Spôsob, akým rodičia reagujú a ovládajú svoj vlastný hnev, má obrovský vplyv na deti. Deti sa od rodičov učia všetkému, ich zvykom aj zlozvykom. Preto je spôsob, akým komunikujeme s dieťaťom veľmi podstatný! Vybuchnúť hnevom je jednoduché, zareagovať s rozvahou je náročnejšie. Ale keď to skúsite, uvidíte, že to pokojné a uvážené slová prinášajú prekvapujúce výsledky a skvelý pocit. Uvádzame niekoľko príkladov, ako nabudúce môžete zareagovať, keď sa vášmu potomkovi takmer podarí vyviesť vás z miery.
Namiesto: „Prestaň hádzať vecami!“
Skúste radšej: „Pretože si odhodil svoju hračku, zdá sa mi že sa s ňou už viac nechceš hrať. Je to tak?“ Technika rozhovoru pomôže vyjadriť pocity oboch strán bez vzniku konfliktu. Dáva každému priestor aby vyjadril, ako vníma situáciu.
Namiesto: „Toto veľké deti predsa nerobia!“
Skúste radšej: „To sa stáva aj veľkým deťom a dospelým. Je to v poriadku. Neboj sa, prejde to.“ Buďme úprimný, každému sa stane že mu „prasknú nervy“ a nezvládne situáciu, alebo sa rozplače. Presviedčaním, že to nie je normálne, v dieťati vznikne pocit, že s ním niečo nie je v poriadku a začne svoje pocity potláčať a dusiť ich v sebe.
Namiesto: „Neopováž sa niekoho udrieť!“
Skúste radšej: „Je normálne byť nahnevaný, ale nedovolím ti, aby si niekoho udrel. Nesmieme dovoliť, aby sa niekomu z nás niečo stalo.“ Je dôležité jasne zdôrazňovať, že emócia hnevu je v poriadku, ale činy z hnevu nie. Dieťa sa tak postupne naučí tieto dve veci aj samo rozlišovať.
Namiesto: „S tebou sú stále len problémy!“
Skúste radšej: „Hm, zdá sa, že to je zložité. Ale my spolu prídeme na to, ako to vyriešiť.“Pre rodiča je dôležité pochopiť, čo bolo príčinou hnevu alebo plaču. Ak deťom naznačíte, že ste v tom s nimi a vyriešite to spolu, ľahšie sa dozviete, v čom spočívala príčina.
Namiesto: „Stačilo! Ukľudni sa!“
Skúste radšej: „Najskôr sa spolu ukľudníme.“ Namiesto izolácie a odmietnutia pocíti dieťa spoluúčasť a záujem.
Namiesto: „Hneď teraz si choď vyčistiť zuby!“
Skúste radšej: „Chceš najskôr vyčistiť zuby Mackovi alebo sebe?“ Takto dieťaťu dáte pocit, že má na výber a má nad situáciou istú kontrolu.
Namiesto: „Jedz, lebo inak pôjdeš do postele hladný!“
Skúste radšej: „Čo môžeme spraviť, aby ti večera chutila?“ Dieťa dostáva priestor a môže niesť malú zodpovednosť na riešení situácie..
Namiesto: „Tvoja izba je strašný chliev! Kým všetko neupraceš, nikam nepôjdeš!“
Skúste radšej: „Čo povieš na to, že ustelieme posteľ a upraceme policu nad ňou? Pômožem ti.“ Uvaliť na dieťa obrovskú nepríjemnú úlohu väčšinou nie je veľmi motivujúce. Je lepšie dieťa podnietiť, aby odniekiaľ začalo a dať mu najskôr len malú úlohu.
Namiesto: „ODCHÁDZAME!“
Skúste radšej: „Potrebuješ niečo predtým, než odídeme?“ Dajme deťom priestor, aby si sami premysleli, čo všetko potrebujú a na čo nemajú zabudnúť, aby si zvykali premyslieť si veci dopredu.
Namiesto: „Prestaň fňukať!“
Skúste radšej: „Skús mi to zopakovať ešte raz, ale tvojím normálnym hlasom.“ Deti si veľmi často neuvedomujú, že fňukajú. Ak ich poprosíte, aby to zopakovali ešte raz iným tónom, uvedomia si, že spôsob, akým veci hovoríme, je dôležitý.
Namiesto: „Prestaň sa už sťažovať!“
Skúste radšej: „Chápem. Máš nejaký nápad, ako to zmeniť?“ Žiadna odpoveď na túto otázku nie je nesprávna. Podporme dieťa, aby prichádzalo s nápadmi a bolo kreatívne v riešení rôznych situácií.
Namiesto: „Koľkokrát ti to mám ešte zopakovať?“
Skúste radšej: „Asi si ma nepočul. Poviem ti to teda ešte raz a ty mi prídeš pošepkať do ucha, čo som ti povedala.“ Pre dieťa je to takmer hra, a rodič vie presne, čo drobec počul a pochopil.
Namiesto: „Sústreď sa na to, na čo máš!“
Skúste radšej: „Už si z toho unavený? Dajme si na 15 minút prestávku a potom nám to pôjde lepšie.“ Dieťa sa nedokáže sústrediť naplno viac ako 50 minút. Navyše, deti nemajú pri robení domácich úloh taká silnú vôľu a sebazaprenie, akým sme sa naučili my – dospelí.
Namiesto: „Strápňuješ ma tu!“
Skúste radšej: „Poďme niekam, kde budeme mať viac súkromia, aby sme to vyriešili.“ Nezabúdajte, že to nie je o vás, ale o vašom dieťati a o jeho pocitoch.
Namiesto: vzdychania a prevracania očami
Skúste radšej: udržujte očný kontakt, spomeňte si na to, v čom je vaše dieťa skvelé a venujte mu povzbudzujúci úsmev
Namiesto: „Prestaň kričať!“
Skúste radšej: „Poďme teraz chvíľu zhlboka dýchať. Veľký nádych, veľký výdych. Ako keď máš narodeniny a chceš sfúknuť všetky sviečky na torte.“ Dýchanie zhlboka pomôže rodičovi aj dieťaťu upokojiť sa. Ak z obyčajného dýchania spravíme niečo zábavné, dieťa bude ľahšie spolupracovať.
Namiesto: „Už toho mám plné zuby!“
Skúste radšej: „Už nevládzem. Musím si trošku oddýchnuť a upokojiť sa, ale niekam nejdem, som tu stále s tebou.“
Namiesto: „Dohovorila som. Bodka.“
Skúste radšej: „Ľúbim ťa, ale musíš pochopiť, že toto nie je v poriadku. Je tu niečo, čo sa chceš spýtať, alebo čo mi chceš povedať?“ Neuzatvárajte komunikáciu a dajte dieťaťu priestor, aby vyjadrilo svoj postoj, a ako vníma veci ono.
Namiesto: „Už na to nemám nervy!“
Skúste radšej: „Predstavme si, že zelená farba je pokoj, žltá je podráždenosť a červená je hnev. Ja som teraz na žltom políčku a posúvam sa smerom k červenému. Na akej farbe si ty? Vieš, ako by sme sa mohli spolu dostať naspäť na zelenú? Vizualizácia pomôže deťom vyjadriť ich pocity.
Namiesto: „Prestaň hovoriť NIE!“
Skúste radšej: „Hovoríš mi nie, preto si myslím, že sa ti to nepáči. Čo môžeme spraviť inak?“ Namiesto hádania sa o áno/nie, sústreďme sa radšej na riešenie problému.
Namiesto: „Už prestaň!“
Skúste radšej: „Som tu s tebou. Ľúbim ťa. Si tu v bezpečí. (Ostaňte s dieťaťom až kým jeho hnev neprejde.) Keď je dieťa nahnevané alebo je v panike, jeho telo odpovedá stresovou reakciou a to mu spôsobuje pocity strachu a ohrozenia. Ak ho uistíme, že je v bezpečí a nič sa mu nemôže stať, aj hnev pominie rýchlejšie.
Zdroj: huffingtonpost.com
