Typické na našich cestách je sledovať bohovsky naleštené drahé auto pripomínajúce skôr vlak než osobné vozidlo, ktoré len tak presviští okolo vás a kľučkuje medzi inými, len aby bol niekde v pomyslenom cieli ako prvý. Nepochybne aj mnohí z vás to poznajú, kedy vás vyblikáva holá hlava s rukou na volante z hora a ženie sa potom pred vás, pred toho pred vami a aj pred tých ďalších. Vy si idete svojim pokojným tempom do centra a koho že to nevidíte pri semafore stáť na červenej? Ten istý bavorák, ten istý ksicht aj výraz v tvári.
Až príliš časté je to v centrách a na miestach so semaformi. Šialenci túrujú a len čo sa rozsvieti zelená, upaľujú mohutnou rýchlosťou, ohrozujú aj iných a nakoniec zastavia na tom istom mieste a do toho istého momentu ako všetci tí, ktorým sa chcel vzdialiť. Ja rozumiem že drahé auto je stavané pre veľkú rýchlosť a je to ako držať leva na brokolici. Sú na to miesta, kde sa dá vyblázniť a legálne. Večer je ale tma a vidieť za sebou pri správnej jazde mestom vyblikávať nejakého nedočkavca, to mi vážne netreba.
Hnať sa po diaľnici tiež nie je výhrou
Bez toho, aby človek priveľmi zastával prácu polície, treba objasniť, že ani ponáhľanie sa na diaľnici nie je žiadna výhra. Pokiaľ si človek drží 129 km/h a nezbrzdia ho plastové fľaše, ktoré púšťa na iných v plnej rýchlosti ožratá posádka striebornej Oktávie z Poltára, potom má napríklad z Bratislavy do Žiliny na konkrétnu ulicu šancu sa dostať dve a pol hodiny. Pri chuti na to dupnúť a pri rýchlosti občas 140/km sa v konečnom dôsledku do cieľa aj tak dostávam len o pár minút, niekedy až 20 minút skôr, čo mi za mastnú pokutu naozaj nestojí.
