Michelangelo. Jeho búrlivý a dramatický život

0
1008

Michelangelo bol jeden z najväčších géniov umenia v histórii. Jeho život môže ukázať, čo to skutočne znamená byť umelcom: svet, ktorý vytvoril svojím zručným majstrovstvom, je večný. Pretrval stáročia a dodnes ovplyvňuje myslenie človeka.

Ale iba málo z tých miliónov jeho obdivovateľov vie o jeho dramatickom a búrlivom živote. O takmer neprekonateľných prekážkach, s ktorými musel bojovať, aby vôbec prežil. A on dokázal navyše vytvoriť také rozsiahle a neopakovateľné dielo…

O tom je kniha Agónia a extáza, ktorá má 800 strán, no číta sa ako najväčšia lahôdka. Úžasne vykreslený život umelca, doby, Florencie. Jeho stály boj s pápežmi, neprajníkmi a závistlivcami. Vďaka tejto výnimočnej knihe aspoň trochu preniknete do duše Michelangela a možno mu porozumiete.

V románe sa stretávame s pestrým a pozoruhodne plastickým obrazom renesancie v jej plnej šírke – od zmyslového rozkošníctva až k asketizmu reformačných snáh.
Táto kniha nielen zaujme, ale naplní ho aj pochopením pre veľké – a neraz márne – úsilie geniálneho umelca v konflikte so spoločnosťou, ktorú predbehol.

Irving Stone si dal naozaj záležať, aby nám ponúkol hodnoverný obraz génia Michelangela. Jeho biografický román je výsledkom niekoľkoročného pobytu a štúdia pramenného materiálu vo Florencii, Ríme, Carzare a Bologni. Stone mal v ruke všetkých štyristodeväťdesiatpäť Michelangelových listov i jeho denníky a zmluvy na umelecké diela.
„Bola to úloha, na akú sa dovtedy nikto ešte nepodujal, ale poskytla mi spoľahlivé podklady pre román,“ vysvetľuje Irving Stone. „Veľa materiálu sa tu uverejňuje prvý raz. Všetky tieto pramene sa teraz nachádzajú vo fondoch Kalifornskej univerzitnej knižnice v Los Angeles.“

V závere knihy nájdete detailný súpis všetkých materiálov o Michelangelovi, ale tiež slovníček talianskych slov a výrazov, a zaujímavý zoznam miest, kde sa nachádzajú Michelangelove najznámejšie diela, ako je Madona na schodoch, Zápas Kentaurov, Pieta, Dávid, či Madona s dieťaťom.

Začítajte sa do novinky Agónia a extáza:

Ateliér bol vo veľkej, vysokej miestnosti a prenikavo tam voňala farba a drevené uhlie. V strede na kozách stál drsný stôl z neohobľovaných dosák, okolo neho sa hrbilo pol tucta ospanlivých mladých učňov. V najbližšom kúte chlap drvil v mažiari farby, kým pozdĺž bočných stien stáli opreté zafarbené kartóny dohotovených fresiek, Posledná večera pre Kostol Ognissanti a Povolanie prvých apoštolov pre Sixtínsku kaplnku v Ríme.
V zadnom rohu, oddelene od ostatných, sedel na zvýšenom pódiu asi štyridsaťročný muž. Jeho pracovný stôl so širokou doskou bol jediným usporiadaným miestom v ateliéri; perá mal pekne poukladané v radoch, vedľa nich štetce a hŕbu náčrtníkov; nožnice a iné nástroje viseli na hákoch a za nimi na poličke stáli usporiadané vedľa seba zväzky rukopisov, zdobených miniatúrami.
Granacci zastal pred majstrovým pracovným stolom.
„Signor Ghirlandaio, toto je Michelangelo, o ktorom som vám hovoril.“
Michelangelo cítil, ako ním preniká dvoje očí, o ktorých bolo známe, že jedným pohľadom zazrú a zachytia viac ako hociktorý umelec v Taliansku.
Aj chlapec však písal očami sťa perami so striebornými hrotmi: do náčrtníka svojej duše vkresľoval umelca, ktorý nad ním sedel v azúrovomodrom kabátci a červenej peleríne, prehodenej cez plecia proti čerstvému marcovému chladu spolu s červenou čiapkou na hlave. Michelangelo si všimol jemnú, citlivú tvár s plnými červenými perami, vyčnievajúce kosti pod očami, hlboko vpadnuté líca, bohaté čierne vlasy, naprostriedku rozčesané a splývajúce až na plecia, i dlhé, jemné prsty pravej ruky, ktorými si pridŕžal hrdlo. Spomenul si, že len pred niekoľkými dňami mu Granacci rozprával, ako Ghirlandaio zvolal:
„Keď už začínam vnikať do tajomstiev tohto umenia, ľutujem, že nemôžem pomaľovať freskami celý obvod florentských múrov!“
„Ako sa volá tvoj otec?“ spýtal sa ho Ghirlandaio.
„Lodovico di Lionardo Buonarroti-Simoni.“
„Počul som už to meno. Koľko máš rokov?“
„Trinásť.“
„K nám prichádzajú učni už ako desaťroční. Kde si bol posledné tri roky?“
„Márnil som čas v gramatickej škole Francesca da Urbino. Učil som sa latinčinu a gréčtinu.“
Šklbnutie v kútiku Ghirlandaiových tmavých, vínovočervených perí svedčilo o tom, že sa mu chlapcova odpoveď páčila.
„Vieš maľovať?“
„Rád sa učím.“
Granacci v snahe pomôcť kamarátovi – keďže nemohol prezradiť, že si požičiaval Ghirlandaiove kresby, aby ich Michelangelo mohol reprodukovať – poznamenal:
„Ruku má dobrú. Maľoval na steny v otcovskom dome v Settignane. Nakreslil tam satyra…“
„Aha, nástenný maliar,“ smial sa Ghirlandaio. „Môj konkurent na staré roky.“
Michelangelo tak sústredene všetko vnímal, že bral Ghirlandaiove slová vážne.
„Nikdy som neskúšal maľovať farbami. To nie je môj odbor.“
Ghirlandaio chcel odpovedať strmo, ale opanoval sa.
„Neviem, čo ti chýba, ale skromnosť iste nie. Mojím konkurentom nebudeš, nie preto, že nemáš nadanie, lež preto, že nemáš zmysel pre farby.“
Michelangelo skôr zacítil, než začul, ako Granacci pri ňom vzdychol.
„Tak som to nemyslel.“
„Si primalý na trinásťročného chlapca. Vyzeráš prislabý na prácu v tejto dielni.“
„Na kreslenie netreba mocné svaly.“
Uvedomil si, že sa dal vyprovokovať, a navyše odpovedal zvýšeným hlasom. Učni sa obzreli pri tomto neočakávanom obrate. O chvíľu predsa prevládla Ghirlandaiova dobrosrdečnosť.
„Nuž teda dobre. Čo keby si mi teraz niečo nakreslil? Čo to bude?“
Michelangelo blúdil očami po dielni a hltal dojmy asi tak, ako vidiecki mladíci žujú v ústach celé strapce hrozna pri jesenných oberačkových slávnostiach.
„Hoc aj túto dielňu.“
Ghirlandaio sa úsečne a pohrdlivo zasmial, ako keby ho vyslobodili z nemilého rozpoloženia.
„Granacci, daj Buonarrotimu papier a uhol. A teraz, ak nemáte námietky, dám sa aj ja opäť do práce.“
Michelangelo si vyhľadal blízko dverí miesto, z ktorého mal najlepší pohľad na dielňu, sadol si na lavicu a začal skicovať. Granacci zostal chvíľu pri ňom.
„Prečo si si vybral takú ťažkú tému? Aspoň sa neponáhľaj. Veď on zabudne, že si tu…“
Oči a ruka mu pracovali ako dobre zladení partneri a zachytil všetko, čo bolo v miestnosti podstatné: pracovný stôl v strede dielne s učňami po oboch stranách, Ghirlandaia na pódiu pod severným oblokom. Odkedy vstúpil do ateliéru, prvý raz zasa normálne dýchal. Cítil, že sa mu ktosi nakláňa cez plece.
„Ešte nie som hotový,“ povedal.
„To stačí.“ Ghirlandaio vzal do ruky výkres a chvíľku ho skúmal. „Ty si už pracoval v inom ateliéri. Hádam u Rosselliho?“
Michelangelo vedel, že Ghirlandaio nemá rád Rosselliho, ktorý viedol jediný maliarsky ateliér vo Florencii okrem Ghirlandaia. Pred siedmimi rokmi pápež Sixtus IV. zavolal do Ríma Ghirlandaia, Botticelliho a Rosselliho, aby namaľovali nástenné fresky do práve dokončenej Sixtínskej kaplnky. Rosselli uchvátil pápeža svojimi krikľavými červenými a ultramarínovými farbami, ako aj bohatou výzdobou každého mračna, každého závesu a stromu zlatými farbami, čím získal vytúženú peňažnú odmenu.
Chlapec záporne pokrútil hlavou.
„Kreslil som v škole, keď sa učiteľ Urbino nedíval. A okrem toho som robil kópie Giottových obrazov v Kostole Santa Croce a Masacciových obrazov v Carmine…“
Udobrený Ghirlandaio poznamenal: „Granacci mal pravdu. Máš pevnú ruku.“
Michelangelo mu ukázal ruku, dlaň i chrbát.
„To je ruka kamenára,“ povedal hrdo.
„V našom ateliéri nepotrebujeme kamenárov, keď maľujeme fresky. Vezmem ťa za učňa, ale za tých istých podmienok, ako keby si mal desať rokov. Musíš mi platiť šesť florénov za rok.“
„Nemôžem vám zaplatiť nič.“
Ghirlandaio ho zmeral ostrým pohľadom.
„Buonarrotiovci nie sú chudobní dedinčania. Ak ťa tvoj otec chce dať vyučiť…“
„Otec ma zbil, zakaždým keď som mu spomenul kreslenie.“
„Ale veď ja ťa nemôžem prijať, ak ti otec nepodpíše zmluvu podľa stanov cechu lekárov a apatekárov. Nezbije ťa zase, ak mu to spomenieš?“
„Nie, lebo ma ochráni ochota, s akou ma chcete prijať za učňa. A okrem toho okolnosť, že mu vyplatíte šesť florénov za prvý rok, osem za druhý a desať za tretí rok.“
V Ghirlandaiových očiach vzbĺkol hnev.
„To svet nevidel! Platiť ti za výsadu, že ťa budem môcť učiť!“
„Ináč nebudem môcť pre vás pracovať. Toto je jediná možnosť.“
Drvič farieb sa naprázdno pohrával s tĺkom vo vzduchu a ponad plece pozoroval, čo sa za ním deje. Učni za stolom sa už prestali tváriť, že pracujú. Majster a nádejný učeň si vymenili úlohy, akoby Ghirlandaio poslal po Michelangela, lebo ho potreboval. Michelangelo už videl, ako sa Ghirlandaiove pery začali špúliť, aby vyslovil „nie“. Chlapec neustúpil, stál v postoji, ktorý vyjadroval úctu voči staršiemu majstrovi, ale aj voči sebe, díval sa rovno Ghirlandaiovi do očí, akoby chcel povedať:
„Mali by ste to urobiť. Neoľutujete to.“
Keby bol prejavil najmenšiu slabosť, Ghirlandaio by sa k nemu obrátil chrbtom. Ale pri tejto pevnej konfrontácii umelec pocítil k chlapcovi obdiv, ktorý si sám nerád priznal. Aby dokázal, že si zasluhuje povesť „obľúbeného a láskavého“, vyhlásil:
„Je zrejmé, že bez tvojej neoceniteľnej pomoci nikdy nedokončíme Tornabuoniovskú kaplnku. Priveď sem otca.“
Keď boli opäť na Via dei Tavolini, kde si už museli kliesniť cestu davom ranných predavačov a kupujúcich, Granacci prívetivo objal menšieho chlapca okolo chrbta.
„Porušil si každé pravidlo. Ale prijal ťa.“
Michelangelo obdaril priateľa svojím vzácnym, teplým úsmevom, popolavosivé oči posiate žltými a belasými bodkami sa zaiskrili. Úsmevu sa podarilo opraviť, čo sa snažila načrtnúť hrudka včasráno pred zrkadlom v chlapčenskej spálni; keď otvoril ústa v šťastnom úsmeve, pery sa mu rozšírili a odkryli silné biele zuby, a keď sa mu brada vysunula, dolná polovica tváre sa úmerne vyvážila s hornou.

Agónia a extáza: https://www.bux.sk/knihy/418450-agonia-a-extaza.html

ZANECHAŤ ODPOVEĎ