Ak by ste náhodou zablúdili do Budapešti a zatúžili po šálke lahodnej, čiernej kávy, zamierte do tohto zlatého paláca, kde sa zastavil čas. Nedajte sa zmiasť názvom – s New Yorkom má táto kaviareň spoločný len názov a sebavedomý, dych berúci šarm. Po vstupe ostanete samým ohúrením len stáť, čo je v poriadku, lebo na miesta sa aj tak čaká… Aspoň máte čas všetko vstrebať a rozhliadať sa. Tento ligotavý, veľkolepý priestor si vás ihneď podmaní. U mňa to bola láska na „prvosekundový“ pohľad.
Budapešť je moja srdcovka. Chodím ju navštevovať často. Len tak sa poprechádzať, zablúdiť v spletitých uličkách alebo sa ulievať v jednej z jej prudko romantických kaviarní. Budapešť je ako milenka, ktorú nejde opustiť. Neustále sa musíte vracať, vždy pre vás ukrýva nejaké prekvapenie.
Neviem prečo, ale pociťujem tu nedefinovateľný kľud. Akoby som prišla domov. Pritom tep mesta je omnoho rušnejší, než napríklad v Prahe, v ktorej žijem. Napriek tomu v tomto maďarskom veľkomeste plynú dni pomalšie a človek sa cíti… pokojnejší. Všadeprítomné objatie historických budov a vášnivý dych mesta mi vždy rozohrá všetky žilky v tele.
Moja káva, moje mesto
Budapešť má silnú kaviarenskú tradíciu. Ak máte radi sladkosti, ste na správnom mieste. Na každom rohu nájdete malú kaviareň, kde prinajmenšom zoženiete „dobošku“ – tradičnú, vrstvenú maďarskú tortu s chrumkavou karamelovou polevou.
„Bez kaviarní by neexistovala literatúra“, povedal jeden z najslávnejších maďarských spisovateľov Márai Sándor, ktorý v New York Café často sedel, rozjímal a písal. S literatúrou je vôbec táto kaviareň hlboko spätá. Počas svojej dlhej histórie, kedy prežila niekoľko politických režimov, bola ohniskom stretávania sa maďarských umelcov a spisovateľov. Vzniklo tu veľa významných diel a doteraz na stolíkoch vidíte rukou písane básne.
Kaviareň má 120 rokov a v roku 2011 vyhrala v medzinárodnej súťaži cenu za „Najkrajšiu kaviareň sveta“, čo je ocenenie viac než zaslúžené.
New Yorský palác, ktorej súčasťou je samotná kaviareň, slúžila pôvodne ako sídlo poisťovne. História budovy začala v 19. storočí, kedy Max Aufricht – maďarský učiteľ, prišiel do Budapešti, aby tu odštartoval svoju kariéru váženého pedagóga. Jeho ambície ho však dostali až na miesto úspešného právnika. Pri jednej zo svojich ciest, sa v Paríži stretol so zástupcami New Yorskej poisťovne a rozhodli sa pre vybudovanie maďarskej pobočky, ktorá však potrebovala sídlo. Majitelia si predstavovali eklektickú, monumentálnu budovu v centre mesta. Projekt dostal na starosť hlavný architekt Hauszmann Alajos. V spolupráci s Korbom Flórisom a Gierglom Kálmánom vytvorili prepychový, štvorposchodový palác s pompéznou kaviarňou.
New York Café svoje dvere otvorila 23. októbra v roku 1894. Vtedajší majiteľ Steuer Sándor pozval na otvárací večierok miestnu umeleckú smotánku, ktorá bola kaviarňou tak unesená, že v bohémskej rozmarnosti šmarili kľúč od vstupných dverí do Dunaja – vraj aby kaviareň už nikdy nezatvorila. Táto historka sa spája s menom uznávaného novinára a spisovateľa Ferenca Molnára, ale historikom sa doteraz nepodarilo rozlúštiť, či je táto legenda skutočne pravdivá. Každopádne sa takémuto druhu šialenstva nedivím: New York Café má neuveriteľne silné fluidum..
Kaviareň sa v roku 1990 ocitla bez majiteľa a chátrala. Istú dobu slúžila dokonca ako sklad, čo je vzhľadom na exkluzivitu priestorov veľmi smutné. Našťastie sa budovy v roku 2001 ujala talianska sieť hotelov Boscolo, odkúpila ju od štátu, zrenovovala a pod svojimi ochrannými krídlami ju drží dodnes.
Noví majitelia úzkostlivo trvali na tom, aby bola pôvodná architektúra a každý detailný prvok zdobenia perfektne dodržaný, preto si mohla kaviareň zachovať svoju pôvodnú atmosféru, štýl a prepychový nádych. New York Café sa tak stala tepajúcim srdcom hotela.
Nebo v papuľke
Do kaviarne sme sa dostali zhruba po piatich minutách čakania, kedy nás milý čašník usadil k stolu. Keďže sme boli celí zmrznutí po vianočnej prechádzke mestom, objednala som si klasickú horúcu čokoládu s domácou šľahačkou a moji spolustolovníci sa vrhli na objednávanie dezertov.
Všetko prebiehalo nezvykle ľahko a plynulo. Dezerty pristáli na stole do desiatich minút a mohli sme si oči vyočiť: minimalistické, čisté aranžmá jedla a doplnkových ingrediencií pôsobili na oči ako magnet. Dokonalá symfónia farieb a tvarov. Určite vyskúšajte kolekciu malých tortičiek, ktoré ponúkajú ako jeden chod. Sú nezabudnuteľné čarovné a chutné. Už len to servírovanie je pôžitkom štekliacim všetky zmysly.
Naša sladká nálož…
Ovocná ganáž s vanilkovým krémom – tá najjemnejšia, našľahaná sladká pena, akú som kedy jedla…
Malá tortička z lieskových orieškov s chrumkavým čokoládovým kabátikom
Osviežujúce sú dômyselne zostavené šaláty, v ktorých nájdete aj klasiku ako cézar šalát, sendvič s domácimi údenými rebierkami z „mangalice“ (špeciálny maďarský druh bravčového) alebo domáce ľahké cestoviny s typickými omáčkami: špagety s hovädzím ragú, červeným vínom a rozmarínom, penne s gorgonzolou, špenátom a čerstvým tuniakom alebo husaciu paštétu s pyré zo zeleného jablka a anízovými reďkovkami. Pôvabné, však?
Prezerať si ich jedálny lístok je dokonale zostrojené mučenie chuťových buniek. Osobne mám v pláne vyskúšať ich raňajkové menu – tie americké palacinky s javorovým sirupom a créme fraiche znejú jednoducho neodolateľne…
Kráľovstvo kávy a rozliateho atramentu
Honosné zdobenie kaviarne je ohromujúce: robustné mramorové stĺpy oddeľujú jednotlivé časti kaviarne. Oplatí sa vyjsť hore schodmi a vychutnať si pohľad na panorámu celého interiéru. Na strope sa objavujú fresky od Gusztava Mannheimera a Ferenca Eisenhuta, ktoré vznikli okolo roku 1 800. Zvyčajne v kaviarni hrá aj živá klavírna hudba.
Grandiózne belle epoque podčiarkujú benátske krištáľové lustre. Mäkké osvetlenie odráža zlaté štukovanie na stenách a všeobjímajúci lesk a prepych, akoby ste vstúpili do kráľovského paláca. Po celú dobu, čo som sedela pri stole a popíjala horúcu čokoládu, som nevychádzala z úžasu.
Vo večerných hodinách bola kaviareň tak plná hostí, že mi pripomínala typickú parížsku kaviarenskú vravu. Nakoniec som aj tak nevydržala sedieť a behala som z jedného miesta na druhé. Chvíľu som sa vyžívala vo výhľade na druhom poschodí, sedela pri zábradlí na malom balkóne, rozvaľovala sa na gauči pod obrovským vianočným stromčekom v lobby hotela Boscolo alebo sa len tak motala pomedzi čašníkov, ktorých to absolútne netankovalo. Takže sa nehanbite labzovať po priestore a fotiť, čo sa vám zachce. Presne tá uvoľnená ľahostajnosť je to, čo mi hneď padlo do nôty.
Pre literárnu dušu ako som ja, je toto miesto priam magické. Vedela by som tu presedieť hodiny a písať. Predstavovala som si, ako sem chodievali všetky maďarské spisovateľské esá vo svojich elegantných oblekoch a pri litroch kávy tvorili svoje veľdiela. Dokonca sa istú dobu v hornej galérii kaviarne editovali významné maďarské noviny „Nyugat“.
Básnicí a spisovatelia považovali kaviareň za svoj domov. Ferenc Molnár tu napísal svoje najvýznamnejšie dielo „Pál utcai fiúk“ (Chlapci z Pál-ovej ulice). Tvorili tu aj Zsigmond Móricz, Dezső Kosztolányi a Endre Ady. Papier a atrament dostávali spisovatelia zadarmo, až do momentu, kedy sa majiteľ kaviarne nahneval kvôli atramentovým škvrnám na zamatových poťahoch.
Dezső Kosztolányi veľmi presne opísal atmosféru kaviarne:
„Kaviareň šumela, hluk silnel. V tomto jemnom ruchu hostia cítili tep vlastného života, že niekam idú, smerujú. Vyhovovalo mi stratiť sa v tejto pare, v tomto útulnom šume… sedieť, na nič nemyslieť, len pozorovať, ako to všetko naokolo vrie, bubloce a žije…„
Z druhého poschodia sa plynulo dostanete na impozantné lobby hotela Boscolo. Nedalo mi, nerozvaliť sa na pohodlných sedačkách a pokochať sa všetkým tým neuveriteľným ligotom a luxusom. Všade naokolo vás obklopuje zlato, starožitný nábytok a všadeprítomný mramor. Cítite sa ako v rozprávke, akoby ste sa ocitli v nejakom inom svete. Je to romantický a nádherný zážitok, pre ktorý stačí vyjsť pár schodov…
Photo credit © newyorkcafe.hu, © Viktória Vargová
