ožívajú.
V päťdesiatych rokoch sa na tento ostrov nasťahoval tulák menom Don Julian Santana Barrera. Považoval ho za perfektné miesto pre jeho štýl života. Netušil však, že sa tento ostrov nazýva aj prekliaty.
V dvadsiatich rokoch sa na breho tohto ostrova hrali tri malé dievčatká. Jedna z nich sa pri hraní šmykla a utopila sa v tmavých vodách kanála. O pár týždňov na miesto, kde našli jej mŕtve telo našli zohavenú bábiku. Ľudia začali veriť, že je ostrov pripútaný k mŕtvemu dievčatku a toto miesto je prekliate.
Keď sa po tridsiatich rokoch na ostrov nasťahoval Julian, duch dievčaťa sa mal konečne s kým kontaktovať. Julian tvrdil, že mu dievčatko povedalo ako umrelo a požiadala ho, aby na ostrov priniesol nejaké bábiky. Dievčatko bolo osamelé a nemalo sa s čím hrať. Navyše mali pomôcť odohnať zlých duchov, ktorí sa zakrádajú týmito kanálmi. Julian ani chvíľku neváhať a dievčatko počúvol. Nie len preto, že chcel aby bola šťastná a našla svoj pokoj, ale aj aby odohnal zlých duchov. Vždy keď našiel nejakú pohodenú bábiku alebo sa nejaká plavila v kanáli, priniesol ju na ostrov. Povrávalo sa, že niektoré z bábik dokonca znetvoroval, aby boli strašidelnejšie.
Mnohé roky bol tento ostrov opustený a Julian si šťastne nažíval na tomto kúsku zeme. Veselo si obrábal svoju pôdu, pričom nad hlavou v korunách stromov mu viseli bábiky. O štyridsať rokov, v roku 1990, však bola oblasť Xochimilco vyhlásená za národné dedičstvo. Následne boli tieto kanále vyčistené a po rieke začali premávať lode.
O Julianovi sa hovorilo, že je to blázon, ktorý sa snaží bábiky priviesť k životu. Neskôr však zistili, že je naozaj neškodný a jeho záľuba je iba atypická. Ostrov vďaka bábikám veľmi rýchlo dostal prezývku La Isla de las Muñecas, teda Ostrov bábik. Podľa Juliana však žiadna z týchto bábik nedokázala dievčatko uspokojiť. Zakaždým ich chcela viac a viac. Bábiky sa rozrástli na tisíce. Julian dokonca postavil svätyňu pre bábiky, ktoré boli špeciálne.
V apríli roku 2001 sa Julian zdôveril svojmu synovcovi o hlasoch, ktoré na neho hovoria a lákajú ho do vôd kanálu. Dodal však, že im doposiaľ odolal. Synovec Anastasio si pre niečo odskočil, no keď sa vrátil, našiel už len strýkovu mŕtvolu. Jeho strýko plával tvárou dolu vo vode, na mieste, kde sa pred niekoľkými rokmi utopilo dievča. Povedal mu o týchto hlasoch preto, lebo sa im rozhodol poddať?
Aj napriek Julianovej smrti bábiky z ostrova nezmizli. Tento ostrov stále strážia bábiky, ktoré sú zároveň jedinými obyvateľmi tohto ostrova. Čas a počasie dodal bábikám ešte strašidelnejší vzhľad. Hovorí sa, že tieto bábiky v noci ožívajú. V noci sa začnú hýbať a rozprávajú sa medzi sebou. Anastasio dokonca tvrdí, že videl ako sa hýbu, otáčajú hlavami, žmurkajú či hýbu končatinami.
