Nezisková organizácia Plamienok sa už vyše desaťročia stará o deti trpiace na neliečiteľnú chorobu v ich domovoch. V posledných rokoch k tejto činnosti pribudla aj starostlivosť o smútiace rodiny.
Cesta k podobnej pomoci bola prakticky priamočiara a logická. Vyplynula zo starostlivosti o zomierajúce deti, ktorých rodiny po smrti dieťaťa prežívali osamotenosť a hľadali podporu a pochopenie u pracovníkov hospicu, ktorí ich dieťa a situáciu poznali a dokázali na to primerane reagovať.
Žiť po smrti blízkej osoby
Skúsenosť smrti vlastného dieťaťa (ale aj inej blízkej osoby) dokáže rodinu veľmi izolovať. Časté sú pocity nepochopenia zo strany ostatnej spoločnosti alebo aj ublíženia, keď si okolie nedokáže nájsť vhodné spôsoby, ako uchopiť túto nesmierne bolestivú situáciu. Nepochopenie a ublíženie často nepramení z neochoty, ale z jednoduchej nevedomosti a neschopnosti nájsť správne spôsoby komunikácie. O zomretom dieťati, alebo aj vo všeobecnosti o smrti, sa totiž hovorí ťažko. Ostatní sa zvyčajne nepýtajú (lebo nechcú jatriť rany) a rodina nehovorí (lebo si uvedomuje, že pre ostatných to môže byť ťažké).
Pracovníci Plamienka však disponujú skúsenosťami, poznajú, čím rodina prešla a čo všetko musela vytrpieť a s nimi je možné porozprávať sa o tom, ktorý odišiel. Z podobných popudov sa hospic postupne začal venovať smútiacim, najprv „vlastným“, ktorí prišli o dieťa v starostlivosti hospicu, neskôr vo všeobecnosti všetkým rodinám, ktoré prišli o blízkeho. Špeciálne sa zacieľuje na deti, na smútiace deti, ktoré stratili súrodenca, rodiča či starého rodiča. Formou pomoci pre tieto deti sú stretnutia s terapeutmi. Plamienok tiež už tradične organizuje letný tábor, kde deti v spoločnosti terapeutov a pomocníkov môžu prežiť príjemný čas spolu s rovesníkmi, ktorí majú rovnakú bolestivú skúsenosť.
Pre potrebu pomoci a terapie Plamienok na jar tohto roku vydal terapeutickú rozprávkovú knihu Dobrodružstvá Ajky a Grofa v krajine sopiek. Autorom knihy je riaditeľ Poradenského centra pre smútiacich v hospici, psychológ a psychoterapeut Ivan Gómez, ktorý už dlhší čas pracuje so smútiacimi deťmi.
Ako pomáhajú príbehy
Príbehy sú jedným z najvlastnejších spôsobov uvažovania a vnímania sveta. Nie náhodou sa vedomosti predchádzajúcich generácií k nám dostávajú napríklad vo forme rozprávok, mýtov, v ktorých dominuje príbeh. Sami nazeráme na svoje vlastné životy a rozprávame ich ako príbehy. Aj naratívna terapia tvrdí, že zmysel života si vytvárame pomocou príbehu vlastného života.
Príbeh, udalosti v slede za sebou, nachádza do duše jednoduchšiu cestu ako iné cesty vonkajšieho pôsobenia. A pomáha. Usporiadať si myšlienky, prežiť a spoznať vlastné city, vystúpiť zo seba a nazrieť na svet, dianie aj vlastný život očami hrdinu príbehu. Príbehy liečia rany. Občas aj tie najhlbšie.
Tak to je aj s príbehom Ajky a Grofa. Hlavnou postavou knihy je Ajka, malé dievčatko, ktoré prišlo o mamu, a jej pes, labrador Grof. Príbeh knihy ich sprevádza do snovej krajiny sopiek, odkiaľ sa posilnení vracajú do reality. Sprevádzaním týchto dvoch postáv sa môžeme vydať na cestu vlastným vnútrom. Text sa skladá z dvoch pásiem – z pásma rozprávania Ajky alebo Grofa a z pásma rozprávača zvonka. Tieto dve pásma sa prelínajú a dopĺňajú.
Počas príbehu dievčatko Ajka naznačuje konfrontáciu detského sveta so svetom dospelých, ktorí jej hovoria veci nepravdivé alebo pre ňu neakceptovateľné – napríklad, že ľudia sa nedokážu rozprávať so zvieratami, alebo že jej mama sa vylieči a všetko bude dobré. Nebola to pravda. Dospelí by deťom nemali klamať. Dievčatko plné smútku zaspáva a vo sne sa dostáva do iného sveta, do krajiny sopiek. Zažije tu strach, osamotenosť, prázdnotu, únavu, potrebu zdolania prekážok, veľký hnev, ktorý zo seba treba vykričať. Zažije aj ticho a uvidí na nebi rozsvietiť sa hviezdy, ktoré „vidíme svietiť, keď je obloha tmavá“, a ktoré sa zdajú byť blízke, ale sú veľmi ďaleko. Po zostupe zo sopky sa Ajka rozplače a uvidí, že keď je obloha smutná a plače, na svahu pribúdajú kvety. Dievčatko cesta privedie do cirkusu šťastia, keď zakúsi smiech a pocit, že nie je samo. A potom sa vráti do sveta našej reality. Posilnené a schopné žiť.
Príbeh rozprávky je porozprávaný veľmi útržkovito a skratkovito. Jednotlivé vety skôr naznačujú, ako vystihujú príbeh a poskytujú priestor na vyjadrenie aj prežitie vlastných pocitov. Pes Grof je postavou sprievodcu, ktorý rozumie pocitom dievčatka, pomáha mu ich vyjadriť, istými úsekmi je jeho vodcom a mentorom. (Inšpiračným vzorom postavy psa Grofa je labrador riaditeľky detského hospicu, doktorky Márie Jasenkovej, ktorý sa reálne zapája do práce Plamienka.)
A teraz trochu osobne: mnohé vety z knihy mi boli známe. Počula som ich, alebo som niečo podobné použila, keď som smútila za niekým veľmi blízkym. Preto je pre mňa kniha autentická.
Príbeh Ajky a Grofa nie je určený len pre deti, ale aj pre dospelých a možno najviac poslúži ako východisko na rozhovor medzi dieťaťom a dospelým.
Ilustrácie knihy pripravila Mirari Sagarzazu. Predstavujú dominantu príbehu, silno sa spolupodieľajú na vytvorení atmosféry jednotlivých pocitov. Preto sú aj tmavo ladené, miestami veľmi smutné, bolestivé, inde veselé, oduševňujúce. Text do slovenčiny preložila Mária Jasenková. Kniha vychádza v slovenskom, v anglickom aj v španielskom jazyku. Zakúpiť si ju môžete na stránke plamienka aj v iných on-line kníhkupectvách. Dostupná je aj v elektronickom formáte.
