„Sedemnásť kilogramov dole, pár šedivých vlasov, podstatne viac vypadaných. Nie vždy to bolo ľahké, ale taký je život v Číne,“ hovorí 29-ročný Juraj Kordík, veľký biely muž, ktorý si už vyše dvoch rokov žije svoj malý čínsky sen.
Hovorí sa, že podobné priťahuje podobné. Platí to aj o tvojom vzťahu k Číne alebo spolu od začiatku bojujete?
S Čínou bojujú i samotní Číňania. Mňa si táto krajina pritiahla úplnou náhodou, pôvodne som si riešil stáž v Rusku, keď mi prišla exotickejšia ponuka s podtitulom „pláže, slnko, teplo a lepší plat“. Realita: poznám ľudí, ktorí to v Číne vzdali už po dvoch týždňoch, no sú i takí, čo tu pracujú desiatky rokov. Vždy je to o tom, aký vzťah si k danému miestu vytvoríte, ale i o tom, do akej miery ste ochotní vzdať sa toho, čo máte doma. Zmýšľanie i správanie ľudí je v Číne úplne iné ako kdekoľvek inde na svete! Niekoľkokrát som tu schytal poriadnu facku od života (taká menšia by nezaškodila mnohým z nás), no na druhej strane vznikol priestor na uvedomenie si toho, čo od života chcem, a hlavne, čo som ochotný pre to spraviť.
V čom spočíval tvoj „culture shock“? A kde si sa medzičasom posunul?
Mierne šokujúce bolo, že mám na tvári viac porastu ako všetci tunajší chlapi na hlave, no omnoho menej ako mnohé ženy pod pazuchami. Apropo, ženy. Dvakrát sa takto v metre vrhli k mojej rozopnutej košeli, vytrhli mi chlp z hrude a utiekli preč. Dodnes netuším, či si to naložili do liehu alebo vložili do peňaženky pre šťastie. V každom prípade ma už nedokáže prekvapiť, kde všade vedia Číňania vykonať potrebu – rozumej, do smetných košov pred shopping centrami, na ulici, v hromadnej doprave, pred posvätnými chrámami, UNESCO dedičstvami (!), z akej hĺbky svojho vnútra vedia vyhrabať tie hlieny, čo vypľúvajú kade chodia. Zvykol som si aj na ten smrad spotených ľudí, preplnené metro, vlhkosť. Aj na perverzných tínedžerov, ktorých doučujem angličtinu.
Je pravda, že v Číne môžeš všetko vidieť, chytiť a ešte to aj zjesť?
Do bodky. Číňania zjedia NAOZAJ všetko, čo sa hýbe (alebo aj nie). V provincii, kde žijem, je vraj delikatesa ľudský plod (!), v pohode sa jedia psy, mačky, veľmi obľúbené je hadie mäso, ako aj vycucávanie kačacích hláv priamo na ulici pri 35 °C! Osobne som vyskúšal kuracie pazúriky (najpopulárnejší snack dovážaný z Poľska a Ukrajiny), ďalej jaka, korytnačky, krokodíla, šváby, larvy švábov (pripomínali mi pikantné krekry), škorpiónov, všakovaký hmyz. A… všetko mi chutilo! Inak som si úplne istý, že som tu neraz jedol krysu v nejakom pouličnom bistre. Špeciálnou kategóriou je tu alkohol. Ehm, presnejšie to, čo je v ňom naložené – včely, mačiatka, šteniatka, rozsekané kurence, operené sovy, mravce, krysy, prípadne homáre s rybacinou (tie išli zo mňa do minúty von).
Žiješ v Guangzhou, v treťom najväčšom meste v Číne. Ako vnímaš spirit tohto miesta?
Čína je krajina neobmedzených možností, hlavne pre cudzincov a výnimkou nie je ani Guangzhou, moderné 16 miliónové veľkomesto, ktoré však podľa mňa žiadny badateľný spirit nemá (a to zďaleka nie som jediný, kto si to myslí). Vybudovali ho za ostatných pár rokov, mnohé mrakodrapy tu v čase môjho príchodu ešte nestáli. Ten naozajstný „genius locci“ nájdete na vidieku a v provinciách. Tu to žije biznisom.
Pracuješ ako učiteľ v súkromnej škôlke Montessori typu. Aký je najzásadnejší rozdiel medzi našimi a čínskymi deťmi?
Vzdelanie je tu prvoradé, preto čínske decká na sebe makajú od rána do večera. Zo školy prídu o pol šiestej večer, potom letia do jazykovky, odkiaľ odchádzajú o pol deviatej večer, popritom riešia aspoň jeden hudobný nástroj, plus šport. V princípe si vedia vážiť veci oveľa viac ako my na Slovensku. Nie sú rozmaznané, sú vďačné za každé pohladenie či pochvalné slovo, a to nehovorím len o tých malých.
A ako sa zabávajú čínske deťúrence, keď vyrastú?
Na lacných čínskych diskotékach to VŽDY vyzerá ako na gej párty! Bez urážky. Minimálne 95% spoločenstva sú chlapi. Haptickí. Veľmi. Tie pohyby sa nedajú napodobniť ani v najhoršom sne. Cudzinec (ja) som asi pre nich zaujímavý, takže je pre nich očividne normálne ukazovať mi srdiečka tými malými prstíkmi, žmurkať na mňa, pozývať ma na drink, skúšať so mnou tancovať, či nenápadne sa ma dotýkať. (Číňanky si zasa platia chlapov, zväčša cudzincov, tzv. „drinking buddies“, aby s nimi pili a ukázali tak okoliu svoj status.)
Jazykové okienko: čo ty a čínština? Neznie ti tento jazyk ako „vrtákom do hlavy“?
Nuž, priznávam, moja čínština je príšerná. Rok a pol som sa ju poctivo učil (prečítam asi 500 znakov), no nemám na to nervy, neviem to vysloviť, ani napísať. V zásade rozumiem, taxikárovi vynadať viem, elektrikárovi tiež, zľavu si vyjednám všade a pivo si tiež nájdem.
Registruješ nejaký produkt „made in China“, ktorý má potenciál, ale ešte k nám nedorazil?
Asi powerbanky. Nabíjačky na telefón bez zdroja energie, ale to iba preto, že je to tu naozaj lacné.
Dá sa na Čínu vôbec nejako pripraviť? Čo by si odkázal našincom, ktorí koketujú s touto výzvou?
V prvom rade: nech si vybavia víza! (To je tu poriadny problém.) Druhá vec, ak sa rozhodnete cestovať na vlastnú päsť – po skutočne rurálnych miestach vo vnútrozemí – bez dobrého slovníku, appky do mobilu, spreja na komáre a fľaše domácej (v duchu hesla „nikdy nevieš, čo tu ješ“), sa tu nezaobídete! Inak sa na Čínu pripraviť nedá. A to je na nej to krásne!
