Nie je to vecou len slovenských denníkov, ale nehoráznosť a blbosť im musí byť druhým (aj tretím) menom. Najviac ma dojímajú názory a príbehy, ktoré z troch fotiek dokážu vykúzliť redaktori jedného nemenovaného denníka. Ak by videl niekto z redakcie na pumpe chlapíka, čo sa oháňa pred osou, len nafotia dobre mierené zábery a pridá obrovským písmom titulku „Neonacista sa pokúsil odpáliť benzínovú pumpu“. Absurdita musí byť, veď práve to láka ľudí. Na každej druhej strane čítate protest proti nejakému tlačovému zákonu, ale ja ako spotrebiteľ uvítam všetko, aby sa v tlači takto neblblo. O čo mi ide?
Dnes ráno opúšťam Slovensko a beriem si z novinového stánku denník a týždenník. Týždenník si nechám na večer do práce, prelistujem a spoznávam pár tém, o ktorých je napísané dostatok a dá sa to čítať. Denník otváram na zabitie času počas cesty a nestačím sa diviť. Tak ako pred rokmi bol ten konkrétny denník len prejavom sprostosti názorov a pachteniu sa po senzácií (hoci násilnej a vymyslenej), tak svoju tvár stále nezmenil. Dozvedel som sa napríklad, že pri otváraní Shengenského priestoru sa trochu poodhalila aktérka animačného vystúpenia. A nech už je umenie akokoľvek prikrášlené a má v sebe niečo z toho, čo pozorujeme na aktoch a podobne, tak by mohlo mať uznanie. Nikde sa nedozviete, že šlo o pekné predstavenie, pokojnú akciu. Dozviete sa, že sa tam niekto odhalil a niekto to videl. A keďže je denník strašne vysadený na pána premiéra, tak čo jediné sa dalo čakať, ako výsmech jeho osoby. Sprostý článok, ktorý musel konkrétneho človeka dosť uraziť (a potom sa nedivme za premiérov postoj voči denníku), pár dievčat poprosil o nejaké zábery a možno ani ten text nebol z ich úst. Redaktorom stačí fotka, a text si upravia, a text článku aby znel šokujúco, prevratne a neuveriteľne, treba vytiahnuť ešte pár iných vecí z minulosti na konkrétneho človeka, aby názor čitateľa bol tak zdeformovaný, že má pocit akoby o konkrétnom človeku ani nič dobré vlastne neexistovalo. Z tohto denníka a starých čísel, ktoré na záchode čítam už od augusta minulého roku sa iné ani nedá. Pri mojej obmedzenosti na jedinú slovenskú tlač tú, čo si kúpim pri ceste zo SR, sa pre trochu slovenského neinternetového slova uchýlim apsoň k faktom, športu a zaujímavostiach zo sveta. Ako jedno staré číslo na vrchu malej kôpky obrovskými písmenami informuje: „Dara Rollins je tehotná, jej matka o ničom nevedela. Dozvedá sa to od nášho denníka“ – chúďa chce možno mamu prekvapiť, že bude babkou a blbci prekazia celý plán. Škandál, pre ktorý si máme myslieť, že sú doma pohádaní.
Listujem ale dnes na ďalších stránkach. Martin Konrád je v Let’s Dance. Tá jeho učiteľka tanca je skutočne kus, to redaktorom neupriem. Pri tanečných krokoch, a ako tanečník latinskoamerických tancov to asi viem, sa v niektorých pohyboch prsty dávajú druhému do vlasov. A nie len pri latinskoamerických spoločenských tancoch ale aj v každej inej možnej choreografii, kde je možné tento prvok zakomponovať. Z úbohého sliedenia za oknami a fotenia tanečných hodín Martina a jeho učiteľky tanca sa dozvedáme z troch štyroch fotiek celý príbeh a začiatok novej Love Story. Atraktívna blondýnka mu pri krokoch necháva ruku v polohe pri vlasoch a podľa redaktora je to znak náklonnosti a Boh vie čoho ešte všetkého myslel tými slovnými spojeniami. Za mesiac napíšu, že majú spolu pomer. A možnoho aj mať budú, prajem mu to. Takú kočku mať pri tele je krásny pocit, o to viac pri tanci. Ako tanečník to viem. Let’s Dance je výborná možnosť ukázať svetu veľa, už len pre medializovanosť. Tá prináša ďalšie obete… lebo pojem „objektívne informovať verejnosť“ má od dvojho zmyslu pekelne ďaleko.
Na jednu veľkú tému, o ktorej sa dá písať hodiny, je skutočnosť sama, že používanie tituliek cez polovicu strany je tak maximálne trápne, že aj napriek ich lživosti tomu na chvíľu veríme. Obrovskými písmami v starom čísle titulka v zmysle „Dara na úteku z Prahy“, a vo vnútri text o inom. Dara sa len presťahovala z rušnej Prahy niekde na okraj mesta do pokojnej oblasti. Na titulke sa dozviete o vojne v parlamente a v texte spoznáte, že len nejaký poslanec sa zamračí na poslanca. Pár rokov dozadu som tiež tvoril články o hrách na základe pár viet, ostatných 40 viet bolo výmyslom. Ani jeden som ale nevydal, tak trochu mám svoj rozum a dôstojnosť na to, aby som sa strápnil vodením za nos.
Všetko je to verejne stará známa vec. A vy sa možno divíte, že sa vecou vôbec zaoberám. Ani sám neviem. Článok píšem vo vlaku, potom, ako som prelistoval celé dnešné číslo, nesúce staré dobré znaky klasickej absurdity a blbosti. Pýtam sa nedávno žurnalistky, bývalej priateľky, kam pôjde pracovať, a či sa nechystá do redakcie denníka, o ktorom je reč. S náznakom vracania kývla hlavou a s odpoveďou „Tak na dne ešte nie som“ ukončila našu debatu na túto tému.
Minulý rok, za chladného nudného večera píše mi kamarát, že našiel dosť zaujímavé video. Asi každý ak mohol si ho pozrel, kým ho nezmazali, ako sa v plameňoch skŕča Slotova fotografia na slovenskej vlajke a s maďarskými heslami sa niečo odkazuje slovákom. Človek by myslel, že dostane odpoveď, aspoň slovko, keď už odmenu nie. A predsa sa dozvieme z novín, že „Náš denník našiel šokujúce video“. Pred necelým rokom som stretol kamarátku a len náhodou spomenula, ako ju na ulici stretol redaktor denníka a pýtal sa na názor k nejakej udalosti. Vraj onedlho našla svoju fotku z námestia a iným textom na tretej stránke a pri jej mene v zátvorke mala o 4 roky viac. Ej Erika zostarla si.
Prial by som si aby taký redaktor bol terčom objektívov, bol sledovaný na každom kroku a z každého jeho slova bol v denníkoch vyčarovaný celý príbeh. Skutočne neuveriteľný talent má každý jeden z redaktorov, keď vždy z jedinej fotky dokážu vytvoriť škandál storočia, pohnevať si ľudí, nalákať blbov na blbiny a mňa denník samotný na jedno malé sudoku a krížovku. Ale som hnusný, priznám sa – Tulenie stvorenia sú mi možno bližšie ako nejaký ľudský život ich lovca. Dozvedel som sa dnes napríklad, že sa predvčerom (v TV predvčerom spomenutým) lovcom stalo nejaké nešťastie, takže asi nebudem správny človek, keď v tomto boji nadržiavam neľudskej strane, strane nevinných zvierat (previnili sa možno len milosťou a mierumilovnosťou, pre ktorú sú ľahkými obeťami).
PS: Nežijem na Slovensku, neviem o čom je tlačový zákon, ale ak bojuje proti hlúposti v denníkoch, som za. O mne sa písalo pred viac ako dvoma rokmi v súvislosti s jednou starou skoro tragickou udalosťou. Keď po niekoho skáčete do vody aby sa neutopil, berte už vtedy do úvahy, že o sebe budete čítať ako o obeti, či ako utopenom a zachraňovanom. V celkom iných novinách, ale ťažko je sa brániť človeku, keď i tam z človeka spravia chudáka. Údaje, fakty a mená maximálne popletené čitateľa informujú o svojej pravde a vy sa brániť nemôžte. Ak sa náhodou aj napriek popletenému menu nakoniec niekto dopátra, že ste to vy, tak vám zaberie čas, kým vysvetlíte, že redaktor si šľahol koľajničku múky, alebo unavený nechal napísať článok svojmu malému škôlkarovi.
Nech je blahoslavený a zlatom zasypaný ten odvážlivec, čo z obyčajného ľudu vystúpi a dá okúsiť podchvostným muchám rovnakej kávy, ktorú varia svojim obetiam výmyslov a rečí. Vraj je to práca ako každá iná. Čím odvážnejší novinár, tým tučnejšia kapsa. Tak rozmýšľam ako spraviť z novinárov obete, ak by som vytvoril vlastný denník, výhradne o nich, navymýšľal si perfektné príbehy a škandály. Viete si predstaviť, aký úspech by som mal, s takým serverom či časopisom? Ostáva už len žiť na Slovensku, v blízkosti týchto ľudí a hoci sú asi nijak nezaujímaví, tie „prínosné správy“ by tomu dodali to pravé grády, čo potrebujú noviny, aby sa predávali. Hrabať sa v ich kontajneroch, moknúť na daždi a spať v aute pred ich domami… Bez toho by to bolo len kopec obrázkov a trochu textu.
Pôvodný autor Tom8
