Už trailer ma doslova prikoval k sedačke. Spojenie chladnej, industriálnej hudby islandského skladateľa Jóhanna Jóhannssona, ktorá udierala po hlave so starostlivo vybranými zábermi, do mňa hádzali jednu vizuálnu bombu za druhou. Nevedela som, či na film chcem ísť. Mala som z neho akýsi nepohodlný pocit, ktorý po premiére ešte zosilnel. Sicario však rozhodne patrí medzi filmy, ktoré treba vidieť. Pripravte sa na brutálny svet, kde hranica medzi spravodlivým a zlým neexistuje.
Kanadský režisér Denis Villeneuve natočil brilantný policajný thriller s etickým presahom. Agentka elitnej jednotky FBI Emily Blunt je vybraná ako členka tímu prísne utajenej akcie, ktorá má za úlohu bojovať s nebezpečnými drogovými kartelmi v pohraničnej oblasti mezi USA a Mexikom.
Hlavná hrdinka dostane minimum informácií a vlastne vôbec netuší, do akej mašinérie sa dostala. V podobnej situácii sa nachádza aj divák, ktorý sa počas celého filmu snaží rozmotávať komplikovanú dejovú líniu. A v tom tkvie sila Sicaria – vynikajúca narácia, scenár a veľmi úsporná práca s dejovou zápletkou.
Emily Blunt ma prekvapila vlažným výkonom. Akoby nevedela čo medzi toľkými drsnými mužmi hľadá. Pripadala mi totálne stratená a ako profesionálka FBI, ktorá prežila už toľko akcií, nemala pôsobiť tak krehko a zraniteľne. Chýbali mi u nej svaly a „gule“. Mala som pocit, že celý film len zmätene, s vytreštenými očami čakala, čo sa s ňou bude diať. Akoby nekontrolovala dianie okolo seba, čo z titulu svojej postavy zvládať mala. Jej ufňukané jednanie mi narušovalo pôžitok z filmu, neviem či ju režisér schválne nevybavil pevnejšou „kožou“ alebo či to malo na svedomí jej nešikovné stvárnenie. Rozumiem, že jej postava mala byť tým nevinným, morálnym hrdinom, ktorý sa snaží bojovať o spravodlivosť a nastaviť morálne hranice, ale mohlo to byť lepšie…
Samostatná kategória je excelujúci výkon Benicia del Tora, ktorý celý film nesie dopredu. Tajomný, mĺkvy, arogantný, nebezpečný, no o to presvedčivejší. Aj keď hlavná úloha má patriť Emily Blunt, Benicio ju v úlohe tajomného vládneho poradcu absolútne a suverénne zatienil. Jeho vstup do filmu je nenápadný, tichý, ale o to zlovestnejší… Páčilo sa mi, že režisér schválne zdržuje diváka v zistení jeho pravej identity. Možno sa zdá, že sa jeho prejav obmedzuje len na pobehovanie so zbraňou a trúsenie frajerských hlášok, ale niektoré scény – hlavne finálna je tak absurdná, ale v kontexte diania v súčasnom Mexiku tak reálna a šokujúca, že sa vám bude tajiť dych.
Doménou filmu je dokonalá práca s napätím. Dokumentárne ladené zábery a najmä akčné nočné scény vás naťahujú a ste nútení vzrušenie prežívať spolu s vojakmi. Už dávno som nezažila film, ktorý by ma takto vtiahol do deja. Nadupané akčné scény, ale nie tým epilepticko-mišmašovým strihom, ale konštruktívnym rozprávaním príbehu, záber po zábere odhaľujú temnú a zlú povahu sveta, v ktorom postavy musia prežiť. Nikto vás tu nebude poučovať. Nikto sa tu s vami nebude piplať.
Scény, v ktorých sa odohrávala tá pravá tajná policajná akcia sú autentické a neočakávané, cítite, akoby ste boli priamo ich účastníkmi. Prispieva k tomu aj roztrasená kamera, ktorá občas pripomínala počítačové hry a myslím, že nimi scény boli aj inšpirované.
Pomery v mexickom Juaréz sú viac než nebezpečné a neľudské. Film však nehľadá riešenie, je len verným a neľútostným obrazom súčasných pomerov – nič nie je čiernobiele a nikto nie je dobrý a zlý. Tak vzniká divákova dilema komu vlastne nadržovať.
Na konci filmu na mňa zasadla strašná ťažoba a premýšľala som, ako vlastne ľudia v niektorých krajinách musia žiť, zatiaľ čo mi sedíme v kine a zdanlivo sa „bavíme“ na tom, čo je pre nich každodennou realitou a bojom o vlastný život…
Hodnotenie: 100 %
Photo: www.pinterest.com
Comments are closed.