Tichá sila introvertov

Podľa

23. novembra 2015

8519

Bojovala som s tým celý život. Od malička. „Pozdrav sa, podaj ruku, zaspievaj, zarecituj, nehanbi sa!“ To som nenávidela najviac: „nehanbi sa!“, akoby šlo emócie vypnúť a zapnúť. Obťažovala a unavovala ma veľká spoločnosť, nedokázala som sa s nikým nezáväzne baviť a nemala som rada, keď niekto určoval čo a kedy mám robiť. Najradšej som sa zavrela do izby, počúvala hudbu na slúchadlách (aby ma ani náhodou nikto nerušil), čítala, písala a snívala o tom, že raz budem spisovateľkou.

Ten, kto je introvert presne vie, o čom rozprávam. Ukazovanie prstom, hlúpe chichotanie: „bože, tá je divná“. Bola som divná, lebo som sa nehrnula do zoznamovania, ani som neviedla rozhovory o ničom (to som radšej mlčala alebo si vytiahla knižku) a nechodila na diskotéky. Keď sa na seba pozerám z odstupu pár rokov, zdajú sa mi mnohé vtedajšie situácie smiešne, ale viem, že v tom čase boli pre mňa smerodatné. Želám si, aby mi v tej dobe niekto povedal: „neboj, to bude v pohode, uvidíš, že v budúcnosti svoju osobnosť zvládneš a dokonca z nej budeš ťažiť“.

Najhoršie bolo, že okolie moje správanie posudzovalo ako arogantné, chladné a namyslené. Ľudia nevedeli pochopiť, prečo mi je dobre osamote, prečo som neustále zasnívaná a prečo som proste tichá a hanblivá.

Každý sme osobnostne nastavení inak. Štatistiky hovoria, že pomer introvertov k extrovertom je cca 25 – 30% ku 75-70%. Niektoré zdroje ale uvádzajú, že je to pol na pol. V každom prípade ale platí, že nikto nie je čistý extrovert alebo introvert. Vždy je to nejaký hybridný mix charakteristických vlastností a emočného nastavenia.

Keď si to všetko spätne uvedomujem, nerozumiem jednej veci – prečo majú ľudia potrebu introvertov neustále značkovať, zlepšovať, poučovať a hovoriť im čo a ako majú robiť. Hnevá ma to najmä pri deťoch, ktoré poriadne ešte ani nevedia, čo si so svojimi povahovými rysmi počať. Pomôžme im vyznať sa v spleti vlastných pocitov a upevňujme v nich jedinečnosť. Je to jeden z najdôležitejších elementov v ich živote – sebapoznanie a schopnosť prejaviť sa.

Slovníky definujú introverta (z latinského intro = vnútri, versio = obracať) ako človeka, ktorý sa obracia do svojho vnútra, zameriava sa na svoj vnútorný svet, v ktorom prevláda fantázia a predstavivosť, sú to ľudia premýšľaví, mlčanliví, snažia sa zachovať odstup od ostatných a navonok sa javia ako nespoločenskí.

Carl Jung, švajčiarsky psychoterapeut vo svojej teórii psychologických typov kategorizoval introvertov ako ľudí, ktorých samota robí šťastnými, majú bohatú predstavivosť a umelecké tendencie. Často stoja mimo spoločnosti a sú takmer vždy „tí nepochopení“. Jung ich vykresľuje ako jedincov, ktorí dávajú veľký význam svojmu vnútornému pohľadu na svet a svoje rozhodnutia prinášajú väčšinou na základe svojich vnútorných nemenných presvedčení.

Introverti sa správajú utiahnuto, lebo sú sústredia na svoje vnútro. Sú rezervovaní, lebo sú často zamyslení. Sú tichí, lebo radšej počúvajú. Práve z uvedených dôvodov sa mnohí z nich stávajú umelcami, spisovateľmi a inovátormi.

Štúdia centra na rozvoj talentovaných ľudí The Gifted Development Center zistila, že 60 % detí s určitým nadaním sú introverti: ich vnútro koreluje s introspekciou, schopnosťou pohlcovať agresiu, sú hlboko senzitívne a dosahujú vynikajúce študijné výsledky.

Introverti nepociťujú túžbu obklopovať sa ľuďmi 24 hodín denne. Popravde, ich to nesmierne vyčerpáva a znervózňuje. Treba im dať čas na „pozviechanie“. Ak ich budete nasilu tlačiť do spoločenského správania, jediné čo tým dosiahnete je, že vyvoláte ešte väčší odpor a afektové správanie najťažšieho kalibru – introvert je totiž schopný bez mrknutia oka postávať celý večierok pri bare a čítať najnovšie články na svojom mobile.

Introverti neudržujú „prázdne priateľstvá“. Nepotrebujú udržiavať styky len preto, aby sa necítili sami. Ba naopak. Radšej majú pár verných priateľov, ale na celý život. Stoja pri nich verne a kedykoľvek sú ochotní pomôcť.

Introvertné správanie je doteraz posudzované ako defektné, čudné, iné, spoločnosťou neprijateľné. Každý zamestnávateľ túži po asertívnom, ambicióznom, komunikatívnom extrovertovi, tímovom hráčovi s líderskými schopnosťami. Pre introvertov je veľmi ťažké napasovať sa do presne stanovených mantinelov a systému. Preto sa ľudia s introvertnou povahou naučili hrať na extrovertnú nôtu, len aby získali prácu. Je to pre nich však enormne zaťažujúce a vyčerpávajúce, nakoľko ich to stojí veľmi veľa úsilia a pretvárky.

Ešte v roku 2011 bola introvertnosť posúdená Americkou psychiatrickou asociáciou ako porucha osobnosti! Len preto, lebo introverti radšej ostávajú doma so svojimi myšlienkami a vo svojom vnútornom myšlienkovom svete, ešte neznamená, že sú problémoví alebo je s nimi niečo v neporiadku.

Introverti sú niekedy doslova posadnutí dosiahnutím svojich životných cieľov. So svojími vnútornými vášňami dokážu harmonicky súznieť a systematicky, neúnavne pracovať na ich vyplnení. Majú tendenciu nevšímať si názory druhých a tvrdohlavo šliapať svoju cestu na vrchol.

Introverti, či chcú alebo nie, si veľmi starostlivo vyberajú ľudí, s ktorými sa dokážu kamarátiť a nadväzovať dlhodobé kvalitné priateľstvá. Introvert sa vyžíva v dlhých, hodinových rozhovoroch, ktoré naplnia inšpiráciou obe strany. Preto je pre neho náročné nájsť ľudí, s ktorými môže viesť hlboké diskusie alebo len jednoducho byť v ich spoločnosti a nemusieť povedať ani slovo, bez štipky trápnosti.

Introverti nemajú radi telefonovanie. Radi ho minimalizujú na čo najkratší čas a často sa stane, že nedvíhajú telefón ani svojím najbližším. Hlavne, keď vykonávajú nejakú činnosť, z ktorej nechcú byť vytrhnutí. Ozvú sa vám, až keď to bude vyhovovať im. Možno sa zdá chovanie introvertov rozmaznané alebo sebecké, ale nie je to tak. Je to len iný štýl premýšľania, existencie, poňatia sveta a časopriestoru okolo seba.

Typické správanie introvertov

Častejšie prichádzajú s originálnym riešením, ale je to podmienené dlhším časom na analýzu a roztriedenie svojich myšlienok.
Majú dar chápať ľudí, sú empatickí, rešpektujú ich slabosti a sú schopní lepšie odpúšťať chyby.
Málokedy kritizujú druhých, ale seba až príliš často.
Dokážu byť sami so sebou a nikdy sa nenudia.
Majú menej energie, po dlhšom stretnutí potrebujú čas na regeneráciu a oddych.
Majú radi menej rušné prostredie a snažia sa o čo najjednoduchší prístup k životu, nakoľko im udržuje prehľad.
Ak sa ich niekto na pracovnej porade spýta, aký majú na niečo názor, zväčša nedokážu pohotovo reagovať.
„Small talk“ im nie je blízky. Radšej mlčia, akoby mali len tak plácať nezmysly.
Aj keď sa nachádzajú v obklopení davu alebo dokonca vlastnej rodiny, dokážu sa cítiť osamotene.
Potrebujú mať svoj vlastný priestor, kde sa môžu utiahnuť, keď je už na nich vonkajší svet priveľký.
Väčšinou majú partnerský vzťah s chápajúcim extrovertom, s ktorým sa vzájomne doplňujú.
Všímajú si detaily a javy, ktoré iní nevidia. Sú vynikajúci pozorovatelia a neustále analyzujú každodenné situácie.
Majú dobre vyvinutú intuíciu a dokážu „čítať“ v ľuďoch.
Radi píšu, niektorí introverti sa lepšie vyjadrujú písomne než hovoreným slovom.
Veľa z nich sa zaujíma o umenie, vedu a oblasti, v ktorých môžu byť samy a zahĺbiť sa do svojej práce.

Byť introvertom znamená oveľa náročnejší štart do dospelého života. Introvert musí nechcene prekonávať prekážky, na ktoré extrovert ani nepomyslí, nakoľko ich robí automaticky a prirodzene.

Je nesmierne dôležité pozitívne podporiť deti s introvertnými črtami a už do malého veku ich smerovať k presvedčeniu, že aj oni budú v živote úspešné a môžu dosiahnuť svoje sny, keď prijmú samé seba a naučia sa so svojou introvertnou, ale o to zaujímavejšou povahou pracovať.

Na záver mimoriadne zaujímavá prednáška od autorky Susan Cain, ktorá napísala knihu o introvertoch: