Zákutia našej mysle sú pre nás stále veľkým tajomstvom. Psychológovia vedia, že zahrávať sa s našou psychikou nemusí dopadnúť vždy dobre. Aby sme dokázali odkryť tajomstvá, ktoré v sebe skrýva ľudská myseľ, je niekedy potrebné používať aj hraničné experimenty. Mnoho z nich nám prinieslo množstvo zaujímavých poznatkov. Dokážeme napríklad liečiť niektoré choroby, ktoré sa v minulosti považovali za neliečiteľné. Niekedy však psychológovia pri svojich pokusoch zašli priďaleko a prekročili hranicu etiky. Odkryli tak nepríjemné skutočnosti, ktoré vrhajú iné svetlo na ľudskú povahu. Niektoré výsledky, získané v priebehu pozorovaní, však desia vedeckú a laickú obec aj v dnešných dňoch.
Začneme asi s najznámejším experimentom, ktorý sa dočkal niekoľkých filmových spracovaní.
Tip redakcie: Čo priniesla výstava Cosmos
Stanfordský väzenský experiment
V roku 1971 sa sociálny psychológ Philip Zimbardo rozhodol, že vykoná experiment, ktorý bude skúmať, aký má vplyv obmedzenie slobody na správanie človeka. Druhým cieľom bolo zistiť, ako vplýva na človeka, keď získa moc nad druhými ľuďmi.
Na stanfordskej univerzite sa postavilo experimentálne väzenie, v ktorom boli umiestnení 12 študenti v pozícii dozorcov a 12 študenti v úlohe väzňov. Jednotlivé roly sa vyžrebovali mincou. Zimbardo pri výbere študentov odstránil všetkých, ktorí mali niekedy problémy s políciou alebo mali násilnícke sklony a do experimentu zaradil len „mentálne zdravých jedincov“. Celý pokus bol naplánovaný na dva týždne, ale situácia sa čoskoro vymkla kontrole. Už po dvoch dňoch začal každý tretí „dozorca“ prejavovať sadistické sklony a dvaja „väzni“ boli morálne traumatizovaní natoľko, že predčasne z experimentu odišli. Situácia sa však časom ešte zhoršovala a zainteresovaní aktéri sa čoraz viac vžívali do svojich rolí. Napriek tomu, že narastalo násilie, len jeden z 50 nestranných pozorovateľov (Zimbardova priateľka Christina Maslach) sa vyslovil za predčasné ukončenie. Celý pokus sa tak skončil po šiestich dňoch. Rýchlosť zmien v správaní oboch skupín bola viac než šokujúca a desivá. Ukázalo sa, že zdravý človek, ktorý je vystavený extrémnym podmienkam, môže radikálne zmeniť svoje správanie.
Hlavným záverom bolo, že sadistické zločiny (napríklad v čase vojny) nie sú dielom psychopatov, ale obyčajných ľudí, ktorí sú vystavení tlakom okolností.
Experimenty na deťoch
V tejto šesťmesačnej štúdii vedenej Wendellom Johnsonom, uskutočnenej v roku 1939, sa robili pokusy na 22 sirotách. Desať z nich malo poruchu rozprávania a koktalo. Johnson ich rozdelil do dvoch rovnakých skupín, ale s každou skupinou bolo zaobchádzané rozdielne. K prvej priradili logopéda, ktorý deti liečil a napomáhal im v ich napredovaní. Chválil ich aj za maličké pokroky v liečbe, dával im malé drobnosti a bol k nim veľmi milý. Druhá skupina dostala lekára, ktorý bol úplným opakom. Deti karhal aj za najmenšiu chybu.
Po skončení experimentu výsledky ukázali, že deti, s ktorými bolo zaobchádzané zle, zostali natrvalo poznačené. Ešte horšia správa bola, že niektoré deti, ktoré predtým nemali chybu reči, si ju vypestovali. V roku 2007 po veľkej kritike spoločnosti bolo šesť z týchto detí odškodnených sumou 925 000 dolárov!
Milgramov experiment ľudskej poslušnosti
V dôsledku zverstiev, ktoré sa konali počas druhej svetovej vojny, sa v roku 1963 rozhodol Stanley Milgram – profesor na Yalskej univerzite – otestovať ľudskú poslušnosť voči autoritám. Podstata pokusu spočívala v tom, že dobrovoľníci aplikovali elektrické šoky osobám, ktoré sa mali naučiť dlhý zoznam slov a následne ho mali opakovať. Dobrovoľníci mali aplikovať šok vždy, keď si osoba na niečo nemohla spomenúť. Elektrické šoky sa pri každej nesprávnej odpovedi zosilňovali. Aktéri experimentu pokračovali aj napriek tomu, že osoba na druhej strane prosila o milosť. Výskumníci poháňali dobrovoľníkov zdôrazňujúc, že pre výskum je to nevyhnutné. Dobrovoľníci však nevedeli, že osoba na druhej strane (asistent profesora) nedostáva žiadne šoky a celý čas to len predstiera. Výsledky pokusu boli naozaj desivé: do úrovne 300 V sa nezastavil ani jeden zo 40 dobrovoľníkov, štyria odstúpili pri 315 V, dvaja pri 330 V, jeden pri 345 V, jeden pri 360 V a jeden pri 375 V; ostatných 26 došlo až na koniec stupnice – 415 V. Takýto koniec neočakával ani jeden zo psychiatrov.
Pokus tak priniesol znepokojivé výsledky, ktoré poukázali na podriadenosť jedinca autorite a na náchylnosť človeka spôsobovať druhým bolesť.
Tretia vlna
Tento sociálny experiment vytvoril v roku 1967 učiteľ histórie na strednej škole Ron Jones. Jeho cieľom bolo demonštrovať, ako ľahko môže otvorená spoločnosť skĺznuť k ideológiám ako fašizmus či iným autoritatívnym zriadeniam podporujúcich rasizmus.
Na škole vytvoril v jednej triede privilegovanú komunitu, ktorá malá vyšší status než zvyšok triedy. Študenti, ktorí boli jej súčasťou, začali vykazovať lepšie študijné výsledky, boli pozornejší, ale začali si osvojovať aj násilné praktiky, ktoré uplatňovali na „menejcenných študentoch“. Potom, čo sa začali myšlienky elitárskej spoločnosti šíriť aj mimo triedu, museli experiment ukončiť. Šokujúce bolo, že rovnako ako v prípade Stanfordu aj tu došlo k zmenám v priebehu niekoľkých dní. O experimente bol natočený nemecký film Náš vodca (2008).
