Voda je fascinujúci živel, ktorý vnímame nielen pri pohľade na šíry oceán, ale aj na majestátne rieky, pred ktorými je nutné mať rešpekt. Rieky dokážu byť krásne, ale tiež zradné a nebezpečné – aj taký pokojne pôsobiaci Dunaj nesie so sebou zradné prúdy, ktoré môžu zabiť.
Keď sa povie „majestátna rieka“, väčšinu ľudí zrejme napadne Amazonka. Jej povodie zaberá viac ako 7 miliónov kilometrov štvorcových a jej prietok je väčší, než má sedem ďalších najväčších riek sveta dohromady. Ak by ste sa chceli dostať od prameňa k ústiu alebo opačne, museli by ste prejsť (alebo ujsť – v miestach, kde nie je splavná) takmer 7 tisíc kilometrov.
Lenže i Amazonka má – rovnako ako ďalšie veľké svetové toky – svoje problémy, z ktorých veľkú časť majú na svedomí ľudia. Tým najväčším je asi výstavba priehrad na jej prítokoch. Podľa aktuálnych štatistík sa na povodí Amazonky nachádza 412 priehrad, z toho 151 na šiestich najvýznamnejších prítokoch. Brazílska vláda pritom plánuje ďalšie projekty, pretože vidí veľký potenciál v tvorbe elektriny pomocou hydroelektrární. Tie síce na prvý pohľad pôsobia ako relatívne čistý zdroj energie, no na pohľad druhý prinášajú veľa neplánovaných dôsledkov na životné prostredie. Sedimentácia rieky, ktorá vyžaduje veľké a nákladné čistenie raz za niekoľko desiatok rokov, je tým najmenším.
Horšie je narušenie ekosystémov a biodiverzity na veľkých plochách novo zaplaveného územia a s tým spojené násilné vysťahovanie nielen zvierat, ale aj ľudí, obzvlášť v krajinách s nie veľmi demokratickým zriadením. O zastavení prirodzenej migrácie rýb ani nehovoriac – a práve tento faktor môže mať výrazné negatívne ekologické dopady na územia tisíce kilometrov vzdialené od samotnej priehrady.
Negatívny príklad by si Brazílčania mohli vziať z Číny, kde už pred viac ako desiatimi rokmi tamojšia komunistická vláda priznala, že priehrada Tri rokliny na rieke Jang-c‘-ťiang s najväčšou hydroelektrárňou na svete je prúser. Aj miestni funkcionári otvorene hovoria o erózii a zosuvoch pôdy na brehoch rieky, a dokonca aj o konfliktoch kvôli nedostatku pôdy v okolí priehrady. Kvalita vody a života v rieke rýchlo degraduje a premnožujú sa riasy.
Erózia je problémom aj ďalšej veľkej rieky, indickej Gangy, ktorá je napriek svojmu znečisteniu nevyhnutná pre život miliónov ľudí. Tí však okolo nej majú stále menej životného priestoru – ubúda totiž pôda, na ktorej by mohli bývať. Brehy miznú v rieke a celé dediny sa musia postupne presúvať smerom od nej. Na druhej strane usádzajúce sa bahno vytvára nové ostrovy, ktoré okolití obyvatelia využívajú napríklad na pestovanie ryže. Geodeti aj zamestnanci katastrálnych úradov by si nad takou situáciou iste dlho lámali hlavu.
Zaujímavým prípadom je najväčšia rieka Afriky, Niger, ktorá je závislá na monzúnoch a jej prietok aj výška hladiny sa v priebehu roka mení podľa aktuálnej sezóny. Bez Nigeru by pravdepodobne nefungovala veľká časť života v západnej Afrike a oblasť Sahelu by nebola zďaleka tak úrodná. Avšak veľtok so sebou prináša aj problémy. Kvôli svojmu nestabilnému toku nie je vhodný pre stále osídlenia v bezprostrednom susedstve a z rovnakého dôvodu tu chýba aj infraštruktúra. Kvôli stojatej vode nielen vo vnútornej delte Nigeru (ktorá je mimochodom sama o sebe unikátom) sa tu vo veľkom množia komáre, ktorí sú prenášačmi malárie. Vďaka slabej hygiene tu navyše prekvitajú aj ďalšie infekčné choroby, ako sú brušný týfus či cholera. Extenzívne zavlažovanie a masívny rast populácie do budúcnosti môžu spôsobiť, že nebude dosť vody pre všetkých – čo môže vyústiť až k občianskym nepokojom.
Najdôležitejšími riekami strednej Ázie sú Amudarja a Syrdarja, ktoré ústia do Aralského jazera. Obe sú nevyhnutné pre zavlažovanie na účely poľnohospodárstva, lenže ich problémom je, že tečú cez územie viacerých štátov. A pretože nemajú neobmedzené množstvo vody, môžu sa v budúcnosti stať potenciálnym zdrojom konfliktov. Najmä Kirgizsko na hornom toku Syrdarji má smelé plány s využitím hydroenergetického potenciálu rieky, čo môže vyústiť v nedostatok vody na jej dolnom toku, hlavne v Uzbekistane, ktorý je ekonomicky závislý na pestovaní bavlny podporenom zavlažovaním. Toto zavlažovanie je však neefektívne a veľké množstvo vody sa v suchom prostredí stihne vypariť ešte skôr, než sa dostane k samotným plantážam.
Podobný problém postihol aj krajiny ležiace v povodí Eufratu už v roku 1975, kedy Sýria na hornom toku rieky postavila priehradu Ath-Thawrah. Tok Eufratu bol vtedy obmedzený natoľko, že to spôsobilo obrovské komplikácie poľnohospodárom v Iraku, kadiaľ rieka ďalej tečie.
Stačí sa pozrieť na stav svetových riek a uvedomíme si, že sa u nás máme ešte veľmi dobre. Vody máme aj napriek suchým obdobiam stále dosť a sieť vodných tokov je aj vďaka profilu krajiny hustejšia než vo väčšine krajín sveta. A aj keď nás naše vody občas potrápia záplavami, rozhodne spôsobujú menej problémov ako inde. Vážme a všímajme si stav našich riek aj ich okolia.
Všetko podstatné o súčasných problémoch a výzvach najvýznamnejších riek sveta sa dozviete v šesťdielnom dokumentárnom seriáli Mocné rieky s vedcom a vášnivým rybárom Jeremym Wadom, od nedele 11. novembra o 15:30 na kanáli VIASAT NATURE.
www.viasatnature.cz, FB:Viasat Nature CZ
